Open air koncert Slovenskej filharmónie bol dokonalou ukážkou nefunkčnej chémie medzi orchestrom a dirigentom.

Nová 77. sezóna Slovenskej filharmónie je pripravená. September a začiatok októbra patria jubilejnému ročníku Bratislavských hudobných slávností (19. september – 5. október 2025) a následne to už budú Otváracie koncerty v októbri (16. a 17. október 2025) nášho prvého symfonického orchestra. Už tretíkrát Slovenská filharmónia pred začiatkom novej sezóny odohrala mimoriadny koncert na Námestí slobody (31.8.2025). Bola na nich vždy mimoriadna atmosféra, výnimku netvoril ani tento rok. Celkovo 5-tisíc ľudí sa zhromaždilo na námestí, aby si vypočulo nápaditú dramaturgiu programu na tému Tanec a karneval. Bol to záver Kultúrneho leta (tiež jubilejný 50. ročník), ako sa patrí.

Open air koncerty majú vždy jedinečný charakter. Nie sú viazané na tradičné koncertné priestory, ľudia sa nemusia prispôsobovať striktnému „režimu“ – čas, oblečenie, komfort, voľba publika, žánrové preferencie, pri týchto koncertoch nehrajú rolu. To, že ide o nádhernú tradíciu podujatí pod holým nebom, vyzdvihol v úvode aj generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marián Turner. Počasie Slovenskej filharmónii prialo, aj keď to v prvej polovici nedeľňajšieho dňa nevyzeralo ideálne, no napokon aj mraky cúvli pred týmto projektom. „Robíme tieto koncerty spoločne s BKIS ako dar Bratislavčanom, obyvateľom tohto mesta. Máme výborné ohlasy,“ povedal Marián Turner, ktorý dodal, že aj vďaka týmto koncertom sa im zvýšil počet abonentov. Pozval všetkých aj na ďalšie septembrové „chuťovky“: v rámci festivalu Symfónia umenia Slovenská filharmónia vystúpila s opernou superstar Jonasom Kaufmannom a budú účinkovať aj s charizmatickým talianskym tenoristom Andreom Bocellim.

Dramaturgia open air koncertu bola dostatočne farebná, kontrastná a program si po celý čas udržiaval dynamiku. Dokázal tak osloviť tisíce ľudí, získať si pozornosť širokého publika, zároveň však bol v mnohých ohľadoch výzvou pre náš prvý orchester. Slovenská filharmónia hrala pod taktovkou dirigenta Martina Leginusa, ktorý hráčov v mnohých ohľadoch nešetril. Tempá, ktoré nastavil, často hudobníkov aj potrápili, no so cťou ich zvládli. Ich technická a interpretačná virtuozita po letných „prázdninách“ kolísala, ale i tak to bol pre ľudí zážitok.

Úvod programu bol v znamení fanfár a slávnostného tónu. Koncert otvorila Slávnostná predohra op. 96 Dmitrija Šostakoviča. Je to efektný, energický kus s úvodnými fanfárami, ktoré síce neboli bezchybné a jasnosť harmónií skôr zanikla ako vynikla, no v prípade takéhoto koncertu ide o spoločné zdieľanie hudby a oslovenie čo najširšej časti publika.

A predsa, orchester bol po dvojmesačných letných prázdninách, takže aj zásadné chyby technického charakteru sa mu aj dajú odpustiť. Dirigent Martin Leginus sa postaral o svieže tempo – Allegretto bolo obdivuhodné. Aj energia. Dôležitá v tomto diele je brilantná rytmika, tá však výrazne kolísala. Chýbala precízna koordinácia sekcií, ani dramatický oblúk pre mňa nebol dostatočne presvedčivý. Napätie v skladbe bolo umelé, neplynulo z gradácií a kontrastov hudby samotnej. Namiesto toho, aby rýchle tempá pôsobili prirodzene, už od začiatku koncertu sme postrádali ľahkosť, skôr to bolo (síce) virtuózne, no zároveň kŕčovité hranie. Dielo je zvukovým manifestom slávnosti a bol to z dramaturgického hľadiska ideálny úvod pre koncert pod holým nebom.

