Nie je to tak dávno, čo Európou mávala utečenecká kríza. Vášne neraz vzplanuli pri predstavách, že by sa do nášho sveta mali nahrnúť cudzinci so svojimi mravmi a zvyklosťami. Málokto si vtedy spomenul na svojich praotcov a staré mamy, ktorí si do batôžtekov tiež naložili svoje skromné imanie a vybrali sa na skusy do ďalekej Ameriky. Dnes tak veľmi súdenej. Nie ani tak z vlastného popudu, ale pre chudobu a za vidinou dobre odmenenej ťažkej práce.

Z podobných dôvodov nasadajú na loď aj hrdinovia filmu Emigranti, ktorý nakrútil režisér Erik Poppe. V 19. storočí to ani ľudia na švédskom vidieku nemali jednoduché. Príroda a život im nič nedarovali a hoci to boli ľudia bohabojní a viere oddaní, iba z modlitieb sa im žiť nedalo. So zradcovskými pocitmi odchádzajú Kristína a Karl-Oskar s deťmi zo svojej rodnej zeme dúfajúc, že v tej novej sa im bude vodiť lepšie.

Špecialitou Poppeho Emigrantov je dôkladne znázornená cesta plná strastí. Neukazuje nám len proces adaptácie v novom prostredí, tak ako to bežne vidíme. Asi si vybavíte príklad príbehu, v ktorom hrdina hneď v úvode vystúpi z lode po dlhej ceste a bez skúseností, no plný nádeje sa vrhne do nového života, v ktorom je následne všemožne skúšaný. Pričom o jeho minulosti počujeme iba v krátkych dialógoch. Erik Poppe ukazuje emigrantov so všetkým, čo k nim patrí, nevynímajúc náročnú cestu cez pol sveta.

V expozícií dostaneme správu o nevysloviteľnej biede, v akej Švédi v polovici 19. storočia žili, a preto nutnú cestu za oceán nenapadne nikoho ani len spochybniť. Hrdinovia nasadajú na jeden zastaralý dopravný prostriedok za druhým a vzniká z toho netradičné roadmovie, v ktorom nejde o hľadanie samého seba prostredníctvom nečakaných zastávok a osudových stretnutí. Je to iba cesta. Cesta vozom, plachetnicou a vlakom. Počas nej hrdinovia nespoznávajú okolitý svet, ani nezažívajú dobrodružstvá na celý život. Nie v tom najlepšom zmysle slova. Iba schúlene čupia na svojom kúsku paluby a modliac sa o život pozorujú, ako ich spolupútnikov na lodi ubúda. Najťažšia časť každej cesty za lepším životom je tá, pri ktorej hrdinovia čelia smrti.

Zaujímavé je podrobné znázornenie prechodu z jedného sveta do toho druhého. Máloktorý historický film ukazuje reálie dvoch kontinentov súčasne. Ak vás niekedy pri sledovaní westernu zaujímalo, ako to v tej dobe mohlo vyzerať v Európe a v čom by si dve miesta v určitom dobovom úseku mohli či nemuseli byť podobné, vo filme Emigranti možete pozorovať plynulý prechod z prostredia severnej Európy do Severnej Ameriky v totožnej časovej rovine. Režisér Poppe tak ojedinelým spôsobom spája vzdialené svety vo – na pomery Európskeho filmu – výpravnej historickej dráme.

Táto premena priestoru je predvádzaná vo výrazne širokých záberoch. V nich príroda obklopuje, až pohlcuje všetky postavy. Civilizácia jemne a skromne preniká k silám lesov a oceánov a snaží sa budovať si svoje vlastné zákony. Ľudia si poľudšťujú priestor okolo seba a problémy prostého prežitia sa menia na otázky politické či náboženské. Do novej krajiny si so sebou Emigranti nesú aj vlastné ideály a tradície. Na jednej strane si tým budujú komunitné bezpečie, zároveň si však určujú mantinely, ktoré ich vo svete nových možností obmedzujú. Postupnou elimináciou najakútnejších nebezpečenstiev či problémov, akým len prisťahovalci môžu čeliť, sa vykreslí ten najťažšie stráviteľný fakt, že domov je príliš ďaleko a presadený strom v novej pôde vysychá.

Mladou jabloňou, zrejmou metaforou, je pripodobnený vnútorný stav Kristíny, ktorá zo všetkých najťažšie zabúda na domov. Toto zabúdanie je nevyhnutné pre jej životné šťastie, no s nostalgiou a spomienkovým optimizmom je ťažké zvádzať boj. Jej situáciu nezľahčujú ani progresívne nálady jej rodiny, ktoré sa nezhodujú s tradíciou. Ako veľmi sa musí človek prispôsobiť, aby vyhovoval novým okolnostiam? A bude potom ešte sám sebou? Kristína sa po prekonaní všetkých skúšok nového sveta zamotáva v sieti melanchólie, smútku a starých zákonov z domova, ktoré celú jej rodinu prenasledujú.

Prítomnosť extrémneho puritánstva a štýl formulácie spoločenských východísk tej doby majú jasný účel provokovať súčasného diváka. Náboženské zvyklosti spôsobujú ťažko skúšanej rodine ešte problémy navyše, ktoré si skôr či neskôr musia hrdinovia prestať pripúšťať. Mohli by tým zatratiť šancu na nový začiatok a lepší život. Film priamo reaguje na okolnosti našej súčasnosti. Vyjadruje sa k nutnosti užívať zdravý rozum a hľadať funkčné riešenia. Nenechať sa odradiť povedačkami a dezinformáciami. Vo filme sa na mylnej predstave o indiánoch zasmejeme, ale skutočnosť, že dnes, o zhruba 170 rokov neskôr, veríme podobne šialeným výmyslom, už tak úsmevná nie je.

Emigranti učia, ako s čistou mysľou a nádejou hľadať pre seba miesto na zemi, nezamoriť nový domov démonmi minulosti a vyextrahovať z tradície iba to vďačné a človeku prospešné. Už nechcú otrocky opakovať tú neaktualizovanú múdrosť predkov a radšej sa chcú učiť novému. Pri krásnom, napínavom a dojímavom príbehu jednej rodiny z mnohých podobných je počas celej dĺžky filmu na čo pozerať. Kamera poskytuje silnú a autentickú esenciu minulosti. Surová krása prírody a srdečné charaktery, čo úprimne hľadajú lepšie miesto pre život a výchovu detí znovu nastavia naše vnímanie osudov utečencov a prisťahovalcov. Boli to totiž aj naši predkovia a príbuzní.   

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe