Po Táni Pauhofovej a Alene Ďuránovej sa novou Annou Frankovou v úspešnej multižánrovej baletnej inscenácii Denník Anny Frankovej stala populárna prešovská herečka Stanislava Kašperová. Prvýkrát sa divákom na Malej scéne ŠDKE predstaví už v stredu 18. mája. Hovorili sme s ňou pred jej debutom nielen v tejto inscenácii, ale aj v Štátnom divadle Košice.

Ako ste sa po Táni Pauhofovej a Alene Ďuránovej stali treťou Annou Frankovou?

Zostala som veľmi pozitívne zaskočená správou od pána Šotha, že by chcel, aby som po Táni Pauhofovej a Alenke Ďuránovej prevzala postavu Anny Frankovej v inscenácii Denník Anny Frankovej. Moja prvá otázka bola, či ma videl v niečom hrať a on mi odpovedal, že ma odporučila práve Alenka. A takto to začalo. Vybilo mi to dych kvôli tomu, že predtým som túto inscenáciu nikdy nevidela. Povedala som áno bez toho, aby som vedela do čoho idem. Ale takáto postava sa neodmieta. Je to pre mňa taký punc do mojej hereckej kariéry a nielen hereckej, lebo je to naozaj viaczložkové dielo. To, čo som do seba stihla načerpať z muziky a tanca tu môžem zužitkovať.

Nebol to pre Vás trochu šok, keď ste prišli na prvú skúšku?

Bol to obrovský šok. Povedali sme si, akým spôsobom budeme skúšať a že súbor nikdy nebude prítomný vcelku. A tak to budeme skúšať po statiach, čo bolo v poriadku. A ako celok to zažijem až v deň predstavenia.

Je to Vaša prvá skúsenosť s tanečným divadlom, respektíve s baletom? Ako ste sa pripravovali?

S tanečným divadlom nie, ale s baletom áno. A tu v Košiciach by som to pomenovala trochu inak. Sú tu najlepší a fantastickí tanečníci, ktorí majú v sebe neskutočnú energiu a svoje telo používajú ako nástroj. Sú neskutočne čitateľní a ich telo rozpráva monológ aj dialóg. Balet sa mi zhmotnil do niečoho, pri čom som si uvedomila, že aj bez slov sa dá veľa vypovedať. Prekvapilo ma aj to, že nemusím používať svoje telo tanečne. Že ho mám skôr vypínať. Uvedomujem si, že v celej inscenácii som skôr tá činoherná postava a musím sa zamerať na to, aby som bola čo najcivilnejšia a najprirodzenejšia. Všetko ostatné dotvárajú tanečníci.

Spôsob prípravy bol úplne iný ako som zažila za tých xy rokov v iných divadelných projektoch. Najprv som si text nahrala, potom som si ho pozerala z videozáznamu a potom som si vytvorila svoj vlastný Denník Anny Frankovej, kde som si podrobne popísala všetky akcie – kto mi čo podá, ktorou nohou schádzam, čo robím s rukou a podobne. Takže existuje ešte jeden Annin denník.

Ako ste sa zoznámili s inscenáciou Denník Anny Frankovej?

Samozrejme, že som videla záznam inscenácie. Keď som to pozerala prvý raz, bolo to na päťkrát. Prvý výstup som vypla po piatich minútach a išla som sa vydýchať. Uvedomila som si, na akú cestu som sa to dala. Potom som si odvážne pustila ďalších osem minút a opäť som to išla predýchať. A pýtala som sa samej seba, do čoho som to vstúpila. Ale povedala som si, že je to taká výzva, že musím potlačiť a prekonať svoj strach. Napriek tomu som asi nikdy neskúšala inscenáciu, ktorú nemám ani raz prejdenú ako celok. Musím povedať, že od telefonátu s ponukou na účinkovanie som pokojne nespala a Anna sa mi sníva, stretávam ju. Je so mnou v obchode, je so mnou, keď varím, pri každom jednom pohybe. A už budem rada, keď ju budem môcť odovzdať...

Čiže v stredu 18. mája po predstavení...

Po predstavení ju na chvíľočku odložím, ale inak sa to nedá. Lebo hoci som si hovorila, že asi nie som tá pravá na túto postavu, musím povedať, že sme si s Annou veľmi podobné. Ale úplne som to potlačila a objavujem v sebe novú mladú dušu.

Zhováral sa: Svjatoslav Dohovič, web editor PR ŠDKE

Zdroj foto: Joseph Marčinský