Ešte sme sa ani nestihli spamätať z jednej smutnej správy – úmrtia Milana Lasicu, a kultúrna obec čelí ďalšej zdrvujúcej správe. Zomrel významný choreograf, tanečník, režisér, dramaturg, libretista, spoluzakladateľ Lúčnice a dlhoročný umelecký vedúci SĽUK-u Juraj Kubánka.

„Folklórny prejav na Slovensku je taký bohatý, široký a prekrásny, že sa to nedá slovami opísať. Slovensko bolo na križovatke kultúr, v strednej Európe, kde sa miešali Tatári, Turci, Francúzi, toľko rozličných prejavov má máloktorý národ na svete. A možno ani jeden. A je to tak v ľudovom odeve, v nárečí, ale najmä v tanci,“ znie výrok Juraja Kubánku, náruživého milovníka slovenského folklóru, tanečného umenia, s ktorým bol celý jeho život spätý.

Po tom, čo nás včera opustila živá legenda – Milan Lasica, prichádza ďalšia rana pre kultúrny život na Slovensku: vo veku nedožitých 93 rokov zomiera Juraj Kubánka.

Priekopník choreografie ľudového tanca na Slovenku bude chýbať mnohým osobnostiam: „Juraj Kubánka bol veľký intelektuál v divadelníctve a folklórnom tanci. Bol veľmi vzdelaný a počas minulého režimu bol za svoje názory perzekvovaný komunistami. Bol fantastický a zostane vždy veľkým umelcom v rozvíjaní folklórnych tradícií smerom dopredu. Je veľká česť, že robil s nami a inšpiroval tanečníkov v košickom divadle. Spolupracoval s nami na inscenáciách Giselle, Jánošík, Štefánik a Rodná zem. Je to pre nás všetkých veľká strata,“ vyjadril sa pre náš portál generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Ondrej Šoth.

Juraj Kubánka sa narodil 31.10.1928 v obci Tri Dvory (Turie) pri Žiline, no detstvo prežil na Liptove, v prostredí, kde má folklór bohatú tradíciu a hlboké korene. Na formovanie Kubánkovej osobnosti mala výrazný vplyv jeho mama, Bronislava Kubánková, ktorá sa okrem pedagogickej činnosti na Základnej škole v Liptovských Sliačoch venovala aj osvetovým aktivitám – viedla miestny ochotnícky súbor a založila prvý detský folklórny súbor v Československu: V roku 1947 absolvoval Gymnázium v Ružomberku. Už počas štúdia na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave zorganizoval skupinu šiestich chlapcov do tanečného zoskupenia Odzemkári, ktoré neskôr, spojením s folklórnym súborom Živena, položilo základy Lúčnice.

Kubánka vnímal tanec ako svoju „celoživotnú náplň, lásku a záľubu“, a preto v treťom ročníku zanechal štúdium medicíny. V druhej polovici 50-tych rokov ukončil štúdium choreografie na Vysokej škole múzických umení záverečnou prácou Povesť o Jánošíkovi a hôrnych chlapcoch.

Koncom roku 1949 umelecký vedúci SĽUK-u, Pavol Tonkovič, oslovil Kubánku s návrhom viesť tanečnú zložku a autorsky sa podieľať na príprave nových programov. 24. októbra 1949 Kubánka nastúpil do SĽUK-u, kde pôsobil ako tanečník, vedúci tanečného súboru, režisér, dramaturg, choreograf a umelecký vedúci, s krátkou prestávkou, až do decembra 1993.

Prvou Kubánkovou choreografiou v SĽUK-u, bol v roku 1950 Dupák. Jeho tvorba bola v tomto období inšpirovaná zbojníckou tematikou objavujúcou sa v Povesti o Jánošíkovi a hôrnych chlapcoch, Mládežníckom tanci, Tanci hôrnych chlapcov i Zbojníckom tanci. Pri príležitosti desiateho výročia založenia SĽUK-u skomponoval tanečný obraz V goralskej krčme a koncepčne prepracovanú Podpoliansku mlaď. Jeho tvorbu charakterizovali najmä štylizované tance z rôznych regiónov Slovenska ako napr. Krútená (Tanec z Terchovej), Na šarišskú nôtu, V myjavskej nálade, Tance zo Zemplína, Tanec z Raslavíc a i. V tomto období vytvoril aj cigánsky tanec Valchiko, Kuruci, Na stred valalika, a ďalšiu scénickú podobu jánošíkovskej tradície v tanci Maľovaní zbojníci. Hudbu preňho komponoval najmä Tibor Andrašovan. V závere 60-tych rokov začal Kubánka hudobne spolupracovať aj so Svetozárom Stračinom. Z tejto spolupráce vznikli tance Drevorubači, Biela plť na Váhu, Vyhadzovaná zo Selca, Pošudráky, Majáles z Liptovských Sliačov, Koňárske huncútstva, Tatranskí orli, Záletnícky podvečer, Na koniec muziky a i.

Kubánka odišiel zo SĽUK-u v druhej polovici 80-tych rokov. Po nežnej revolúcii sa však vrátil a jeho umelecké vízie vyústili do realizácie komorného programu Mať moja, ktorý bol uvedený 5. apríla 1991 na novej Umeleckej scéne SĽUK-u v Rusovciach. Komediálne ladená Hrachová baba i Jurošík z roku 1993 zavŕšili Kubánkove umelecké pôsobenie v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve.

Kubánka popri aktivitách v SĽUK-u (od roku 1971), pracoval aj v Srbskom ľudovom súbore v nemeckom Bautzene, kde vytvoril 111 tancov. Pôsobil v poľskom štátnom súbore SLONSK, Lúčnici, PUĽS-e, Československom štátnom súbore piesní a tancov v Prahe a v ďalších amatérskych súboroch. Na realizácii niekoľkých filmov spolupracoval s Filmovým štúdiom Koliba (Rodná zem, filmová adaptácia Cikkerovej opery Jánošík) i Slovenskou televíziou (Tanečné miniatúry, Harmonia pastoralis). Choreograficky sa podieľal aj na niekoľkých domácich i zahraničných divadelných hrách.

Juraj Kubánka zanechal výraznú stopu v histórii SĽUK-u a svojou tvorivou prácou prispel k rozvoju i popularizácii tradičnej kultúry Slovenska. Jeho umelecká práca zahŕňa okolo 250 tanečných diel. Jeho tvorba ovplyvnila celé generácie tanečníkov na Slovensku i v zahraničí.

Juraj Kubánka viackrát spolupracoval s baletom ŠD Košice. Spolu s Ondrejom Šothom sa choreograficky podieľal na tvorbe baletov Jánošík, M.R. Štefánik či Giselle.

Postava Jánošíka už našla svoj odraz v mnohých umeleckých dielach (a nielen slovenských) - od literatúry až po film. Jánošík bol napríklad námetom vôbec prvého slovenského celovečerného filmu, ktorý vznikol v roku 1921. Pre režiséra a choreografa Ondra Šotha predstavuje téma Jánošíka možnosť poskytnúť vo svojej tvorbe väčší priestor slovenskej ľudovej umeleckej tradícii. Inklinoval k nej už začiatkom devätdesiatych rokov, kedy sa rozhodol pôsobiť v SĽUKu a kedy navrhoval rozšíriť jeho činnosť o žáner ľudového divadla a naposledy jej poskytol priestor v inscenáciách Giselle a M. R. Štefánik, ktoré pripravil v roku 2009 v spolupráci s legendou slovenského ľudového tanca choreografom Jurajom Kubánkom.

Inšpiráciou k vzniku Giselle bola Henrichom Heinem opísaná slovanská legenda a práve táto skutočnosť viedla Šotha k prizvaniu nestora ľudového tanečného umenia - Juraja Kubánku. Vďaka nemu získalo prvé dejstvo Giselle – odohrávajúce sa v dedinskom prostredí – zemitosť a plnokrvnosť, ktorá v tradičných inscenáciách prítomná nie je.

Druhé dejstvo postavil Šoth v spolupráci s odborníkmi na klasický romantický tanec nanovo, so zámerom sprehľadniť – pri zachovaní rukopisu tohto žánru – situácie a vzťahy a posilniť tak pôvodné motívy libreta. Slovanskosť, ktorá je v pôvodnom librete prítomná nielen základným motívom víl, ale tiež v jeho výtvarných a inscenačných prvkoch, inšpirovala nielen Šotha k spolupráci s Jurajom Kubánkom, ale tiež autorov inscenácie k tomu, že sa ju rozhodli venovať hudobnému skladateľovi Svetozárovi Stračinovi, vďaka umeniu ktorého je odraz ľudovej hudby prítomný nielen v profesionálnej hudobnej literatúre, ale aj v dielach zlatého fondu slovenskej filmovej a televíznej tvorby.

V Rodnej zemi choreografi troch generácií, Juraj Kubánka, Ondrej Šoth a Marek Šarišský, načreli do hlbokej studnice ľudových zvykov a tradícií a ponúkajú divákov zaujímavé putovanie Slovenskom. Predstavenie vzniklo pri príležitosti osláv storočnice vzniku Československa a tvorcovia ho venovali aj životnému jubileu, deväťdesiatinám,  legendárneho Juraja Kubánku.

Zdroj: SND, ŠDKE – spracovala redakcia mojakultura.sk

Zdroj foto: ŠDKE, Joseph Marčinský, Alexander Nagy