Rímsky karneval op. 9 Hectora Berlioza patrí medzi najobľúbenejšie koncertné ouvertúry. Je to dielo plné zvukovej fantázie, kontrastov a farebnosti. Úvod bol energický, ozvalo sa rýchle „con fuoco“ v presvedčivom fortissime, aby následne hudba kontrastovala – tempom i dynamikou. Tak, ako v prvej skladbe, však bolo problémom ozvučenie. Open air koncerty celkovo nemávajú ideálne ozvučenia, no toto si Slovenská filharmónia veru nezaslúžila. Kantiléna anglického rohu priniesla namiesto príťažlivosti a zmyselnosti krásnej melódie zvuk ako z pivnice, neprirodzene zosilnený. Nevyvážený zvuk mal vplyv aj na pulzujúci rytmus tanečných úsekov tohto diela, ktoré sú hlavným hybným motorom skladby. Nie je prekvapením, že Berlioz a jeho kompozícia je výzvou pre drevené dychy, v ktorých sa homogénnosť nepodarilo dosiahnuť. Niekde v „diaľke“ ste cítili snahu hudobníkov o delikátny zvuk, no musel by sa dostať v takejto podobe aj k nám, aby sme skladbu a jej interpretáciu ocenili. Farby, typické pre francúzsku hudbu, mäkkosť sláčikových nástrojov, o ktorej sa nám mohlo len snívať (tá ostrosť zvuku ma bolí ešte dnes) zanikali, nehovoriac o výrazovej plastickosti.

Nasledujúce dve čísla patria do repertoáru, pri ktorom publikum badateľne ožilo. Slovanský tanec e mol op. 72, č. 2 Antonína Dvořáka a Skočná z opery Predaná nevesta Bedřicha Smetanu – presne tento typ hudby potrebujú davy. Mamičky pobehujúce s kočíkmi, naháňajúce svoje ratolesti, zrazu začali vnímať a pozorne počúvať. Ľudia, ktorí sedeli navôkol na dekách, znateľne ožili energiou. Staršia generácia si vymieňala veľavýznamné pohľady a dávala najavo, že repertoár veľmi dobre pozná. V interpretácii však chýbali dostatočné kontrasty, ritardandá boli umelé, skôr nalinajkované ako cítené, povestná ľahkosť v pianových úsekoch a spevnosť tohto unikátneho českého autora, sa, skrátka, naučiť nedá. A potom neveríte ani kulmináciám, ani tanečnosti, nieto ešte lyrike.

Dvořákov tanec má introspektívny charakter, je to nádherná téma, ktorá vás ihneď chytí za srdce. Slovenská filharmónia má tento repertoár v krvi, rozumie spôsobu, akým treba kantilénu Dvořákovej hudby hrať. Potrebnú melanchóliu sme v nej však nenašli. Keď k tomu pridáte amatérsky zvuk a vyššie zmienené nuansy, snivo si predstavíte, aký pekný kus to mohol byť. Vedela by som si (síce s ťažkosťami) výsledný zvuk odmyslieť, podstatne viac mi však prekážalo, že kantilény neboli vedené precítene. Melodický oblúk znel bez prirodzeného citu a bez spevnosti, čo pri Dvořákovej lyrike ihneď vycítite.

Smetanova skočná bola v dramaturgii z výrazového, tempového hľadiska a celkového charakteru, protikladom. Hudba mala dostatočnú sviežosť, bol v nej zdôraznený charakteristický pulz, synkopické rytmy a počuteľné odkazy na folklór. Technicky boli behy sláčikov pregnantne vyhraté, dirigent Leginus nastavil obdivuhodné tempo, v ktorom by to len máloktorý zo slovenských orchestrov vyhral tak precízne. Problémy však nastali v rytmickej súhre. Ak sa hovorí o povestnej chémii medzi dirigentom a orchestrom, potom na tomto koncerte sme ju postrádali. Mechanickosť hrania hudobníkov sa prejavila na výsledku. Tanečnej živelnosti sme akosi neverili a keď k tomu pridáte nevyvážený zvuk, problém, ako odovzdať hudbu s radosťou a emóciou, je na svete. A aj veru bol.

