Aj animovaný film sa dokáže priblížiť k celovečernému. Emóciami, výpovednou hodnotou, hĺbkou príbehu. Neveríte? Pozrite si nový film kráľovnej českého animovaného filmu Michaely Pavlátovej.

Snímka Moja afganská rodina, ktorú v Česku uvádzajú pod poetickejším názvom – Moje slunce Mad, je nevšedným, no hlavne mimoriadne citlivým príbehom. Rozpráva príbeh Heleny alias Herry, ktorá opúšťa Prahu, aby sa v Kábule z lásky vydala za svojho spolužiaka Nazira. Okrem vidiny láskyplnej budúcnosti v početnej rodine Herru z Čiech ťahá aj túžba po nových zážitkoch v exotickom prostredí. Takže v prvom rade nie, toto nie je príbeh o tom, pred čím mladé dievčatá vystríhajú staré matere. Mladá, naivná, krásna Európanka, ešte k tomu blond, sa nenechá vtiahnuť do moslimskej rodiny a neprežije tam v klietke a burke strastiplný, neslobodný život, pričom sa po zvyšok filmu snaží v plači ujsť.

Helena presne vie, do čoho ide, pozná tamojšiu kultúru, doma ju nedrží vlastná matka, ktorá o ňu nejaví záujem, ani krajina, preč ju ťahá láska. Niektoré detaily ju síce prekvapia – s citom ich zobrazuje aj režisérka a tiež vie, že k vysnívanej budúcnosti nevedie ľahká cesta. Nie všetci majú také obrovské srdce ako Nazir a toľko zmyslu pre humor ako hlava rodiny, pokrokový a srdečný starý otec.

Film je adaptáciou úspešnej knihy Frišta novinárky Petry Procházkovej, vznikol v spolupráci s filmármi Čiech, Francúzska a Slovenska. Dnes zbiera jednu cenu za druhou, no najdôležitejšou je Cena poroty na festivale animovaného filmu vo francúzskom Annecy. Film bol uvedený v sekcii celovečerných filmov, kde sa predstavilo 12 filmov z celého sveta. Slovenská animovaná tvorba bola zastúpená v súťaži celovečerných filmov na najprestížnejšom festivale animovaných filmov po prvýkrát.

Režisérka Michaela Pavlátová si však vybrala svoj vlastný, osobný pohľad – z knihy si vyberá to svoje, vidí príbeh svojou vlastnou optikou. A je to tak dobre. Interpretuje ju v prvom rade ako intímny vzťah nielen medzi dvoma hlavnými hrdinami, ale aj v rodine. Rozväzuje jemnú pavučinu vzťahov, dotýka sa krehko aj tých väzieb, o ktorých by sme možno mali mlčať, lebo v dobre vychovaných kruhoch sa to nesmie. Humor, na rozdiel od knihy dávkuje opatrnejšie, no vždy je tam prítomný. V snímke sa jej podarilo zachovať živosť a bezprostrednosť situácií v afganskej rodine a paradoxne – animovaný film jej v tom neuveriteľne pomáha!

Hlavná hrdinka Herra hľadá v novom svete svoje miesto a práve vtedy do jej života nečakane vstúpi tajomný chlapec Mad, pochádzajúci z ďalekých hôr. Ukazuje sa, že šťastie si človeka môže nájsť v situáciách, keď ich najmenej očakáva. Stáva sa jej vytúženým dieťaťom a hoci spočiatku mladá žena váha, zrazu sa stáva jej najbližším spoločníkom v novom svete. Mad je „slnkom“ a práve vďaka tomu, že je fyzicky odlišný od všetkých ostatných, nikdy nechcený nikým, vlastne ani nikam nepatrí v cudzom svete, rovnako ako Herra sa cíti odcudzený. Zrazu sú si tí dvaja blízki – hlboko ľudský vzťah medzi nimi dvoma režisérka ukázala nádherne.

Pavlátová dlho riešila podobu postáv, pretože vo svojich snímkach je zvyknutá na výraznú štylizáciu, no tentoraz by to filmu skôr ublížilo ako prospelo. Keďže postavám bolo potrebné dať skôr reálny nádych, aby im divák veril a s príbehom sa stotožnil, rovnako ako s charaktermi, zvolila kompromis a prerobila ich do realistickejšej podoby. Výsledok je očarujúci. Od prvého momentu si vás získajú postavy, prostredie, farby, ktoré nie sú prehnané, dynamický dej, dobre zvládnuté mimické, výrazové prvky v animácii, detaily, s ktorými sa animátori veľmi pekne vyhrali. Ale aj zvuk a hudba, v ktorej sa miesi koláž exotickej world music a doplnkovej scénickej.

Byť dnes prostredníctvom kina priamo v Kábule, je tak trochu stiesňujúce, až depresívne a boľavé, hoc len v animovanej podobe, no v prípade tejto snímky, kedy všetko žije (a práve vďaka tomu, že tvorcovia to neprehnali so štylizovanosťou, všetko pôsobí reálne) ulicami, trhom, školou, životom ľudí, miestnymi komunitami a zvlášť jednou konkrétnou rodinou – divák má v kine doslova husiu kožu, keď si uvedomí dnešné smutné udalosti, ktoré tam nedávno prepukli. Apropo, režisérka Pavlátová sa do Afganistanu nedostala a nikdy tam ani nebola, o to fascinujúcejší je pohľad na jej predstavu, ktorú si oživila vďaka sledovaniu dokumentárnych filmov a referencií na internete. Samozrejme, vo filme sa však nevyhla ani určitému politickému podtextu, hoci autorka predlohy knihu písala v roku 2004, no príbeh filmu sa odohráva neskôr, v roku 2011. Bolo by naivné myslieť si, že Moja afganská rodina sa nedotkne, aspoň okrajovo, politických udalostí. Dotkne, no bez toho, aby do nich priamo zasahovala – netvári sa však, že nie sú prítomné.

Dialógy majú veľmi dobrý spád, sú živé, majú svoju vnútornú dynamiku, ktorá dobre posúva dej a hlavnú úlohu rozprávača a vnútorných monológov má hlavná postava – Herra, ktorú nadabovala herečka Zuzana Stivínová. Dokonca svoj hlas hlavnej hrdinke prepožičala aj v medzinárodnej verzii, pretože film nadabovali aj pre zahraničné publikum – čeština je nahradená jazykom dárí, ktorý sa na území Afganistanu používa. Nazira v českej verzii nahovoril Hynek Čermák, diváci môžu počuť aj Janu Plodkovou, Ivana Trojana či Miroslava Krobota.

Moja afganská rodina rozhodne nie je filmom pre deti, hoci animovaný žáner k tomu nepochybne láka. Je to film plný emócií, dojemný, krásny, aj smutný, no i veselý, poučný, je o strete dvoch kultúr, ale v prvom rade o praobyčajnej ľudskosti, ktorú v ňom objavíte, keď predsudky odložíte bokom.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: ASFK