Záverečné predstavenie Tanečného konzervatória Evy Jaczovej potvrdilo, že má zmysel aj na Slovensku venovať energiu a čas klasickému tancu.

Slávnostné záverečné predstavenie Tanečného konzervatória Evy Jaczovej, ktoré sa v školskom roku 2024/2025 uskutočnilo v sále opery a baletu Slovenského národného divadla (25. júna 2025), predstavuje každoročne výnimočný moment. Ide o symbolické vyvrcholenie systematickej práce študentov a pedagógov TKEJ. Nie je to len umelecká prezentácia nadobudnutých schopností žiakov počas celého štúdia, ale tiež istá forma vizitky pedagógov – tých najdôležitejších ľudí, ktorí zabezpečujú kontinuálny proces existencie klasického a súčasného tanečného umenia na Slovensku.

Z roka na rok je tento večer osobitejší. Tohto roku svoju dominanciu potvrdil klasický tanec – z hľadiska profesionality, rozsahu, invencie vybratých čísel, pripravenosti žiakov. Bola to odborná vízia pedagógov, systematické vedenie žiakov, ktoré sa na slávnostnom koncerte prejavili, rovnako tak ich choreografické čísla, ktoré ma presvedčili o ich erudícii, chuti pracovať, detailnej a profesionálnej príprave. Z roka na rok prostredníctvom týchto predstavení vidíme, aký zásadný zmysel má kontinuita štúdia, ako žiaci rastú, zlepšujú sa, neustále na sebe pracujú, aký význam má niekoľkoročné štúdium pod vedením kvalitných pedagógov.

Riaditeľkou TKEJ je Mgr. art. Katarína Zacharová, jej zástupkyňou je Mgr. art. Eva Lacková, ArtD.a zástupkyňou riaditeľky pre všeobecnovzdelávacie predmety Mgr. Dagmar Piegsa Rácová. Klasický tanec pod pedagogickým vedením Mariny Častkovej – Zhelezniakovej absolvovali Rebeka Mačicová, Terézia Sedlárová, Anatolii Skopintsev, Anna Sorokroi, Katarína Elizabeth Tomková a Lea Tóthová. Ľudový tanec pod vedením Mgr. art. Táne Lapinovej má v uplynulom školskom roku absolventky: Nikita Zoja Adamkovičová, Laura Albertová, Sarah Buzgovičová, Michaela Hrmová, Liliana Szabová a Marianna Takáčová. Triednou učiteľkou bola PhDr. Valéria Jágrová.

Prvým číslom večera bola elegantná pocta tanečnej klasike s moderným duchom - Petite Suite de Ballet Dmitrija Šostakoviča. V interpretácii žiakov A. Skopintseva a A. Sorokroi, v choreografii a naštudovaní M. Častkovej - Zhelezniakovej prvá časť Introduction priniesla spojenie noblesy klasického baletu s jemne ironickým nadhľadom charakteristickým pre tvorbu Šostakoviča.

Suita, pôvodne zostavená z rôznych filmových partitúr, dokáže diváka prekvapiť svojou hravou, takmer štylizovanou eleganciou a tanečnou štruktúrou, ktorá si doslova pýta scénické stvárnenie. Choreografia sa plne uspôsobila muzikalite diela, zdôrazňujúc jemné nuansy pohybu. Citeľná bola práca so štylizovanými gestami a jemnou teatrálnosťou. Interpretačne vynikalo dielo precíznym frázovaním. Bol to pôsobivý úvod večera – nechýbal mu moment gracióznosti, disciplíny, šarmu a príťažlivej umeleckej hravosti. Hlavnou myšlienkou podľa pedagogičky Častkovej - Zhelezhniakovej bolo implementovať do tanca práve prostredníctvom variabilnej suity aj nižšie ročníky, ktoré by si týmto mali možnosť skúsiť skutočné, veľké javisko a všetko, čo k nemu patrí.

V sále Opery a Baletu SND bola výborná atmosféra: ešte pred druhou časťou suity, La Polkou, odmenilo tanečníkov publikum búrlivým potleskom. V Polke sme videli žiakov 1. a 2. ročníka. Výrazne zmenenú atmosféru sme cítili prostredníctvom humorných prvkov, no vkusne choreograficky pripravených a precízne interpretovaných. Choreografiu a naštudovanie La Polky pripravila Mgr. art. B. Murinová, ktorá sa vyhla v práci pantomimickým prvkom, aj keď hudba k nim (možno) na prvé počutie láka. Namiesto toho volila vynaliezavosť v jednotlivých prvkoch a kontrasty.

Au Milieu, stredná časť Petite Suite de Ballet, priniesla do dramaturgie kontrast voči predchádzajúcej polke. Pokoj a melanchólia boli pre ňu typické, aj v samotnej suite ako celku tvorí vznešený moment – predstavuje funkciu precíteného, emočne bohatého stredu. Napriek tomu, že inštrumentácia tejto časti nie je taká bohatá a zvukovo mohutná, až po odznení ústrednej témy sa rozšíri a počujeme v nej typické ironické prvky skladateľa. V úvode bol tanec skôr je zdržanlivejší, vo forme predstavoval isté zastavenie. Choreografia zodpovedala výrazovým charakteristikám hudby. Zaujímavosťou tiež bolo, že tancovali výlučne chlapci, čo v našich, ale i celkovo, európskych pomeroch môžeme považovať za pomerne vzácny (bez akejkoľvek ďalšej konotácie) jav. Starší zo žiakov bol v choreografii mentorom mladším, čo sa prejavilo aj humornými momentmi. V choreografii a naštudovaní Častkovej – Zhelezniakovej predviedli A. Skopintsev, L. Malovec, žiak 6.A. ročníka, T. Horňanský, žiak 4. ročníka a žiaci 3. ročníka. Videli sme energickú poéziu pohybu so snahou o pekne vypracované dlhé línie. Choreografka dôsledne pracovala s priestorom s akcentom na rozprávanie príbehu. Chlapci zvládli číslo s potrebnou gráciou a nadhľadom.

[gallery ids="54688,54687,54681"]

Valse, jedna z najznámejších častí Petite Suite de Ballet, je hudobným skvostom, v ktorom Dmitrij Šostakovič prepája noblesu valčíka s jemným nádychom irónie a poetickej melanchólie. Hudba má zdanlivo jednoduchú trojštvrťovú pulzáciu, no pod povrchom nesie bohaté emócie a jemne štylizovaný charakter, ktorý pripomína salóny starého sveta – no v autorskej optike 20. storočia. Záver z výberu suity predstavoval Valse, s dôrazom na eleganciu pohybu a oblúkové línie. Hudobne ide o valčík s určitými teatrálnymi prvkami, no rešpektujúci ducha doby. V naštudovaní Murinovej sme, podľa choreografie L. Tuntiny, videli A. Sorokroi a žiačky 2. ročníka.

Valse je klenotom tejto suity, hudobným i tanečným číslom, ktorý v človeku ešte chvíľu pulzuje. Po ňom nasledovala Brnkaná z Myjavy - kopaničiarsky energický tanec. V choreografii T. Lapinovej v podaní Z. Adamkovičovej, L. Albertovej, S. Buzgovičovej, M. Hrmovej, L. Szabóvej a M. Takáčovej, sme videli rytmickú presnosť, no zároveň potrebnú zdržanlivosť a drsnosť, ktorá je pre tento tanec charakteristická.

Nasledovali Fresky z baletu Koník Hrbáčik C. Pugniho v naštudovaní Mgr. art. E. Chetvernye v interpretácii žiačok – R. Mačicová, K. Tomková a žiačok 6.A. ročníka E. Korbeľová, N. Miháliková.

Bolo to vystúpenie plné obrazov, rozmanitých charakterov, v prvom rade, však rozprávkového charakteru, (mali sme ich možnosť vidieť aj v rámci Záverečného predstavenia TKEJ pred dvoma rokmi). Na estetike Koníka Hrbáčika je niečo mimoriadne príťažlivé. Má v sebe prvky romantiky, rozprávky, čo však toto dielo robí zvláštnym, je jeho fantastika. Fresky z baletu predstavujú charakterové, obrazové a epizodické scény, ktoré vyvolávali určitú náladu alebo ilustrovali istý dej. Dominovala v nich lyrika a snivosť, ktoré korešpondovali s hudbou. Koník Hrbáčik patril vlani medzi najlepšie čísla, nezaostal za svojou povesťou ani tohto roku. Interpretácia vynikala technickou disciplínou a výrazovou presnosťou. V stvárnení postáv dominovala poetickosť, čo tomuto dielu nesmierne pristane.