Dramaturgia však bola zostavená prezieravo. Po dynamickej hudbe nasledovalo stíšenie. Striedanie nálady prišlo v podobe Adagia z baletu Spartakus Arama Chačaturiana. Táto ikonická časť baletu je typickou ukážkou skladateľovej melodickej invencie. Úvodné piano, ktoré vás dostane do kolien svojou zvukovou krásou (a pritom spočiatku inštrumentálnou jednoduchosťou), narušil interpretačný výkon flauty. O zvukovú krásu sa snažili violončelá a počas celého koncertu som im túto snahu aj verila. Hobojové sólo konečne ukázalo, že v orchestri sú skvelí hráči, ktorí dokážu zahrať melodicky nádherné party pôsobivo a precítene. Široké oblúky sláčikov a postupné dramatické stúpania hudby však nemali potrebnú hĺbku. Chýbala mi najmä plynulosť a vnútorná gradácia, ktorá má plynúť z hudby. Bol to dôsledok tenzie orchestra, hranie bez oduševnenosti a pôžitku. Adagio z baletu Spartakus – to je príval emócií vo vlnách. Vždy, keď už máte pocit, že sa vám uľaví po mohutnej dráme, príde intímne piano, pri ktorom vám z tej krásy až dochádza dych. Citlivá práca s tempami a dynamikou, aby tieto „vlny“ dostatočne vynikli, priam fatálne chýbala. A k plechovým dychom v týchto podmienkach radšej ani slovo, len jedna poznámka: aj fortissimo sa dá zahrať bez toho, aby mal poslucháč dojem, že počúva dychovku. Skrátka, Adagio má byť o nehe, srdci a láske, nie o bojovnosti hlavného hrdinu.

Z domácich autorov v programe nechýbalo poslucháčsky obľúbené Finále zo Suity z baletu Majáles. Rajterovo dielo, ktoré kombinuje tanečné motívy so zvukovou brilanciou a zmyslom pre orchestrálnu farebnosť, uzavrelo prvú časť koncertu. Je to hravý kus plný optimizmu, v hudbe podčiarkujúci slovenskú tradíciu.

Polovecké tance z opery Knieža Igor Alexandra Borodina otvorili druhú časť popoludnia na námestí Slobody. Je to mimoriadne atraktívne číslo, svojou rytmickou pestrosťou, exotickými melodickými motívmi, kontrastnosťou spevných, lyrických partov a divokých rytmov. O sólových dychových partoch a akejkoľvek rytmickej súhre je zbytočné rozvíjať debatu – v prudkých, energických častiach hráči často nehrali spolu, v sólach bolo ťažké nájsť spevnosť a pregnantné frázovanie, ktoré musí sledovať vokálne frázovanie a dýchanie. Bolo síce citeľné, že Slovenská filharmónia má tento repertoár nacvičený z minulosti, z ostinát však plynula neistota, sóla dychových nástrojov nedostali taký priestor, aký by si zaslúžili, takže sa z nich strácalo vnútorné napätie. Dirigentovi sa podarilo udržať rýchle tempá - Allegro vivo, Presto, no otázka je, za akú cenu.

Najväčšie sklamanie z koncertu však ešte len nasledovalo. Intermezzo z Pucciniho opery Manon Lescaut malo byť vrcholom reprezentovania vrúcnej lyriky a drámy, ktoré skladateľ využíva majestátnymi, až symfonicky znejúcimi orchestrálnymi plochami. Skladba, ktorá je pochmúrna a bolestivá, nesie v sebe tragédiu, no zároveň omamnú krásu Pucciniho charakteristického rukopisu. V úvode, Lento espressivo, bola počuteľná snaha violončiel o melodickú spevnosť a následne aj violy a prvé husle mali hrali tému delikátnym legátovým spôsobom, akoby išlo o vokálne frázy.

No hneď po zmene tempa, Andante calmo, dirigent neadekvátne zrýchlil tempo a hral túto nádhernú „áriu pre orchester“ po taktoch. Síce dôsledne, no úplne bez spevnosti a legát. Zvuku chýbala plasticita a melodická línia postrádala oblúk. Kulminácia bola citeľná, no netreba si ju zamieňať z hrdelným revom. Ide v prvom rade o vnútornú drámu odsúdenej hlavnej hrdinky diela. Jej osud je stvárnený od jemného pianissima až po dramatické tutti, no v tomto prípade vystavané bez premyslenosti tektoniky diela. Aj preto sa požadované napätie nedostavilo, len úľava po obrovskom, necitlivom fortissime. Prísne metronomické vedenie nepristane žiadnej hudbe, ani Schönbergovi (tomu už vôbec nie), nieto ešte Pucciniho hudbe. Práve rubata a agogika jej dávajú zmysel, no toto prevedenie nezachytilo hĺbku emócií. Prehnaná intenzita spomínaného dramatického vyvrcholenia spôsobila skôr opačný efekt  ako vnútornú reflexiu a bolesť. Napokon, vždy to aj tak dopadne pri patetickom preháňaní.

Žiadna intimita, tragédia, lyrika, ani pucciniovská farebnosť, to všetko sa z diela vytratilo a priznám sa, ostala som po tomto výkone paralyzovaná. Ani neviem, čo vlastne ukončilo toto popoludnie. V programe píšu, že Karneval, koncertná predohra op. 92 Antonína Dvořáka. A taký pekný koncert to mohol byť...

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak