Režisér Juraj Lehotský sa vracia so svojim tretím celovečerným hraným filmom, v ktorom sa odkláňa od niekdajšieho prudkého realizmu. Aj keď sa vo filme Plastic Symphony objavujú režisérove obľúbené témy sociálnej neistoty a rozdielov, tentoraz sú nastolené otázky omnoho osobnejšie. Tie sa dotýkajú všetkých, no oslovujú nás nie ako spoločnosť, ale ako jednotlivcov.

Za filmom je niekoľko šťastných rozhodnutí, ktoré významne prispeli k jeho kvalitám. Najväčšou z nich je Bartosz Bielenia (Corpus Christi) v hlavnej úlohe. V celej stopáži sa nenachádza jediný záber, ktorý by čo i len zavoňal nudou ak ho práve svojim zjavom zapĺňal tento poľský herec. Pod jeho priehľadnou tvárou vidno najjemnejšie odtiene emócií a pochybností, akými si filmový hrdina Matúš prechádza. Svoje túžby a zámery nikdy nahlas nevysloví, no aj tak ich spoľahlivo predkladá nášmu vnímaniu. Hľadanie šťastia zapotrošeného niekde medzi úspešnou muzikantskou kariérou a prostým životom v blízkosti rodiny mu naliehavo pridáva otázniky za dilemou, čo vlastne chcieť, a či to všetko stojí za to. Zásluhy nemožno prisúdiť iba nespochybniteľnému talentu, či istej režisérskej ruke. Bartosz Bielenia sa kvôli role v Plastic Symphony za necelý rok naučil hrať na violončelo a jeho sľubné kvality potvrdil aj hudobný skladateľ Aleš Březina, ktorý na filme spolupracoval. Za tak krátku dobu zvládnuť techniku hry, ktorú sa najlepší hudobníci učia aj vyše desiatich rokov, svedčí nie len o všestranných a závideniahodných ambíciách poľského herca, ale najmä o jeho mimoriadnej oddanosti remeslu a hereckému poslaniu. Hlavnému predstaviteľovi herecky sekundujú Vojtěch Zdražil a Judit Pecháček Bárdos (Piargy, Fair Play), ktorých úlohy by kvôli rozsahu a hĺbke nebolo fér porovnávať s tou ústrednou. Svojou ľahkosťou však verne ilustrujú prostý život dobrých ľudí, na ktorých by sme mali myslieť a vracať sa k nim.

Rovnako sa skláňam pred odvahou režiséra Lehotského a kameramana Križku čeliť realizačnej náročnosti, pri ktorej museli dbať na Bartoszov dokonalo uveriteľný hudobný prednes v úctyhodnej dĺžke jednej akcie, a pritom zachytiť vnútrozáberovou montážou dianie v niekoľkých plánoch. Zároveň sa im ešte darilo pracovať s úsporným strihom, čo filmu dodalo okrem pocitu poctivosti aj – mnou naplno využitý – priestor pre vlastný tok myšlienok. Tie sa mi veru rozlietali všetkými smermi a bol to skvelý pocit, pretože stále prichádzali ďalšie zaujímavé podnety. Kameru tvorcovia používali ako slák. Pomaly kĺže po situácii, necháva ju rozvibrovať a vyznieť emócie, myšlienky a dojmy. Neraz ma z prúdu myšlienok vytrhli neobyčajné jazdy a prekvapivé, ale veľmi sebaisté zmeny rakurzov, z ktorých sálala poctivá obozretnosť a príprava. Mizanscéna je premyslená a v súhre priestor+herec+kamera môžeme odčítať skvelo odvedenú režijnú prácu. Film je ešte len na začiatku svojej festivalovej púte, no už teraz si dovolím predvídať jeho úspech prinajmenšom v technických kategóriách, najmä čo sa týka umenia kameramana Križku. Bez reakcie však určite neostanú ani hlavné zložky diela. No poďme späť k reflexii.

Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že príbeh ustúpil zjavne prevažujúcemu vnútornému prežívaniu a psychologizácii hlavnej postavy, v skutočnosti má dej pomerne pevnú štruktúru, ktorá však podlieha diváckej schopnosti odhaľovať ukryté. Oči aj myseľ treba mať otvorené a oddýchnuté a až potom je dobré sa nechať filmom zaplaviť. Ja sám som si mnohé uvedomil až pri opakovanej projekcii. Pretože Igelitová symfónia – ako ju sám režisér rád nazýva – otvára veľa zaujímavých tém, no robí to aj bez toho, aby niečo vyjadrila jasne a nahlas. Netýka sa to len naratívnej zložky, ale aj hlavného motívu – hudby. Možno si poviete, že pre film o klasickej hudbe ticho nie je práve reprezentatívny prvok. Nechápte ma zle. Hudba je tu výlučne diegetická. Mimo tónov vychádzajúcich priamo z obrazu tu nezaznie žiaden soundtrack z pozadia, a tak aj film o hudbe významne a cielene pracuje s tichom. Za týmto nemým, rozjímavým výrazom sa však skrývajú roky detailnej práce, ktorá sa nevystatuje, ale ukáže sa vám, iba ak vynaložíte adekvátnu snahu a záujem. Plastic Symphony ráta s plnou a nezávislou participáciou diváka na budovaní svojho významu a nehodlá nikoho vodiť za ruku.

Hudba vo filme navyše nevystupuje iba ako čarovné súcno, čo zošľachťuje človeka. Kto sa hudbe venuje, musí čeliť aj jej odvrátenej strane, zotročenej vyberanosťou a hrou na dobré spôsoby. Plastic Symphony je svedectvom o tom, že aj najkrajšie z umení existuje iba preto, že existuje človek a tomu nie je nič naveky sväté. Dobrí hudobníci potajme unikajú z filharmónií a iných kvalitných orchestrov, aby v snobských salónikoch hrali žiadostivým egám, ale hluchým ušiam. V tomto priestore už hudba viac nemá umeleckú hodnotu, iba spoločenskú. Tí, čo sa vyžívajú v rozlišovaní ročníka podávaného sektu, uspokojení sú klasickými hitovkami à la valčík od Straussa. Čo si počne dobrý muzikant v takejto spoločnosti? Môže sa vysmrkať do vreckovky s vlastnými iniciálkami a znova brnknúť do struny, alebo skúsiť nanovo prehodnotiť svoj životný cieľ. Takýto znalecký ponor do sveta lesklých poltopánok trefne obnažil (ne)zmysel celoživotnej snahy dosiahnuť v umení vrchol, zabudnúť pri tom aj na vlastné zázemie, a to všetko iba kvôli fraške „na úrovni,“ za ktorú je bohužiaľ lepšie zaplatené. Lehotský udrel klinec po hlavičke, a ja som o klinci doteraz ani nevedel.

Plastic Symphony – symfónia spod igelitu chce ľudskej duši vrátiť jej radosť z obyčajnosti, z malých vecí, za ktoré by sa nemala hanbiť, ale byť vďačná. K remeselne sebavedomému filmu Juraj lehotský priložil silný odkaz na dôverne známu tému úspechu verzus šťastia a slovenskú kinematografiu tak obohatil o jeden cenný úkaz postavený na výnimočnej hereckej osobnosti a dobre premyslenej, precíznej filmárskej bravúre.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Bontonfilm