Slávnosť kvetov v Genzáne (La Fête des fleurs à Genzano) je jednodejstvový balet choreografa Augusta Bournonvilla na hudbu Edvarda Helsteda a Holgera Simon-Paulliho a variáciu z neho sme videli v podaní T. Horňanského, žiaka 4. ročníka v naštudovaní Mgr. art. E. Chetvernye.

Prevedenie Horňanského sa vyznačovalo ľahkosťou, presnosťou, čistotou techniky a prirodzeným, neafektovaným prejavom. Hlavná postava v tomto diele je charakteristická živosťou, temperamentom, no zároveň má byť aj jemná – práve tento rozmer jej žiak dal. Bola to oslava života, tanca, mladosti a romantickej emocionality. Zaslúžene odmenená veľkým aplauzom.

Film Čokoláda inšpiroval pedagogičku Janu Šimkovicovú k vytvoreniu a naštudovaniu choreografie so žiačkami: N. Z. Adamkovičová, L. Albertová, M. Hrmová, L. Szabová, N. Takáčová a žiaci 7. B ročníka. Čokoládu režíroval Lasse Hallström a v hlavných úlohách hrali Juliette Binoche a Johnny Depp. Je to príjemný, pekný film, ktorý sa vás dotkne príbehom a charakterom postáv. Vezmete si z neho praobyčajnú ľudskosť aj trošku zmyselnosti. Hudbu skomponovala britská autorka Rachal Portman, známa svojimi poetickými hudobnými dielami. Šimkovicová sledovala emocionalitu hudby – z tém, ktoré sú na soundtracku nosné, si vybrala konfliktnejšiu, temperamentnejšiu, nie hlavnú tému ústrednej hrdinky. Hudba tvorila dobrú rytmickú oporu tancu, charakteristický motív je zapamätateľný, či už ho stvárňujú husle alebo zvukovo jemná flauta. Gitarové riffy farebne podčiarkujú a náznakovo predstavujú iné prostredie – temperamentného hrdinu, ktorý tvorí protipól nežnej ženy. Čokoláda na pódium priniesla nehu, romantiku, poéziu aj trošku zmyselnosti.

V prvej časti večera sme od Šimkovicovej videli aj ďalšie dve choreografie – A Hidden life, Inside story na hudbu J. Newtona Howarda.

[gallery ids="54626,54652,54647"]

Dielo predviedli: R. Mačicová, K. Tomková a L. Tóthová. Pedagogička si opäť zvolila filmovú hudbu – tentoraz na vážny, kontemplatívny príbeh. Film režiséra Terrenca Malicka je intenzívnym portrétom morálnej odvahy rakúskeho sedliaka Franza Jägerstättera, ktorý odmietol bojovať za Hitlera. Inside Story je jedna z najvýraznejších skladieb soundtracku a zároveň je to jeden z emocionálnych vrcholov filmu. Hudba predstavuje minimalistickú techniku, duchovnosťou je blízka k Pärtovi, vďaka pevnej rytmickej kostre sa s ňou na tanec veľmi dobre pracuje. Šimkovicová ťažila najmä z vnútorného pohybu, dobre uchopila prácu s tichom – hudba tento moment zdôrazňuje a je šťastím, že neostal opomenutý ani v tanci. Myšlienkovo sa jej podarilo vyjadriť uväznenie duší a ich oslobodenie, na jednej strane ich zviazanosť, na druhej boj o to, aby vyhrala voľnosť. 

A napokon to bola Búrka od P. Mottrama so žiačkami 5. A, 6. A ročníka, ktoré získali I. miesto v kategórii Neoclassical Professional Junior II Group na Vibe 2025. Šimkovicová tancom vytvárala protipohyb v tanci, s čím malo korešpondovať aj osvetlenie. Nie vždy však bolo presné, čo možno pripisovať aj frekventovaným zmenám. Je to energický tanec so záverečným katarzným momentom – mimoriadne efektným.

Griegova Holbergova suita je dielo, ktoré mňa osobne neprestáva ani rokmi fascinovať. Rigaudon je brilantné a štýlovo bohaté dielo, ktoré prepája barokovú tanečnú formu s romantickým výrazom.

Práve strohé barokové formálne a výrazové prostriedky, exaktná rytmika, no i výraz – vznešenosť a pátos baroka, sú skvelým základom pre tanec. Mgr. art. Z. Lisoňová ho poňala so žiačkami 4. ročníka, ktoré získali II. miesto v kategórii Neoclassical Professional Junior II Groupe – Vibe 2025, kontrastne, sledujúc hudobnú formu. Tá prináša rozmanité témy: prvú energickú, živú, tanečnú, druhú kontrastnú lyrickú. Hlavná téma priniesla rýchle výmeny formácií, stredná jemnejšiu dynamiku a záver – návrat hlavnej témy, predstavoval zhutnenie pohybu so svižným finále.

Ako som už spomenula vyššie, prím tohto roku si získala jednoznačne klasika. Vyspelosťou, technickou precíznosťou choreografií, no najmä – výberom diel. Boli to vždy ďalšie tance, ktoré si dokázali získať divákov. Pri klasike totiž často čelíte výrazným obmedzeniam, čo sa týka naštudovania repertoáru so žiakmi umeleckých škôl. Tentoraz sa však pedagogičky – Marina Častková – Zhelezniakova a Elena Chetvernya, nechali inšpirovať dielami, ktoré možno sú známe, no nie až tak frekventovane uvádzané na pôde škôl. Je to aj náročnosť, ktorá kladie vysoké technické i výrazové kritériá na žiakov, aj preto sa často nenachádzajú v absolventských koncertoch. No v tomto prípade si pedagogičky stanovili výzvu a zjavne sa im ju podarilo zdolať. Svedčilo o tom hneď ďalšie dielo – Fragment z baletu Tisíc a jedna noc Niny Nazirovej, významnej choreografky azerbajdžanského štátneho akademického divadla opery a baletu. Naštudovala ho Mg. Art. E. Chetvernya v obsadení: A. Skopintsev, A. Sorokroi a J. Kubala, žiak 7. B. ročníka. Hudbu k tomuto dielu vytvoril F. Amirov je známy tým, že spájal klasickú európsku hudobnú štruktúru s prvkami azerbajdžanského mugamu. Silná melodická línia predpokladajúca vycizelované legátové frázovania, spočiatku klasická, neskôr však invenčná inštrumentácia (perkusie, harfa, hoboj, klarinet), neobvyklá práca s rytmikou a kontrastná dynamika.

[gallery ids="54631,54630,54629"]

To všetko poskytlo skvelý základ pre nesmierne živú choreografiu, ktorá až lákala k vytvoreniu si samostatných príbehov. Nie je to ojedinelý jav, kedy hudba dokáže príbehy vizualizovať. Toto dielo bolo jedným z tých, ktoré mali blízko k programovej hudbe. Pestrému vizuálnemu zážitku a majestátnosti pridal aj samotný príbeh rozprávky O vtákovi Rukh a Sindibádovi námorníkovi, ktorý je výrazne ovplyvnený orientálnou estetikou, farebnými scénami a dramatickým tancovaním.

Hudobne fascinujúce dielo, s výrazovo sugestívnou choreografiou – kombinujúcou dva svety, tak ako hudba, orientálny kolorit a emocionálna hĺbka. Originálne, dynamické, precízne – pedagógovia kladú na svojich žiakov čoraz zásadnejšie nároky. A je to len dobre, pretože podľa toho odlíšime kvalitu od priemeru. A samozrejme, logický bol aj oduševnený potlesk po tomto originálnom čísle.

Nasledovala Variácia Aurory z baletu Spiaca krásavica, ktorá patrí medzi najikonickejšie sólové pasáže klasického baletného repertoáru.

Hudobne i choreograficky bohaté dielo stvárnila v naštudovaní M. Častkovej – Zhelezniakovej E. Štoffanová, žiačka 5. A ročníka. Štoffanová preukázala výrazovú vyspelosť, krásu plastických pohybov, dokázala udržať jednotu tempa Moderato grazioso. V lyrickom výraze v hudbe počujeme neustálu rytmickú pulzáciu, sláčiky, flauta a harfa v inštrumentácii podčiarkujú eleganciu a krehkosť diela, v Petipovej tradičnej verzii je badateľná technická čistota. Práve s ňou sa tanečnica musí vysporiadať, zároveň pridať vierohodný charakter mladosti a pôvabu postavy 16-ročnej princeznej. Pekne stavaný hudobný oblúk, plynulosť pohybov, dôstojnosť a vyspelosť - tak by sa dal charakterizovať tanec Štoffanovej, odmenenej burácajúcim potleskom.

Nádherným príkladom virtuozity bola ďalšia Petipova choreografia, Variácia z baletu Talisman, ktorú naštudovala Mgr. art. E. Chetvernya a predniesla I. Bartíková, žiačka 4. ročníka.

Hudba Riccarda Driga na jednej strane prináša živosť a neustálu pulzáciu, na druhej však nabáda k elegancii tanca. Žiačka previedla brilantnú prácu nôh, plynulosť a mäkkosť línií. Čo však bolo najpodstatnejšie na tomto vystúpení, bolo „dýchanie“ jednotlivých technických prvkov. Často totiž snaha po dokonalosti technického prevedenia preváži výraz a tanečníčkam akoby neostala kapacita na výrazové atribúty, ktoré sú v tejto variácii kľúčové. V prípade Bartíkovej sme okrem nacvičenia dostali aj cítenie hudobného oblúka v jemnej orchestrácii Driga. Zároveň sa jej podarilo vystihnúť charakter postavy – nie dramatický, ale duchovný.

Aj toto číslo patrilo medzi jedny z tých najvydarenejších – celkovo počas celého večera. Príspevok contemporary Mgr. art. K. Kordošovej bol zopakovaním toho, čo sme videli už pred rokom. K. Muzzey Architect of the Mind: Between the lines interpretovali žiaci 3., 4., 5. C a 6. C ročníka.

Energiu nám určite dodala záverečná Karička prvej polovice večera. V choreografii E. Vargu na hudbu Štefana Molotu tvorí významné dielo slovenskej scénickej folklórnej tvorby. Bolo to spojenie autentickej tradície, umeleckej kompozície a typickej, rozpoznateľnej hudby – v naštudovaní T. Lapinovej a v interpretácii žiačok: N. Z. Adamkovičová, L. Albertová, S. Budzgovičová, M. Hrnová, L. Szabová, M. Takáčová a žiačky 7. B. ročníka.

Druhá časť slávnostného večera sa začala choreografiami dvoch pedagogičiek TKEJ na Etudy Czerného. Keď si klavirista predstaví „postrach“ zvaný Carl Czerny, asi nie dosť dobre ihneď asociuje poetiku hudby. Skôr sa človeku, logicky, v prvom kole, vynoria prstové cvičenia, nie veľmi záživné z pohľadu prednesu, o to však kľúčovejšie pri budovaní techniky v začiatkoch klavírnej interpretácie.

Celkovo tri Etudy (bez uvedenia čísel opusov, len so simplicitným očíslovaním 1, 2 a 3. si vybrali M. Častková – Zhelezniakova a Mgr. art. E. Chetvernya. Sú to brilantné kusy s jasnou, logickou štruktúrou. Na prvý pohľad by sa síce mohlo javiť, že ich účel je výlučne pedagogický, no pritom ponúkajú aj hudobne a výrazovo inšpiratívny materiál. Už len z opakovania jednej frázy – s témou, ktorá sa v každom zaznení uvedie v novej modulácii (sledujúc nie ani tak harmonický zvrat, ako polohu ruky, ktorá sa v danej tónine po klaviatúre legatovo posúva), vyšiel vizuálne i pohybovo atraktívny prvok v choreografii. Jednoduchý, no pritom nesmierne efektný. V prvom čísle sme videli ako sólistky žiačky 4. a 7. ročníka a ako zbor žiačky 3. ročníka. Boli to „etudy pre telo“ za  účelom zdokonalenia rytmiky, presnosti, koordinácie a výrazu, presne tak, ako sú aj určené pre klaviristov.

[gallery ids="54705,54706,54707"]

Czerny však dokázal byť aj lyrický – v Etude označenej ako č. 2 boli v choreografii podčiarknuté pôsobivé lyrické momenty. Účinkovali v nej žiačky 5. a 6. A ročníka v naštudovaní Mgr. Art. E. Chetvernye. Exkurz dielom Czerneho ukončila spoločná choreografia oboch pedagogičiek, ktorú zatancovali R. Mačicová, K. Tomková, L. Tóthová a žiačky 2., 3., 4., 5., 6. A 7. A ročníka.

Nasledoval ľudový tanec v naštudovaní T. Lapinovej, ktorá opätovne siahla po úprave Š. Molotu a choreografii E. Vargu. Tentoraz to boli Prekáračky z Podpoľania v podaní N. Z. Adamkovičovej, L. Albertovej, S. Buzgovičovej, M. Hrmovej, L. Szabovej a M. Takáčovej. V štylizovanej podobe boli badateľné snahy o zachovanie autenticity prvkov folklóru. Interpretácii nechýbal esprit, humor, vtip – tieto prvky k „hádavým“ prekáračkám patria, s tým, že nikto v tomto prípade nemá víťaza.

Ak máme hovoriť o kreovaní výrazovej zložky klasického tanečného umenia žiakov, chápania obsahu tanca, vyjadrenia jeho emócií a súhru v ženskom ansámbli, potom je Tanec Svanildy a jej priateliek z 1. dejstva baletu Coppélia od Léo Delibesa, ktorý sme v tento večer videli, tou najlepšou voľbou. Je to systematická, dlhoročná práca pedagógov, kreovať prostredníctvom tanca emócie – ktoré by sa dostali k divákom. A radosť je potom niekoľkonásobná, ak vidíte tento progres, rokmi vypracovaný, s čistými líniami, presnou prácou nôh a esteticky vkusnou plynulosťou pohybov. Svanilda v podaní I. Bartíkovej bola vypracovaná, nežná, no pritom s vlastným charakterom, prejavovala radosť z priateľstva – úsmevom, výrazom, mimikou, bola to zapamätateľné a individuálne stvárnenie tejto postavy.

Jej priateľky sa predstavili v troch variáciách: 1. variácia – L. Franková, D. Šabíková, 2. variácia – N. Majzlan, A. Šmidtová, 3. variácia – M. Červinková, P. Kučerová.

Jana Šimkovicová v druhej polovici koncertu predstavila dve svoje choreografie – Cello Ghost na hudbu Raphaela Kruxa a Cirque du Soleil, Love dance: Hniezdo. Kruxovo dielo je silne ovplyvnené cinematickou hudbou a ambientom, pritom v jeho diele sú badateľné aj jasné prvky klasickej hudby. Introspektívny charakter bol typický aj pre choreografiu Cello Ghost. Ak sa máme zamerať na diela mimo „klasiky“, ktoré boli predvedené v druhej polovici koncertu, potom rozhodne treba vyzdvihnúť choreografiu Mgr. art. Jána Ševčíka.

Jeho tvorba je spätá s ľudovým tancom, zároveň však dokázal prijať aktuálne trendy v tanečnom umení. Ševčík vedomosti, ktoré nadobudol aj v zahraničí (Amsterdam – Het Internationaal Danstheater), dokáže zužitkovať originálnym spôsobom. Svedčila o tom aj choreografia Bránička, ktorú vytvoril na hudbu Zuzany Mojžišovej a Jej družiny. Fragment z tanečnej miniatúry „Povolať“ interpretovali: N. Z. Adamkovičová, L. Albertová, S. Buzgovičová, M. Hrmová a L. Szabová. V tanci Ševčík výrazne využil prácu s ťažiskom tela nielen ako technickým, ale i ako výrazovým prvkom. V Bráničke sa snažil dosiahnuť technickú precíznosť a dbal na vyjadrenie obsahu, no mystickú atmosféru diela sa mu v tomto obsadení nepodarilo dosiahnuť.

Pedagogička Mgr. Art. Kristína Kordošová, ktorá na TKEJ vyučuje moderný tanec, predstavila v druhej časti koncertu dve diela: dielo Hallelujah s absolventmi odborného zamerania klasický a ľudový tanec a ďalšie – Time so žiakmi 4. ročníka. Kordošová je tvorkyňa, ktorá dokáže zhmotniť hlboké osobné výpovede pomocou minimalistických prostriedkov. No priznám sa, Kayne West nekorešponduje s mojou krvnou skupinou, zrejme aj preto som prvú z menovaných choreografií dokázala len s ťažkosťami akceptovať.

Kým v minulých rokoch Kordošovú inšpiroval Benjamin Clementine, jeho „nekonečné“ rozprávanie príbehov, ktoré rytmiku piesní podriaďuje slovu – respektíve rozprávaniu príbehov, tentoraz repetitívny hiphopový riff akosi nedokázal vyjadriť závažnosť odkazu. Respektíve bol poškvrnený tým, čo je s Westom prepojené v spoločenskom živote a čo by v zdravo kritickej spoločnosti nemalo byť akceptované, nieto ešte propagované. Možno to znie príliš radikálne, no myslím si, že ak sa k propagovaniu zla nepostavíme radikálne, zrejme mu tým umožníme naďalej sa šíriť a rásť.

O to potešujúca bola aj v druhej časti klasika. Pas de deux z baletu Bachčisarajská fontána na hudbu Borisa Asafieva patrí k vrcholom klasickej ruskej baletnej tradície 20. storočia. V naštudovaní Mgr. Art. E. Chetvernye sa predstavili: A. Skopintsev a A. Sorokroi, pričom balet sme nevnímali len z pohľadu krásy pohybu, výbornej formálnej výstavby a vycibrenej techniky. Doplnila ho expresívna, dramatická hudba Asafieva.

[gallery ids="54680,54644,54642"]

V naštudovaní Chetvernye sme v tento večer videli ešte Variáciu z baletu Zastávka kavalérie na hudbu J. Armsheimera, choreografa M. Petipu v interpretácii M. Benkovskej, žiačky 6. A ročníka a Variáciu Svanildy z baletu Coppélia L. Delibesa choreografa A. Gorského v podaní ďalšej žiačky 6. A ročníka N. Petrovej.

Benkovská predviedla presnú, technicky vyspelú, koncentrovanú variáciu, ktorá patrí medzi klasické čísla galaprogramov. Je to obdivuhodná vyspelosť na tento vek, rovnako tak ďalšia žiačka toho istého ročníka – N. Petrova, presvedčila.

[gallery ids="54661,54660,54667"]

Variácia Svanildy z baletu Coppélia patrí nielen medzi technické, ale i herecké výzvy. Verili sme jej dievčenskú energiu, odvahu a herecké kreácie – detailne zahraté, no zároveň s prirodzenosťou a spontaneitou. Kolegyňa Chetvernye Marina Častková – Zhelezniakova naštudovala v druhej časti predstavenia Lavrovského choreografiu Nymfy Valpurginej noci z opery Faust Ch. Gounoda. Tancovali: E. Štoffanová, žiačka 5. A. ročníka, N. Csiaki, L. Hluštíková, žiačky 7. A ročníka.

[gallery ids="54657,54656,54655"]

Rozsiahle baletné intermezzo bolo plné éterickosti, zmyselnosti a poézie. Opäť teda triumf klasiky – s romantickými prvkami a tentoraz s mytologickým nádychom.

Verím tomu, že mnohých si v tento večer podmanil charizmatický žiak M. Gulán, žiak 8. A ročníka, ktorý paralelne s bratislavským štúdiom absolvoval štúdium tanca aj vo Viedni. Dokáže si svojím šarmom razom získať obecenstvo, škoda len, že jeho osobnosť „prerástla“ disciplínu, zmysel pre technické vypracovanie a napokon i výraz, ktorý sa akosi zlieval do jedného vo všetkých prezentovaných číslach.

[gallery ids="54664,54663,54662"]

Gulána sme videli vo Variácii z baletu Korzár Ch. Adama v naštudovaní V. Shishova a v Ja Carabosse v choreografii samotného M. Gulána a M. Cerona. 

Slávnostný večer uzavrela ľudovka: Ani si neviem predstaviť krajší záver ako choreografiu J. Kubánku. S absolventkami zamerania ľudový tanec a žiačkami 7. B ročníka program Na stred valalika naštudovala T. Lapinová.

Novinkou tohto ročníka bola veľká klaňačka na hudbu. Bol to vkusný záver - inovatívny, originálny, osobitý, v ktorom sa zúčastnili všetci, ktorí v tento jedinečný večer účinkovali na Záverečnom predstavení.  Znela hudba z Pas de deux Festival kvetov.

[gallery ids="54677,54676,54675"]

Záverečné predstavenie TKEJ bolo udalosťou, ktorá presiahla rámec akademického hodnotenia. Bola to príležitosť pre verejnosť - odbornú i laickú, zažiť vystúpenie novej generácie tanečníkov, respektíve vidieť jej formovanie. Pre mňa priniesol aj dobrú správu – klasický tanec má svoju pevnú, dobre ukotvenú víziu, kvalitných pedagógov, ktorí dokážu udržiavať kontinuitu a najmä robiť svoju profesiu srdcom. A to je v dnešnej dobe skôr zriedkavé ako bežné.

Zuzana Vachová

Foto: Juraj Žilinčár