Po takmer desiatich rokoch sa Leos Carax vracia s filmovou operou skupiny Sparks. Jeho muzikál Annette rozpráva o zvláštnom priestore medzi umelcom a divákom, sebeckosti, zúfalom stave šoubiznisu, ale aj o toxickej maskulinite a láske až za hrob. Pritom celý čas objavuje sám seba a predkladá tak novú formu aj obsah, že sa na ne nedá vopred pripraviť.

Henry McHenry, zdvojenie mena hlavnej postavy vo mne evokuje Nabokovho Humberta Humberta. Spoločnosťou uznávaný jedinec si užíva svoje postavenie do času, kým ho nedostihne jeho vlastný démonický tieň. Okrem toho táto podobnosť predznamenáva filmový kumšt na všetkých úrovniach. A veru! Intuícia nesklamala.

Prvá skúsenosť s Annette môže byť rozpačitá, ale záleží, s akým očakávaním si divák ide film pozrieť. Ten, kto si vie režiséra zaradiť už iste tuší, že po ďalšej dlhoročnej odmlke sa autor ako Carax určite nevráti s tanečnou parádou zaliatou slnečným svitom. Čo mohli Carax a skupina Sparks urobiť inak, to aj urobili. Muzikál ako ho poznáme je tu silou-mocou popieraný a nahradený niečím novým. Koniec-koncov, tento žáner možno považovať za málo modifikovaný, a tak mapovať jeho doposiaľ neprebádané možnosti muselo byť veľkým dobrodružstvom. Je vidieť ako sa autori s radosťou vyhýbali konvenciám a nechali svojich hrdinov spievať pri sexe, alebo vykonávaní malej potreby. Akékoľvek bizarnosti, či humor však nezakryjú prítomnosť tragédie, ktorá sa žánru vymyká nemenej očividným spôsobom.

Film je jedinečný svojou všestrannou silou. Či si ako prvé všimnete vizuálnu osobitosť, bohatý spoločenský presah, alebo surový budíček diváckeho vedomia už v prvom okamihu filmu, vedeli by ste o tom rozprávať dlho a výživne.

Uvedomujúc si povahu diela, ktoré drží v rukách, vytváral režisér scény na pomedzí reality a divadelného javiska. Takmer každý obraz sa od predchádzajúceho líši skoro vo všetkom a spája ich len temno noci. Nikdy presne nevieme nakoľko postavy cítia dosky pod nohami. Či sledujeme ich skutočný život, alebo ten javiskový. Nakoniec to aj ony samé prestanú rozlišovať. Isté je, že žiadne veľkolepé pouličné choreografie sa tu neobjavia. Miesto toho tu máme pomalú, no znepokojivú operu, ktorá si uvedomuje samú seba.

Keďže dej by sa dal zhrnúť do niekoľkých bodov a v podstate o ňom ani netreba hovoriť, otvára sa tu rozľahlá šírava nie len pre hudobné čísla. Doteraz som si myslel, že filmový muzikál už zo svojej podstaty ponúka málo priestoru pre ucelenú spoločenskú kritiku. No veľmi nezvyklá miera apelácie, ktorá síce podľa slov scenáristov a zároveň autorov rockovej opery Annette, bratov Rona a Russella Maelovcov, nebola ich primárnym zámerom, ma zasiahla najviac. Zamýšľam sa nad tým, kto je v príbehu antagonistom a všetko, čo som mal možnosť vidieť a počuť, ma vedie späť ku mne. Herci ma ako diváka oslovia ešte pred tým, ako mám možnosť spoznať ich roly. Film vie, že je obklopený šoubiznisom a priznáva svoju závislosť od intenzity potlesku obecenstva. Dovádza ma k záverom, že akokoľvek bizarný a poburujúci sa svet celebrít môže zdať, my sme tí, čo ho vytvorili. Neustále sme jeho súčasťou a súdnou mocou. Komik potrebuje počuť smiech, akrobat cítiť zatajený dych, herec zažiť ovácie a influencer viac sledovateľov. Úspech, či neúspech nestojí na umelcových schopnostiach, ale na nálade diváka, ktorému sedadlo hľadiska brúsi jeho úprimnosť, aby ňou mohol sekať do živého, alebo naopak, mávať, chváliť. Svojím právom vyjadriť nadšenie, či nespokojnosť prehlušujeme slobodu človeka, keď chceme, aby predstieraním ukazoval realitu. Oni pre nás vytvorili pódium bez tabu a zábran a sú v ňom ochotní umierať. No my ich sledujeme aj mimo javiska. Médiá nám prinášajú stále ďalšie a ďalšie kapitoly ich života a tak im nezostáva nič iné, iba ďalej hrať roly, aké od nich očakávame. Preto sa herci hneď v úvode pýtajú: „Kde je pódium, tu alebo vonku?“

Film na poličku v rovine našich očí vykladá viaceré neduhy šoubiznisu ako napríklad me too a našu divácky sebeckú otázku: „Prečo ste sa ozvali až teraz?“ Pýta sa či skutočne potrebujeme ošiaľ menom Super Bowl, alebo davovo očakávať dieťa hviezdneho páru, akoby to boli nosorožce v ZOO. Tento svet pod reflektormi je premenlivý a ľahko sa v ňom úspech zmení na fiasko, láska v nenávisť a talent na vykorisťovanie. Štvrtá stena sa tu búra nie tradične spevom do kamery, ale obžalobou diváka. A kto by sa napriek tomu nudil, nech si vezme aspoň poslednú jasnú metaforu bábky Annette, ktorá ako červená šatka vlaje na poplach.

Annette je muzikál, ktorý ani na moment neprestal byť muzikálom. Práve preto, že sa tu nestriedajú hudobné predstavenia s klasickým naratívom. Nie sú tu postavy, ktoré by kráčali za svojim snom. Skôr oň prichádzajú. Carax znova raz skúma komplikovaný život muža a ženy, medzi ktorými rastie zloba s tragickým výsledkom. Je to opera, ktorá sa spojením vkladov jedinečných tvorivých osobností stala zrkadlom návštevníkom kina a dáva im možnosť sa zamyslieť a poučiť.

Distribútor, zdroj foto: ASFK

Autor: Matúš Trišč