Nový film Xaviera Giannoliho je vernou a dôstojnou adaptáciou Balzacovho diela s naliehavým odkazom doby minulej pre tú súčasnú.

Aj keď za pôvodný autorov zámer možno považovať kritiku predajnosti umenia ako takého, súčasní filmári dielo zodpovedne interpretujú v spojitosti s problémami, ktorým naša spoločnosť čelí každý deň, každú hodinu a minútu.

Detaily spoločenského života rozhodujú o úspechu. Toto tvrdenie už dnes našťastie nie je neochvejným pravidlom. Naša éra dokáže ľahko vítať akúkoľvek výstrednosť, menšiu či väčšiu. Tá sa následne nechá vystriedať inou, aby sa na predošlú zabudlo a jej aktéri mohli bez odsúdenia odkráčať. Avšak nie vždy tomu tak bolo. Lucien, hrdina Balzacovho románu padol do nádrže s nemilosrdnými žralokmi, keď sa vplietol do života francúzskej smotánky 19. storočia.

Stratené ilúzie, to je príbeh o spoločenskej mašine, ktorá bez mrknutia zomelie nováčikov aj zabehnutých ak náhodou vykuknú čo i len na chvíľu z radu. V čase keď meno a titul znamenali všetko, bolo pre jednotlivca s pochybnými koreňmi takmer nemožné, aby sa v parížskej spoločnosti dočkal uznania a vhodného spoločenského postavenia. A predsa sa to Lucienovi takmer podarilo. Schéma príbehu nápadne pripomína gangsterský film. Ctižiadostivý hrdina prichádza do veľkomesta s mladíckymi nádejami a s vierou vo vlastný talent je odhodlaný vytrieť svetu zrak. Rýchlo však zistí, že poctivosť a česť nie sú zbrane, ktorými sa na tomto fronte dá efektívne bojovať. Aby uspel, musí sa najprv zašpiniť. A tu sa dostávame k dôvodom, prečo sa niekto vlastne rozhodol toto historické dielo prepísať do filmového scenára a ukázať ho na striebornom plátne.

Stratené ilúzie sú vo svojej hlbšej podstate príbehom o cene informácií. Ako zaznelo priamo v diele: „Z novín sa stal biznis predávajúci správy podľa gusta verejnosti.“ Už vtedy si ľudia s vplyvom na verejnú mienku uvedomili, že hodnota informácie nespočíva v jej pravdivosti, ale v možnostiach jej využitia v prospech tých, ktorí si zaplatia. Noviny v tej dobe zapĺňali spoločenský priestor, ktorého opraty dnes prebral internet. V Balzacovom príbehu sledujeme schopnosť spoločnosti skryť pod prvý plán komplikované mechanizmy fungovania verejného života. Cieľom bolo zachovať množinový balans medzi tými, ktorí vedeli a tými, ktorí o mechanizmoch nemali ani poňatia, alebo im nerozumeli. A ako je tomu dnes? Máme vo verejnom priestore osoby, ktorým záleží na tom, aby ľudia vedeli, ale nevedeli príliš? Aby poznali, ale iba to, čo sa práve hodí? Máme takých, ktorí nám nepravdy predkladajú ako fakty?

Nie peniaze, nie zlato (dokonca ani to virtuálne) dnes nie je tou najcennejšou komoditou. Teraz všetci zápasia o informácie. Využívajú ich, obmieňajú, prikrášľujú či zveličujú. Informácie vyhrávajú voľby aj vojny. Informácie dávajú moc a zarábajú. Neexistuje médium, ktoré by nesledovalo svoj zámer a nešírilo informácie v odtieni vlastného presvedčenia. Je tomu tak dnes a bolo tomu tak aj v minulosti. Dôležitá naprieč dobou zostáva schopnosť nie vytvoriť si vlastný názor za každú cenu, ale odhaliť pravdu v najväčšej možnej miere a zároveň rátať s tým, že sa nám nemusí páčiť.

Za stenami francúzskej opozičnej redakcie sa nachádza splašený stroj, ktorý chrlí žeravé polopravdy, čo systémovo zakladajú požiare tam, kde si to niekto zvonku zaželá. Precízne riadený žurnalistický chaos, pripomínajúci akcionárov z Wall Street a ich neutíchajúci hlad po roztrhanej informácií a znivočenej pravde.

A napokon sú Stratené ilúzie príbehom o vytriezvení, o vzostupe a páde, o hodnote autorstva a tvorivosti a o mnohom inom. Je to pojivo jednotiace príbuzné motívy, ktorých historický význam dokonalo prilieha aj k tvarom súčasnosti. Nový, výpravný a dlhokánsky francúzsky epos teší svojou prebohatou opulentnosťou a známymi umelcami s Gérardom Depardieum na strane filmových legiend a Xavierom Dolanom ako zástupcom súčasného mladého tvorivého vrcholu.

Vďaka svedomitému prepisu môžeme sledovať detaily porevolučného Paríža vo vysokej autenticite, akú sa v historickom filme málokedy podarí zachytiť. Distingvovaná jemnocitná až éterická smotánka so svojou krutosťou stojí proti špinavým, drsným, ale úprimným ideálom chudoby. Podrobná kresba zložitej doby však vydala v knižnej podobe až na tri časti a aby si vo filmovom prevedení udržala akú takú celistvosť, nutnosťou sa javí byť zahlcujúci komentár rozprávača, s ktorým sa veľmi ťažko drží krok. Hoci mechanika vtedajšieho fungovania verejného života je vysvetlená vyčerpávajúcim spôsobom a podanie lokálnych titulkov bolo úžasne výživné, celkové množstvo hovoreného slova presahovalo moje hranice zodpovedného vnímania. Postupne som sa musel spoľahnúť na predpoveď vývoja príbehu, ktorý sa mi napriek neznalosti predlohy jasne týčil pred očami vďaka gangsterskej schéme. Pár vysvetľujúcich viet od komentátora Dolana si tak možno dovoliť prepočuť.

Režisér Xavier Giannoli nám sprostredkoval náročnú tému náročného diela nepretržite aktuálneho už po stáročia a aj keď svoje publikum možno vyčerpá, predáva mu posolstvo tak dôležité, že to stojí za všetky zívnutia a zmeny polôh v sedadle. Pravda o spravodajskej realite sa bohužiaľ nemení, iba potvrdzuje svoje odveké, stále funkčné praktiky. Tvorcovia siahli do svojej histórie po kvalitnom materiáli a prosia ľudí šíriacich správy o vernosť morálke a ich čitateľov o budovanie bystrosti a zdržanlivosti.

Autor: Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe, Cineuropa