Ministerka kultúry svojím novým návrhom – sprístupniť kultúrne podujatia pre 50 návštevníkov, verejne ukázala, že nemá potuchy o fungovaní inštitúcií v rezorte, ktorý riadi.

Uplynulé turbulentné dni vďaka tlaku umelcov a médií prinútili konať aj naše ministerstvo kultúry. Šéfka tohto rezortu Natália Milanová sa zmobilizovala a dospela k záveru, že aj kultúru by bolo dobré postupne otvárať, keďže prípady covidu preukázateľne klesajú a zrejme ten tlak a petícia zo strany umelcov, ju prinútili vyjednávať.

Aké bolo však prekvapenie zástupcov kultúrnej obce, keď v piatok, 7. januára na svojom osobnom facebookovom profile, zverejnila ministerka Natália Milanová status, kde víťazoslávne oznámila, že „Po dlhých politických rokovaniach, ktoré som viedla s premiérom, ministrom zdravotníctva a po konzultáciách s odborníkmi, sme dospeli k posunu. Od pondelka (10.1.) sa otvárajú kultúrne podujatia v režime pre očkovaných a prekonaných (OP). Kapacita bude nastavená na 50 návštevníkov. Taká je dohoda.“

Takže dohoda. Dohoda sa mala zrodiť po dlhých rokovaniach s premiérom a odborníkmi – tým všetkým na kultúre záleží a nepochybne sa viac dozvieme vo vyhláške Úradu verejného zdravotníctva SR. Pevne však veríme, že pani ministerka si nepomýlila zásadnú skutočnosť: percentá s počtom ľudí, ako aj mnohí podotkli v komentároch. Veríme, že má prehľad vo svojom rezorte a vie, aké sú kapacity sál divadiel, kín, veľkých koncertných sál, dokáže ich porovnať s malými klubmi, je to racionálna, rozumná, uvažujúca žena, ktorá dokáže argumentovať.

Ministerka si nepochybne uvedomuje, že je rozdiel, keď sa hrá napríklad opera Aida, v ktorej účinkuje dovedna 300 umelcov, technického a pomocného personálu v 900-miestnej veľkej sále Opery a Baletu a kdesi v malom, príjemnom klube (ak vôbec taký ešte na Slovensku existuje) hrá jazzové trio (ak vôbec také ešte na Slovensku existuje) s kapacitou 50 návštevníkov. Zároveň si je nepochybne vedomá, že po vydaní vyhlášky – s najväčšou pravdepodobnosťou v piatok v poobedných hodinách, sa inštitúcie musia na predstavenia s divákmi pripraviť. Je to zložitý mechanizmus s logistikou, ktorá sa nerovná predaju spotrebného tovaru v kamennom obchode.

Po dlhých rokovaniach dospieť k takémuto posunu je teda buď fatálny omyl, v ktorý v kútiku duše ticho dúfame a stále veríme, že došlo len k zlyhaniu ľudského faktora alebo absolútna neznalosť svojho rezortu hraničiaca s nekompetentnosťou. Otázkou však je, prečo, čo už raz bolo vymyslené, nemožno aj naďalej aplikovať v praxi? Nezažívame predsa prvú ani druhú vlnu korony. Diváci už v inštitúciách sedeli šachovnicovo, už boli prijaté opatrenia, ktoré sa vzťahovali na metre štvorcové, na kapacity jednotlivých sál. Dokonca fungoval kultúrny semafor, po ktorom apelovali umelci, aby sa opäť nastavil. Zdá sa, že pri tomto rozhodnutí definitívne zhasol. A po dovolenkovom období márne hľadáme u kompetentných pragmatické rozmýšľanie, ktoré akoby stále levitovali v iných stratosférach len nie tam, kde by mali byť prítomné.

Doposiaľ fungovali – tí, čo mohli, v online priestore. Pri takto nastavených podmienkach, ktoré majú platiť od pondelka 10.1.2022, podľa všetkého, mnohí ani svoje brány neotvoria. Je to totiž úplný nezmysel, nielen nerentabilný, ale ani nerealizovateľný, pretože 50 ľudí v praxi pre kultúru znamená jednu veľkú nulu po každej stránke.

Pripravujeme pre vás článok, ako sa k tejto zmene postavili vybrané kultúrne inštitúcie na Slovensku.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: FB profil Nátalie Milanovej – print screen