Saxofónové kvarteto s Ladislavom Fančovičom prinieslo do slovenských miest repertoár od Bachovho kontrapunktu, cez Mozarta, Bartóka, Zeljenku, až po súčasnú neoavantgardu.

Festival Saxophobia tohto roku predstavil tri výnimočné koncerty s hlavným hosťom Raschèr Saxophone Quartet. Prvému zo série koncertov, Galakoncertu, sme sa venovali v recenzii, no kvarteto ďalej putovalo s novým repertoárom spoločne s klaviristom Ladislavom Fančovičom do Košíc, kde sa predstavili v Dome umenia. Hoci saxofón zatiaľ nie je u nás celkom akceptovaný ako klasický nástroj a poslucháči ho vždy zatiaľ vnímajú viac v kontexte jazzového žánru, v metropole východného Slovenska sa hudobníci tešili hojnej účasti.

Následne vystúpili aj v Bratislave a v Trnave a pre publikum si pripravili repertoár vyskladaný od baroka po súčasnosť, predsa však bol odlišný od toho, čo sme počuli na prvom koncerte v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.

Saxofónové kvarteto je profesionálny súbor štyroch saxofonistov, ktorý interpretuje klasickú a modernú hudbu. Kvarteto založili v USA v roku 1969 významný klasický saxofonista Sigurd Raschèr a jeho dcéra Carina - samotná dcéra slávneho interpreta hrala na soprán saxofóne v rokoch 1969 až 2002 a aj dnes aktívne sleduje dianie okolo súboru. O niekoľko rokov neskôr sa kvarteto presťahovalo do Nemecka a odvtedy tam sídli. V súčasnosti ho personálne tvoria: Elliot Riley – alt saxofón, Christine Rall – soprán saxofón, Andreas van Zoelen – tenor saxofón a Oscar Trompenaars – barytón saxofón.

V prvom rade – v prípade Raschèr Saxophone Quartet hovoríme o úplne inej lige interpretov, než na akú sme si na Slovensku zvykli. Priemernosť sme sa naučili často povyšovať na výnimočnosť (len si spomeňte na pesničku Potlesk v stoji autora Mariana Zimu), preto, v mnohých prípadoch sa uspokojujeme so zahratými notami ako dobre, poctivo odvedeným interpretačným výkonom, ak už k notám hráč pridá emócie, je to zrazu niečo neuveriteľné. No vycibrené frázy, rozumieť hudbe z historického hľadiska, zaangažovane k nej pristupovať, „dýchať“ v kvartete spoločne, ako jeden, to je nadstavba, ktorú počuť od prvých tónov v prípade saxofónového kvarteta hosťujúceho na tomto ročníku Saxophobie. Samozrejme, to všetko korunované obrovskou dávkou muzikality.

S Ladislavom Fančovičom sa kvarteto zohralo za pár dní. Najsignifikantnejšie to bolo počuť na Mozartovom Kvintete pre klavír a dychové nástroje Es dur KV 452, ktoré znelo na ich spoločnom prvom koncerte, rovnako o pár dní neskôr aj vo Veľkom koncertnom štúdiu v Rozhlase (10. marca 2022). Počuli sme vyzretú interpretáciu, s mozartovskou eleganciou a ľahkosťou, hráči boli absolútne zladení, zohratí a bolo zjavné, že si sadli muzikantsky. Zradný je najmä pomalý úvod prvej časti v tempe Largo, kde počujeme tému striedavo v klavíri a v jednotlivých saxofónoch. Tie zneli nádherne, dynamicky vyvážene, tému vyspievali krásne spevne, napriek nie expresívnej dynamike. Fančovičove rovnomerné trilky, zvučné, nosné, farebné tóny vytvárali spoločne s kvartetom hneď úvodom komplexný tvar. Následne, keď skladba nabrala rýchlejšie tempo, sme obdivovali behy v svižnom tempe, ktorým nechýbala grácia a ľahkosť, odťahy boli interpretované dôsledne, no prirodzene muzikantsky. Stretli sme sa s čistým Mozartom interpretovaným na princípoch klasicistickej hudby – čo je v prípade saxofónov až neskutočné. Kultivovanosťou tvorby tónu sa dokázali hráči priblížiť ku kráse a čistote tohto génia a interpretovať jeho hudbu verne, bez afektov.

Ešte pred Mozartovým dielom nás čakalo Bachovo Umenie fúgy BWV 1080 v úprave Andreasa van Zoelena. To, že kvarteto rozumie barokovej hudbe a špeciálne Bachovi, nám už predviedlo na Galakoncerte, no umenie fúgy je artificiálna hudba, pri ktorej je nutný nielen racionálny vklad, obrovská dávka koncentrácie, no i hlboká duchovná zaangažovanosť. Stačí jeden tón, ktorý vypadne a fúga sa rozpadne ako domček z karát – Bachova dokonalosť v kontrapunktickej technike je božsky dokonalá. Kombinácia asketizmu v interpretácii, bezvibrátový tón (respektíve jeho tvorba s čo najmenším možným vibratom) v spojitosti s lyrikou a schopnosťou narácie, je niečo, v čom sa ukázali byť všetci hudobníci kvarteta rovnocenní a vzácne vyvážení. A presne to pristane Bachovým fúgam. Volili vhodné tempá, vo frázach dýchali spoločne, témy vedeli vyspievať, v zložitých kontrapunktických pasážach sa nikdy nestratili (rovnako tak ani poslucháči), v artikulácii boli hudobníci čistí a zreteľní.

Bachov kontrapunkt – to je univerzum, do ktorého sa potrebujete ponoriť a interpretácia Raschèr Saxophone Quartet vám to dovolí, pretože je intímna v miestach, ktoré intimitu vyžadujú, vie byť však aj ležérna, a pritom nádherne jednotná v zložitej štruktúre, v rytmických variáciách presná, no zároveň mimoriadne muzikálna. V pauzách, ktorých sa potrebuje aj poslucháč nadýchnuť, spravili hudobníci kvarteta potrebný predel. V energickejšie stavanej, štvrtej sme obdivovali vedenie hlasov v jednotlivých registroch a schopnosť koncentrácie hudobníkov, no nikdy nie na úkor hudby samotnej, z ktorej dokázali vystavať rytmicky efektívnu kompozíciu. A ak ste sa oprostili od vnímania témy a kríženia hlasov a nechali unášať výlučne hudbou, zreteľne ste museli vnímať určité znaky jazzovej rytmiky. Nie nadarmo sa mnohí hudobníci zhodujú, že ak by Bach žil dnes, bol by nesporne jazzovým muzikantom. V podaní tohto kvarteta jeho umenie fúgy zrazu získalo novú zvukovosť, no štýlovo bolo čisté a krásne. Ak by Bach mal možnosť vypočuť si túto interpretáciu, zaručene by bol unesený, hoci disponoval kritickým myslením, inteligenciou a obdivuhodnou sčítanosťou.

Po kontrapunkte sme sa rovno vrhli do sveta súčasnej hudby. Medzinárodne oceňovaný slovinský skladateľ Uroš Rojko vyštudoval hru na klarinete a kompozíciu v Ľubľane, vo Freiburgu a v Hamburgu. V roku1995 sa stal profesorom na Hudobnej akadémii v Ľubľane, od roku 2015 je členom Slovinskej akadémie vied a umení. Skladbu RUSH pre saxofónové kvarteto a klavír, ktorá znela na koncerte v svetovej premiére, autor venoval členom kvarteta a Ladislavovi Fančovičovi.

Skladateľ pri tvorbe diela vychádzal z knižnej predlohy – nemeckej filozofky Evy von Redecker a jej diela Revolution für das Leben – Philosophie der neuen Protestformen. Za všetko je azda výpovedná jedna veta, ktorú cituje samotný skladateľ: Tak dlho sme so zemou, flórou, faunou a atmosférou zaobchádzali ako s mŕtvou hmotou, že niekoľko druhov – možno aj náš vlastný – teraz kráča po tejto planéte odsúdených na zánik. Už nám teda veľa času neostáva, musíme sa ponáhľať – „rush“.

Rojko si nevybral jednoduchú tému, ak si pustíte ukážky z jeho tvorby, rovnako narazíte na prostriedky Novej hudby, ktoré k vám hovoria náročným hudobným jazykom. Potrebujete k nemu skúsenosť s hudbou, dostatočnú podkutosť, aby ste jeho skladby dešifrovali, dokázali ich vnímať. Experimentuje so zvukom, využíva hraničné registre saxofónov, rytmicky je klavír jednotiacim prvkom, no štruktúra je variabilná a komplikovaná. Takmer 20-minútová skladba, ktorú hudobníci hrali na koncerte, však ponúkla logicky štruktúrované dielo, v ktorom sa dalo orientovať.

Skladateľ využíva saxofóny na budovanie industriálneho kolosu, chaosu, v ktorom sa nachádzame, podporuje ho v zvukovosti klavír, spodnými polohami. Mimoriadne efektne pracuje s atmosférou a darí sa mu dosiahnuť temnosť – dobu, v ktorej sme sa ocitli a ktorú sme si sami spôsobili.

Mali sme do činenia s plochami, v ktorých klavír spoločne participoval so všetkými saxofónmi a rytmicky pritom presne začínali a uzatvárali celky. Ako klarinetista Uroš Rojko vie veľmi presne, čo možno od saxofónu zvukovo očakávať a naplno využil farebnosť všetkých nástrojov. Hlavnou devízou jeho hudby je budovanie napätia: po expresívnej prvej časti sa hudobníci dostali k intímne sa začínajúcej, druhej. Rojkova schopnosť fónicky pracovať s expresiou je výnimočná. V podaní kvarteta a Fančoviča sme v jednej kompozícii počuli všetky odtiene výrazov – na jednej ploche, rozvíjajúc ich od jediného tónu, či dokonca z ticha. Je to tiež prvok, s ktorým dokáže skladateľ citlivo pracovať.

Interpretovať jeho kompozíciu – to si vyžaduje nielen absolútnu koncentráciu, čo sme videli na hudobníkoch, ale i technickú prípravu. A samozrejme, výrazový vklad. Mali ste pocit, že sa vydávate cestou dobrodružstva, nevediac, akou líniou bude prúd hudby pokračovať, no zrazu ste v nej objavili logiku, respektíve vnútorný príbeh. Práve ten vám dal pomocnú ruku v jej vnímaní.

Možno naše publikum ešte na súčasnú tvorbu nedorástlo, pretože má s ňou minimálny, prípadne žiadny kontakt. No táto skladba patrila nepochybne medzi výnimočné zážitky – súčasným zvukom, inovačnými riešeniami a prevedením.

Organizátori nezabudli ani na slovenského skladateľa Ilju Zeljenku, výročie ktorého si pripomenieme v decembri (nar. 21. decembra 1932). V podaní Ladislava Fančoviča sme počuli prvé štyri prelúdiá z cyklu 24 prelúdií pre klavír. Klavirista dokázal rozozvučať hudobný nástroj a v jednotlivých motívoch ho aj nechať doznieť. Napriek tomu, že Zeljenka komponoval prelúdiá oprostené od romantizmu a sentimentu, nemožno tvrdiť, že im chýba cit. Vo vnútri sú bohaté, prehovárajú k poslucháčom silou útržkov motívov, ktoré bol skladateľ schopný rozpracovať do väčších štruktúr mimoriadne prirodzene. Fančovičova interpretácia bola precízna, rytmicky pregnantná, no interpret zároveň nezabúdal diela vystavať a dať im obsah, tak podstatný pri zdanlivo jednoduchých skladbách.

Prekvapivo – už na koncerte pre 60-členný saxofónový orchester sme počuli skladby od Bélu Bartóka, ktoré boli zahraté s mimoriadnym citom pre zdôraznenie folklórnych prvkov. Výber z 15 maďarských sedliackych piesní v úprave Andreasa van Zoelena – Balada a Staré tanečné piesne sme rovnako obdivovali prirodzenú muzikalitu hráčov, prácu s tempom, akcentáciu a celkový spôsob stvárnenia oboch skladieb. Maďarský folklór má svoje špecifiká a človek by povedal, že kým s ním nie ste priamo v kontakte, nemôžete sa ho naučiť tak, aby sa javil uveriteľne. V podaní kvarteta však Bartók neznel akademicky, naopak, ich prejavu nechýbala spontánnosť. Kým v pomalšej Balade zdôraznili clivý charakter a ťahavú melódiu, v ďalšej iskrivú rytmiku a tanečný charakter.

Kompozícia talianskeho skladateľa Giorgia Colomba Taccaniho The last picture of A.S. pre saxofónové kvarteto a klavír bola ďalšou skladbou, ktorá bola uvedená v svetovej premiére. Za iniciálami A.S. sa pritom ukrýva Adolphe Sax, pôvodom belgický hudobník a vynálezca saxofónu. Jeho pestrý a vrtkavý život sa odráža aj v kompozícii: časté, až prudké zmeny nálad, virtuózne party, tvrdá akordika v klavíri striedaná priam až furióznymi partmi v saxofóne. Tieto exponované miestami striedali stíšené časti, no predsa, expresívne tvorili ústrednú líniu. Taccani ako neoavantgardista využil všetky prostriedky na to, aby negoval tradičné postupy v hudbe.

Počuť všetky tieto rozmanité štýly v jeden koncertný večer – to bola vzácna prehliadka hudby, zahratá so štýlovou čistotou, technickou bravúrou a emočnou zaangažovanosťou. Koncert, na aký ešte budeme spomínať dlho.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Karol Srnec