Poslušná dcéra Tinja robí prvé-posledné, aby dokázala držať krok s prísne zadefinovaným obrazom o prvotriednej rodine. Tak si to praje jej mama. Novým životným smerom sa Tinja vydá vďaka zárodku pochybností v podobe vajíčka neznámeho tvora, ktoré nájde uprostred noci v lese.

Mysteriózny horor s prvkami komédie Ono začína ukážkou lynchovsky pozláteného života veľmi dobre situovanej rodiny. Všetko je na prvý pohľad krásne a až príliš dokonalé. S istotou možno tušiť čosi skazené v útrobách inak krásnej, voňavej a dokonalo upratanej domácnosti. Udržať striktný poriadok a disciplínu je tu základnou povinnosťou. Otec, matka, dcéra a syn. Situácia ako z časopisu si zaslúži byť videná, a tak právom hrdá matka musí samozrejme všetko zverejniť a okomentovať na sociálnych sieťach. Prudkou exhibíciou dokonalosti fínska režisérka Hanna Bergholm veľmi rýchlo presvedčí diváka, že krehký systém vyumelkovanosti sa čo nevidieť zrúti a rozožierať sa začne sám zvnútra.

Spôsob, akým režisérka zobrazila tému dospievania a nástupu obdobia vzdoru sa vymyká bežným cestám hľadania spoločnej reči medzi dvoma generáciami. Rozhodla sa s pomocou histórie telesného hororu postaviť jednu veľkú metaforu, ktorá, ako každé dobré podobenstvo, núka širokú paletu možných interpretácií príbehu vo vzťahu k našej realite. Videné je nám dobre známe, ale uvedomiť si to, si v tomto prípade žiada snahu. Odhalenie metaforického kľúča je pre význam filmu zásadné. Bez neho by bola snímka odsúdená iba na zápas o najsilnejší strašidelný efekt, a to bez šance ho vyhrať. Film môže byť len ťažko poplatný žánru hororu. Typický strach o život využíva len v obmedzenej miere a vždy to robí s vyšším cieľom budovať nastavenú príbehovú paralelu.

Tému blízku všetkým rodičom a ich deťom Hanna Bergholm okoreňuje o hitchcockovské havranie motívy a slizké živočíšne anomálie ako od Davida Cronenberga. Najmä inšpiráciou filmom Mucha (1986) sa snímka Ono pomyselne zaradzuje medzi diela o milovaní nikým nechcenej obludy. Nie je vábivá, nie je bezpečná, ale hlavná postava k nej cíti silné puto. Ako možno tušiť, skôr či neskôr to dospeje do bodu veľkej dilemy.

Nesúlad s farebnou kvetinovou domácnosťou, kde všetko iste vonia po ružiach, vytvárajú práve špeciálne praktické efekty, založené na autentickom stvárnení výsostne neprirodzených výjavov. Siiri Solalinna, herecká predstaviteľka Tinji, preto nemusela predstierať očný kontakt so svojim tajomným objavom vyliahnutým z vajíčka. Prítomnosť zla je teda skutočná. Sýty obraz, bohatý na dokonalú krásu je prerušovaný biologickou ošklivosťou, ktorú si nikto nepraje vidieť a je teda na mieste ju schovávať a potláčať. Významová paralela je na svete.

Pod maskou každého člena tejto rodiny sa skrývajú neresti ako neschopnosť, závisť či nevernosť. Nič z toho nevadí, kým to na verejnosti nevidno. Takéto nánosy falošnosti sú však na hlavnú hrdinku príliš. Postupom času začne pod tlakom praskať aj škrupinka, ktorá zviera samotnú Tinju. Dievča prichádza do puberty a v jej osobnosti sa toho skrýva oveľa viac, než si jej rodičia dokážu predstaviť, ale aj tolerovať. No taká Tinja skrátka je. Najskôr sa s tým musí vysporiadať ona sama, až potom je na rade autoritárska matka, ktorá svojimi zaslepenými predstavami zabije v dcére aj posledné kúsky láskavosti.

Film ilustruje fázu života, keď sa mladý človek vzoprie očakávaniu rodičov. Robí to nedoslovným a kľukatým, ale v závere trefným spôsobom. Akoby sa divák stal na chvíľu pubertiačkou a netuší, čo sa s ním deje. Telo prechádza doslovnou premenou, emócie spôsobujú problémy, zvyšky detstva sa ešte ozývajú, ale ubúda ich. Tinji sa vyliahne vlastné vajíčko – vlastné tajomstvo, ktoré raz voľky-nevoľky musí ukázať rodičom. Tí ho buď príjmu, alebo nie. Medzi hrdinkou a jej objavom vzniká určitá podobnosť, tá nie je len významová, ale aj veľmi dôrazne vpísaná do príbehu a deja. Bez toho, aby som zachádzal do detailov a prezradil viac, ako treba, môžem vyjadriť svoje očarenie zo skvelej autorskej práce s intuíciou diváka. Zrkadlenie udalostí je najskôr zahmlené a na úrovní nejasnej domnienky. Keď vám znenazdania začnú veci dávať hlbší zmysel, možno zistíte čo sa stane, tesne pred tým, ako sa to stane na plátne. V pravý čas môžete zažiť jedinečný moment poznania ešte skôr, ako sa jednoznačne potvrdí a prinesie to nečakanú satisfakciu. Následne sa motívy ďalej prirodzene rozvíjajú až k samotnému finále oboch paralelných línií.

Možno moje dojmy znejú voči mladej fínskej debutantke až neprimerane žičlivo a optimisticky. Samozrejme sa filmu dá aj čo-to vytknúť. Dobrá gradácia v druhej polovici filmu nevymaže skutočnosť, že sa nejedná o žiaden skutočne desivý horor, hoci mnohé nasvedčuje tomu, že by to tak malo byť. Napätie možno čerpať skôr z psychologickej hry medzi matkou a dcérou. Samotné desivé výjavy vyvolajú v najlepšom prípade rovnako žiadaný efekt znechutenia, no občas pôsobia až komicky. V každom prípade fakt, že film je nakrútený – navzdory štandardom severskej kinematografie – podľa pôvodného scenára, a teda nie je adaptáciou žiadnej vychýrenej literárnej predlohy, znamená, že fínska režisérka preukázala mimoriadnu autorskú schopnosť nevšedne a veľmi schopne spracovať známy konflikt. Spolu so scenáristom Iljom Rautsiom prejavila skvelý rozprávačský um a cieľavedomosť v práci s vizuálnymi efektami, keď si k projektu prizvala aj animatronického dizajnéra Gustava Hoegena, ktorého výtvory sme mohli vidieť aj v novších Star Wars filmoch alebo Prometheovi od Ridleyho Scotta. Navyše, o jej film sa húfne zaujímajú aj americkí či iní svetoví distribútori. Takto znie úspech debutového celovečerného mysteriózneho hororu z Fínska o niečo relevantnejšie.

Bolo zábavné odhaľovať známe tematické závery samostatne a bez toho, aby predo mnou tvorcovia hodnotili podľa vlastného úsudku, aké ťažké to má dcéra perfekcionizmom posadnutých rodičov. Nemusel som o skutočnostiach počuť, ani ich detailne vidieť. Režisérka Hanna Bergholm ma vo svojom filme nechala hľadať stopy mladej rebelky, prežiť si s ňou jej dilemy bez toho, aby som vedel o tom, čo prežívam a nakoniec ju uvidieť v zaslúženej polohe nekompromisnej víťazky.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe