Ak ste sa stretli s literárnou predlohou s názvom Muž menom Ove, možno pre vás film bude príhodným výťažkom toho najlepšieho, čo ste sa v nej mohli dočítať.

Ku knižnej predlohe filmu Muž menom Otto s ľahkou zmenou v mene hlavného hrdinu som prišiel do kontaktu, pri ktorom som sa zachoval ako zaťatý ignorant. Kniha stála na polici rodinnej knižnice a vždy, keď som šiel okolo, zavadil som o ňu pohľadom so štedrou dávkou vzdorovitého nezáujmu. Až som sa raz odhodlal ju z tej police zložiť a otvoriť na prvej strane, aby som si potvrdil svoj dopredu vynesený súd o žalostnej snahe napodobniť štýl (a bezpochyby aj úspech) rovnako švédskeho 100 ročného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Tlačenie humorom na pílu ma len utvrdilo v zanovitom strážení si sympatií k prelomovému dielu Jonasa Jonassona. Zavčasu však prehlasujem, že moje dojmy neboli postavené na neotrasiteľných základoch, iba na častých porovnávaniach týchto dvoch kníh, nápadne podobným charakterovým rysom hlavných hrdinov, tej istej krajine pôvodu a na krátkom rozostupe medzi ich vydaniami (Ove vyšiel v čase, keď sa Starček stával čoraz viac populárnym). Knihu Muž menom Ove som teda vrátil na jej prachom obkreslené miesto a už sa k nej nikdy nevrátil. Odvtedy sa usilujem udusiť v sebe podobnú predpojatosť k dielam, ktoré na mňa volajú aj preto, že sa mi zato neskôr zvyknú pomstiť. Dnes teda nemôžem postaviť ani časť recenzie na porovnaní novej adaptácie od režiséra Marca Forstera s predlohou. K týmto účelom mi môže poslúžiť iba švédsky filmový prepis z roku 2015.

Obidve filmové prevedenia, švédske aj americké, pracujú celkom zhodne s rovnakými motívmi, postavami aj konfliktami. Konkrétnu podobu týchto príbehových atribútov možno priamo prisúdiť autorovi románu. Prostredníctvom nich sa nám odhaľujú aj zjavné a strategicky starostlivo zvolené prvky podporujúce zámer osloviť čo možno najširší okruh čitateľov resp. divákov. Za všetky vymenujem aspoň tie základné: ufrflaný hlavný hrdina s doslova veľkým srdcom – nesympatický, ale dosť osamelý na to, aby nám ho bolo ľúto – jeho príjemné a nezištne milujúce náprotivky a túlavá mačka. Kokteil, ktorý stačí iba pokropiť slzami.

V domácej adaptácií je údernosť týchto prvkov držaná na uzde, najmä vďaka chronickej severskej morbídnosti. Ove stvárnený hercom Rolfom Lassgårdom je ako vystrihnutý z pochmúrnych pohyblivých obrazov Roya Anderssona a na jeho komiku sa dalo reagovať skôr vnútorným uvedomením si humornosti, než jednoduchým zasmiatím sa. Film je civilnejší a realistickosťou zdanlivo všednejší.  

Ove, teda Otto, v podaní Toma Hanksa je iný. A nejde ani tak o stvárnenie hlavného hrdinu. Kľúčovým bodom debaty o rozdieloch by bolo presunutie príbehu za veľkú mláku. Je pravdou, že nebyť notoricky známeho hollywoodskeho predstaviteľa a patriotického leštenia log amerických automobiliek, človek by ani nespozoroval rozdiel medzi škandinávskym a pennsylvánskym prostredím. Iba príbeh je oproti originálu prispôsobený americkým reáliám, a to bez logických prehreškov. Skutočný rozdiel však tkvie v napudrovaní čiernej komédie vrstvou zábavy pre celú rodinu. Príbeh Otta je tentoraz priamejší a predvarený, aby ho lepšie strávil aj popcornový fanúšik. Niektoré nahodené spoločenské témy, ako napríklad rodové otázky, uviazli v trápnej doslovnosti a konfrontácia so svetom starších je ich jediný rozmer, ktorý americkým tvorcom stál za spracovanie. Nie žeby tam pre takúto tematiku zostalo viac miesta a ani to nebolo potrebné. Chýba tomu však štipka sofistikovanejšej náznakovosti. Podobne na tom sú aj externé hrozby pre hrdinov v podobe realitných agentov, ktorí im klopú na dvere čoraz dôraznejšie a naliehavejšie, ale v závere sú sfúknutí jednoducho ani sviečka. No keď si to premeriam znova, ide skôr o maličkosti a tie nebudú vadiť nikomu, kto sa prišiel do kina zasmiať a poplakať si.

Ako už bolo povedané, všetko je prednastavené tak, aby to diváka vyžmýkalo do sucha. Zápletka, s ktorou kedysi prišiel Clint Eastwood v Gran Torine tu funguje v síce nemej dramatickej polohe, ale funguje veľmi dobre. Do cudzokrajnej sympaťáčky Marisol sa nedá nezamilovať. Prináša slnečné svetlo do pochmúrneho stareckého sveta a ani Otto sa tomu napokon nebude vedieť ubrániť.

Americká verzia paradoxne nie je tak veľkolepá, ako jej švédske dvojča. Atmosféra je o poznanie komornejšia a strávime aj podstatne menej času v retrospektívnych dejových líniách. No kde Američania z filmu ubrali, tam to vyvážili prácou s hercami. Nosným pilierom tu nie je iba Tom Hanks, ale najmä spomínaná Marisol (Mariana Treviño). Táto dvojica dostane divákov presne tam, kde ich tvorcovia chcú mať a s akokoľvek racionálnym nastavením do kinosály vojdete, nepomôže vám to, pretože vám budú útočiť na emocionálnu výbavu, kým nepoľaví a vy nezostanete dojatí. A s humorom je to podobne. Svoje fóry majú prichystané hádam všetky postavy, no hlavné tromfy si schováva ústredná dvojica.

Ostatné postavičky sú skôr karikatúrami so zvýraznenými (ale stále sympatickými) vlastnosťami. V konečnom dôsledku to znamená, že okrem jedného konfliktu vznikajú všetky problémy iba medzi dobrákmi a dramatický náboj pochádza zo skutočnosti, že ľudia, ktorí sa majú radi si to odmietajú priznať. Ale my diváci to vieme, a tak nás nič z toho skutočne nebolí a iba čakáme, kedy dôjde k tomu láskavému udobreniu.

Scenár ako taký má základ v pevnej literárnej predlohe a možno to odhaliť v dobre premyslenom uzatváraní dejových oblúkov. Ten, kto príbeh písal, vedel, ako ho ukončiť a ako nenechať nič bez uspokojivého dopovedania. Muž meno Otto je vďaka tomu silným „feel good“ filmom plným životného nešťastia aj lásky, kde sa vonkajšie, na pohľad vážne, problémy riešia švihnutím prútika, ale tie vnútorné rozpory majú svoju váhu a tú sa autori neboja v plnej miere použiť, aby vám rozostrili zrak slzami. Ak ste sa stretli s literárnou predlohou, možno pre vás film bude príhodným výťažkom toho najlepšieho, čo ste sa v nej mohli dočítať. To však s istotou posúdiť neviem. Viem len to, že mi dve adaptácie toho istého príbehu stačili na obsiahnutie maxima, aké môže takýto príbeh ponúknuť. 

Matúš Trišč

Zdroj foto/video: Itafilm