Ako by vyzerala vojna, keby ju viedli ženy? A existovala by vôbec?

Ak sa vojna v divadle zvyčajne stvárňuje ako politický alebo historický konflikt, najnovšia inscenácia Divadla Andreja Bagara v Nitre sa na ňu pozerá z celkom iného uhla. Na javisku nezachytáva boje ani ich kontexty, neukazuje vojakov ani zbrane. Namiesto toho sa sústreďuje na následky a rany, ktoré po sebe bezprostredne a nevyhnutne zanecháva. Objím ma vypovedá o vojne, ktorá prechádza telom, pamäťou a každodennosťou ženy a zdôrazňuje, že žiadna vojna nie je len dejinnou udalosťou, ale stavom pretrvávajúceho násilia, ktoré zasahuje priamo do intimity človeka.

Inscenácia je režijným debutom herečky Kristíny Turjanovej, ktorá zároveň zostavila aj inscenačný text. Projekt vznikol v rámci off-programu DAB ako priestor podporujúci tvorivosť a autorskú ambíciu členov súboru. Samotné divadlo tak svojím rozhodnutím posilnilo dôveru vo vlastných tvorcov a vytvorilo podmienky pre vznik výpovede, ktorá sa formálne i tematicky vymyká bežnej dramaturgii kamenného repertoárového divadla.

Text inscenácie vznikol výberom a následnou montážou publicistických textov a reportáží troch slovenských autoriek – Veroniky Homolovej Tóthovej, Stanislavy Harkotovej a Ivy Mrvovej. Už tento dramaturgický krok naznačuje Turjanovej vedomé rozhodnutie vyhnúť sa fikcii, ktorá by tému vojny z pohľadu žien mohla sentimentalizovať. Namiesto toho sa obracia k jazyku žurnalistiky ako k nástroju sprostredkovania reality, ale aj ako k hodnotovému gestu – gestu dôvery v novinársku prácu a upozornenie na jej dôležitosť v čase, keď sa jej dôveryhodnosť systematicky spochybňuje a podkopáva.

Tri príbehy – život Violy Stern, ktorá prežila niekoľko koncentračných táborov a ktorá po vojne svedčila o hrôzach holokaustu, skúsenosti reportérky Ivy Mrvovej z oblasti Blízkeho východu a napokon príbeh Julije Lukivny Votčer, ukrajinskej učiteľky a dobrovoľníčky, ktorej život sa radikálne zmenil po udalostiach na Majdane – tvoria základný rámec inscenácie. Tá sa formálne opiera o štruktúru stand-up show, ktorej súčasťou sú viaceré výstupy zjednotené v súvislé pásmo. Striedajú sa v ňom rečníčky – ženy rôzneho veku a spoločenského postavenia, ktoré divákom ako publiku predkladajú svoje príbehy alebo ich fragmenty. Turjanovou zvolená forma umožňuje priame oslovenie diváka – bez psychologickej ilúzie či hereckej masky, čím vzniká dojem autentickej výpovede.

Každá z postáv vo svojom výstupe prináša na javisko vlastnú tému, výraz, energiu a vzťah k publiku, vďaka čomu dokáže preniesť diváka cez rôzne peripetie konkrétneho príbehu.

Viola v podaní Sáry Polyákovej pred divákmi postupne opúšťa svoju dievčenskú krehkosť – jej výstup je cestou premeny, pri ktorej sa nevinná zraniteľnosť mení na odhodlanie a túžbu po živote, a to napriek všetkému, čo ju v ňom doposiaľ stretlo. Sára Polyáková ako jej predstaviteľka je v tejto úlohe nesmierne sugestívna – jej výkon pôsobí prirodzene aj intímne zároveň a miestami sa zdá, akoby výpoveď Violy prechádzala priamo telom herečky.

Kristína Turjanová v postave Ivy Mrvovej sa javí spočiatku vecne a racionálne, no práve pod týmto, na pohľad chladným povrchom, sa ukrýva jemnosť a hlboký súcit. Jej postava nesie skúsenosť ženy, ktorá sa ocitla v bezprostrednej blízkosti násilia a krutosti, no nezatvrdla, naopak, empaticky tlmočí osudy tých najzraniteľnejších – zneužívaných žien a detí, ktorých hlasy by inak možno zostali nevypočuté. V Ivinej výpovedi sa zároveň tematizuje hranica medzi dokumentovaním a súcitom. Ako hovoriť o násilí bez toho, aby sme ho opakovane vytvárali? Ako sprostredkovať bolesť, a pritom si zachovať odstup? Ivin pohľad tak ponúka aj hlbokú kritickú reflexiu reportérskej práce, v súčasnosti tak veľmi potrebnú.

Výpoveď Evy Pavlíkovej ako Julije je nasiaknutá materinskosťou, no nie v prvoplánovom význame tohto slova. V jej výpovedi sa materstvo stáva zodpovednosťou, schopnosťou obetovať sa, konať a starať sa o druhých, pričom tieto jej hrdinstvá nie sú heroické, ale každodenné, tiché a neokázalé. Stvárňuje ženu, ktorá ani vo vyššom veku nestráca vieru v zmysluplnosť pomoci. Ako učiteľka a dobrovoľníčka zostáva oporou tým, ktorí stoja na fronte a každý deň čelia realite vojny. V jej postave sa spája civilné a vojnové – nie ako protiklady, ale ako dva nevyhnutne prepojené svety.

Spolu s Violou a Ivou tak Julija vytvára trojicu ženských hlasov. Každý z nich predstavuje inú podobu prežitia a reakcie na násilie: Viola prežila minulosť, Iva sleduje prítomnosť, Julija ovplyvňuje budúcnosť. Ich výpovede však nestoja osamotene, navzájom sa dopĺňajú a vytvárajú komplexný obraz ženského prežívania vojny naprieč časom aj priestorom.

Vážne príbehy o prežití, strate a bolesti sa v stand-up pásme striedali s odľahčenými prehovormi zo života „bežných žien“ – Sandry, Ely a Kataríny. Každá z troch herečiek tak stvárnila dvojicu postáv: jednu vážnu, hlboko ukotvenú vo vojnovej realite, a druhú súčasnú, komicky ladenú. Tieto výstupy, ktorých autorom je Štefan Martinovič, reflektujú drobné, každodenné starosti čias mieru – dneška. Jednotlivé pasáže sú v ostrom kontraste k výpovediam o násilí, strate a traume. A hoci cieľom bolo priniesť isté odľahčenie a snáď aj pobavenie, v kontexte takto silných výpovedí o vojne v rôznych historických aj geografických kontextoch, humor skôr nepríjemne zviera, než rozosmieva. Zámerný diskomfort spôsobený protikladom medzi triviálnym a fatálnym však prináša istý druh napätia a odhaľuje relatívnosť a banálnosť našich problémov, akými sú napríklad starnutie, priberanie, či nešťastné milostné vzťahy.

Zvláštnu, až znepokojujúcu prítomnosť v inscenácii nadobúda postava kabaretiérky – ženy v trblietavom saku s malým klobúčikom na hlave, ktorá uvádza jednotlivé výstupy, čím prepája jednotlivé vrstvy inscenácie, narúša ilúziu a núti diváka uvedomovať si, že sleduje konštrukt, nie realitu.

V kontexte civilných a emočne náročných výpovedí pôsobí jej výzor a pohybová štylizácia až vytrhujúco groteskne. Herečka Monika Šagátová v tejto role evokuje metaforu cynizmu doby, ktorá potrebuje zabávača aj pri tých najvážnejších témach, zároveň však evokuje aj vnútorný obranný mechanizmus, v ktorom sa za klaunskou maskou skrýva hrôza neúnosná vo svojej plnej nahote. Hoci tieto výklady ponúkajú isté možnosti interpretácie, v konkrétnej inscenácii pre mňa postava kabaretiérky zostáva významovo neuzemnená a neuchopiteľná.

Na diele sa okrem už spomínaných výrazne podieľajú aj poslucháčky Súkromného konzervatória v Nitre, ktoré vytvárajú kolektívny ženský zbor. Ich neustála prítomnosť, presne vedená choreografia a pohybová štylizácia (autorka Katarína Melcherová) dotvára minimalistickú scénu, pozostávajúcu z bieleho baletizolu, drevených stoličiek, kožených kufrov a premietacieho plátna. V ich pohyboch sa opakovane objavuje motív premeny – nie len fyzickej, ale aj identitárnej. Stávali sa vojačkami, židovkami, kamarátkami, tichými svedkyňami udalostí – vždy podľa potreby konkrétneho príbehu, pričom všetky tieto roly sú v ženskej vojnovej skúsenosti potenciálne prítomné. Roly sa medzi nimi prirodzene prelievajú a zvolené čierne kostýmy, nesúce v sebe istú anonymitu, či neutralitu, podporujú prenášanie významov z jednej postavy na druhú a znásobujú ich vzájomnú zameniteľnosť.

Dôležitou súčasťou inscenácie je aj projekcia, ktorá sa stala výrazným vizuálnym a významovým priestorom. Na plátne sa objavujú tiene postáv – ženských aj mužských, často v pohybovej štylizácii. Ich anonymné obrysy pôsobili ako spomienky, myšlienky, stratené telá minulosti, ktoré sa neoddeliteľne viažu na prítomné rozprávanie. Projekcia v inscenácii neplní len ilustračnú funkciu, je dynamickým rozšírením javiskového priestoru, v ktorom sa súčasnosť stretáva s minulosťou, rovnako ako sa konkrétne stretáva s abstraktným.

Hudobnú zložku tvorí živá kapela zložená z troch hudobníkov (Paulína Chudačiková/ Ivana Bertóková /husle/, Rastislav Sumega /gitara/, David Števar /kontrabas/), ktorí sprevádzajú každú z troch hlavných výpovedí jednou piesňou. Zazneli súčasné ukrajinské piesne, ktorými sa autori rozhodli nevtieravo upozorniť na aktuálny vojnový stav na Ukrajine a vyjadriť solidaritu s jej obyvateľmi.

Možno aj preto je také dôležité, že inscenácia Objím ma prichádza práve teraz – v čase, keď sa vojna opäť vkráda do nášho každodenného jazyka, do správ a politiky. Možno ešte necítime jej plný dopad, ale vieme, že sa deje, že existuje blízko nás – za hranicou, v podvedomí. Zároveň však pripomína, že aj v tých najtemnejších obdobiach histórie aj súčasnosti existuje niečo, čo sa nedá zničiť: súcit, láska a schopnosť byť blízko.

Otázka o tom, ako asi by vyzerala vojna, keby ju viedli ženy, v inscenácii nezaznie priamo, no napriek tomu presakuje každou scénou a každým gestom. Objím ma má silu dokumentu, no jemnosť poézie. Neponúka odpovede, ale pozýva ku gestu spoluúčasti.

K objatiu.

Aneta Bocková

Foto: Frederika Csekeiová