Nový film režiséra Kirilla Serebrennikova U Petrovovcov zúri chrípka vám ukáže ako vníma svet myseľ zmátaná horúčkou.

V mrazivom postkomunistickom Jekaterinburgu žije rodina Petrovovcov, ktorú sužuje epidémia chrípky. Petrovov, otec rodiny je automechanik a zároveň komiksový autor. Jeho žena, Petrovova, pracuje ako knihovníčka frustrovaná svojím zamestnaním, nadmerným premýšľaním, nesplnenou túžbou a tiež starostlivosťou o syna, mladého Petrovova. Toho zaujímajú iba videohry a účasť na školskej besiedke.

Zhruba takto znie väčšina synopsí o novom filme U Petrovovcov zúri chrípka režiséra Kirilla Serebrennikova. Nevedno či ide o priame, alebo inštinktívne šírenie zámeru vzbudiť u diváka klamlivý dojem jednoznačnosti. A možno je to len bezradná snaha vecne opísať o čo vo filme vlastne ide.

Totiž písať a hovoriť o tejto adaptácii románu Alexeja Saľnikova, alebo ho čo i len sledovať, sa nedá len tak spontánne. Treba na to značnú dávku uvedomelosti a sústredenia.

Svet je iný, keď má človek horúčku a blúzni. Skutočnosť vtedy mení svoje pravidlá. Niekde na pomedzí reality, halucinácie, predstavy, opitej spomienky a sna sa odohráva príbeh priemernej ruskej rodiny trpiacej nie len vírusom, ale hlavne uviaznutím na zarúbanej ceste k lepšej budúcnosti, ktorá je v šťastnejších kútoch zemegule už dávno vítanou prítomnosťou.

Azda si nespomeniem ani na jednu formu fiktívnej reality, ktorú by autori v tomto príbehu nejakým spôsobom nevyužili. Práve spôsob a miera tohto využitia robia z dobre známych rozprávačských postupov alternatívnej skutočnosti originálnu automatickú, neznámou silou poháňanú hračku. Vrstvy deja sú od seba starostlivo oddelené, no ktorá je ktorá, musí divák odhaliť úplne sám.

Všetky retrospektívy, fantázie aj nočné mory fungujú v doteraz nevídanom mechanizme, v ktorom sa zdanlivo náhodné motívy a bočné línie vešajú na strohý hlavný dej. Vznikajú tu zvláštne sečnice príbehových elíps, ktoré sa naprieč priestorom a časom kde tu stretnú, aby vysvetlili niečo z toho, čo sa doteraz zdalo byť absurdné. Toto sa počas celej dĺžky filmu zopakuje hneď niekoľko krát a divákovi to dá niekedy falošný, inokedy pravý pocit rozlúštenej tajničky. To, čo sa na plátne dialo (už nech to bolo čokoľvek) ma viedlo k mnohým teóriám, pričom len zopár ich zostalo stáť aj na konci a stále pripadajú do úvahy o tomto magicky realistickom diele.

U Petrovovcov zúri chrípka je tiež veľkým filmom o malých veciach. Skoro až nostalgicky spomína na posvätné komodity socializmu a ich kedysi sladkú, teraz horko-smutnú príchuť. Zelené banány, sifónové bombičky a retro vianočné svetielka. Dnes sa však v niektorých ruských mestách, kde sa čas zastavil, ľudia utiekajú k jedinému útočisku, ktoré im poskytuje úľavu od toho, čo je vonku, teda toho čo poznajú už dlhé desaťročia a čo neustále smeruje k úpadku. Utiekajú sa k vlastnej mysli, disponujúcej krajšou verziou reality, ale aj obavami a hnevom.

Chrípka je štekajúcim psom, kvôli ktorému museli postavy vyliezť na miesta, kam by sa inak nevydali a odkiaľ je ťažké sa dostať späť. Vliezli do vlastnej hlavy. Petrovov ako boľavá hlava rodiny pretavuje večne bdejúcu inšpiráciu z ťažkého života do okienok komiksu tak zúfalo, až napokon nie je jasné či to, čo píše, píše preto že sa to stalo, alebo sa to stalo pretože on to píše. Jeho manželka už má všetkého po krk a nahromadený hnev už nemôže vybiť inak ako vražedným besnením.

Sledovať zatiaľ posledný Serebrennikovov film nie je ani trochu jednoduché. Napriek svojej dĺžke neponúka žiaden priestor pre pokojnejšie vnímanie. Film nám zakazuje spomaliť a zameditovať si. Neustále predhadzuje ďalšie časti skladačky, hoci ich v rukách máme už niekoľko a nevieme čo s nimi. Mnohé z nich napokon zapadnú. Niektoré na prvý raz, iné na druhý. No domnievam sa, že len dôkladné preštudovanie knihy, spolu s pretáčaním filmu by poskytlo uspokojujúce množstvo odpovedí. Aj keď zrejme nie všetky. Ale predstava nikdy neodhaleného tajomstva sa mi v tomto prípade pozdáva.  

Hromada postáv a naschvál odbáčajúcich dialógov zaväzujú divákovi oči a nechávajú ho hľadať cestu po hmate. Áno, jednou z možností je ísť cestou prežívania. Autor nám predsa len ponúka alternatívu tam, kde už rozum nestačí. Nádhernou hudbou a asociatívnou imagináciou stavia mostík, ktorým sa dá prejsť ponad jeho rieku umeleckej nálože. Keď takto rezignujete, síce prídete o väčšinu skrytých motívov a prepojení, ale stále to pre vás môže byť zážitok.

Bez čoho by však Chrípka u Petrovcov nemohla existovať je jednoznačne režisérov tvorivý vklad. Dá sa smelo tvrdiť, že vzhľadom k predlohe zvolil tie najvýstižnejšie štýly a pracuje v rámci nich s veľkou citlivosťou. Niekoľkominútové zábery jazdiace naprieč interiérmi aj exteriérmi. Scénografické prechody, ktoré neoddeľujú realitu od sna, naopak ich spájajú. Odvaha meniť prístupy aj po dvoch hodinách, kedy by sme si povedali, že by už aj stačilo, no koniec stále neprichádza. Serebrennikov vybudoval dielo s rozmanitou atmosférou a tematikou. Jeho sociálnu drámu pretínajú superhrdinské až sci-fi motívy,  predvianočný čas, šedý sídliskový horor, čiernobiela romantická dráma, téma volebných podvodov, či alkoholizmus. A v neposlednom rade aj rozprávková animácia, ktorá tiež do sveta preniká nečakane. Dá sa povedať, že sa režisér rozhodol všetko, čo dokáže, napchať do jedného filmu. Ale osobne verím, že je toho omnoho viac, len sa to tam skrátka nevošlo. Je tam hlavne to, čo si žiadala zvolená látka.

Cez rozostrené okraje filmu sledujeme postavy ako hrdinov našich nočných snov, ktorých konaniu vždy rozumieme, ale po zobudení ho nevieme vysvetliť. Otázka – čo je naozaj a čo nie? – vás začne trápiť hneď v úvode a neprestane ani po opakovanom pozretí, či prečítaní knižnej predlohy. A možno už nikdy. Všetkému sa dá veriť a o všetkom sa dá pochybovať. Otáznych zostáva veľa vecí a ani dve a pol hodiny v kine to úplne nezmenia.

Nejednoznačnosť celého príbehu a postáv a tiež tematická rozmanitosť dáva divákovi najavo, že sa nemusí báť myslieť si o filme svoje. U Petrovovcov zúri chrípka patrí medzi diela, ku ktorým sa oplatí vracať a hľadať v nich nové cesty, pretože všetko môže dávať zmysel. No je toho tak veľa, že bežné divácke nastavenie to zrejme nezvládne obsiahnuť.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe