Keď sme sa s Petrom Bebjakom pred pár rokmi v rámci môjho štúdia na VŠMU rozprávali o námete životopisného filmu o Duchoňovi, polemiku sme uzavreli zhodou na tom, že Karol Duchoň nebol práve heroickým odporcom totality a aby sa jeho príbeh mohol dostať na strieborne plátno, bolo by najprv nutné nájsť v jeho živote určitý motív, ktorý by ho legitimizoval ako ústredného hrdinu žánrového hudobno-životopisného filmu zasadeného do čias minulého režimu. Na tradičnom boji proti systému sa stavať jednoducho nedalo. Prešlo pár rokov, film je v kinách a mňa zo všetkého najviac zaujímalo, či sa Bebjakovi podarilo nájsť chýbajúcu tajnú prísadu, detail zo života Karola Duchoňa, ktorý by z neho spravil hrdinu.

Po populárnych snímkach Bohemian Rhapsody, Elvis, Rocketman, ale aj menej známej Stávke na zlato či Straight Outta Compton, filmári po celom svete uvideli v hudobných osobnostiach nové námety a popularita týchto filmov im dodala odvahu nakrúcať snímky nielen o slávnych, ale aj kontroverzných umelcoch. Čoskoro príde do kín Bruce Springsteen, ktorého stvárnil v novej životopisnej snímke Springsteen: Vyveď ma z ničoty populárny Jeremy Allen White. Sam Mendes pripravuje vlastnú sériu filmov o The Beatles, o filme s Michaelom Jacksonom sa tiež hovorí už nejakú dobu a na veľkom plátne by sme v nasledujúcich rokoch mali vidieť aj snímky o Scorpions, Snoop Doggovi, Britney Spears, Billy Joelovi, Madonne či nedávno zosnulom Ozzy Osbournovi, a tu zoznam určite nekončí. Je to skrátka trend, ktorý sa naplno rozbehol v roku 2018, po obrovskom úspechu Bohemian Rhapsody. Vtedy si stačilo položiť jednu otázku: ktorý slovenský umelec sa hodí na takéto spracovanie? A mnohí si okamžite odpovedali: no predsa Karol Duchoň. 

Popularita speváka za ostatné desaťročie vzrástla. Piesne Šiel, šiel, Čardáš dvoch sŕdc či Mám ťa rád, sa aj počas mojich nedávnych študentských rokov ozývali z internátnych izieb, zneli hlasno na oldies party a kde-tu si ich stále pospevujú mladí aj starší. Zdalo by sa, že niet lepšej voľby, ako sfilmovať práve život Karola Duchoňa, bohéma žijúceho na plné obrátky, až tak, že to jeho zdravie nevydržalo. Na novom filme však môžeme vidieť, že spracovať tento životný príbeh určite nie je jednoduché. 

Už prvé minúty snímky Duchoň dokážu obecenstvo presvedčiť, že dielo spriadali remeselne skúsené ruky. Môžeme sledovať svižnú, energickú expozíciu, ktorá predstavuje mladého, talentovaného speváka. V tejto časti sa unavený umelec vracia v spomienkach cez motív hudobných nástrojov do svojej minulosti. Prostredníctvom akordeónu či gitary sa dostávame do Karolovho detstva a skorej mladosti, kde objavoval svoju lásku k hudbe. Rezký strih sprevádzaný ustavične znejúcimi hudobnými motívmi spôsobuje pocit, akoby ste nasadli na horskú retrodráhu a začali sa prudko rozbiehať. Živé priestory historických socialistických budov skvelo ladia so stavbou jednotlivých scén, ktoré viedol scénograf Juraj Kuchárek. Dej sa z veľkej časti odohráva v priestoroch televíznych štúdií, takže prezdobenosť v retro štýle bola doslova žiadaná. Ani na moment som nemal dojem, že by išlo o neautentické “kartónové” steny, ktoré mali navodiť falošnú veľkoleposť. Davové scény boli umne snímané tak, aby obraz pôsobil živo a pestro. 70. a 80. roky pred kamerou Martina Žiarana skutočne ožili, pritom často stačilo správne si prispôsobiť niekoľko interiérov a jeden roh bratislavského námestia. Za autentickosť môžeme vďačiť aj kostýmovej príprave Jána Kocmana. Podmanivému vizuálu dopomohli jednoduché, ale efektné jazdy autom, svetelné efekty či javiskové scény s premenlivými kulisami, aké by sa hodili aj do hudobných klipov. Dobrý dojem z prvej tretiny filmu trochu kazili iba situácie, kedy sme mali sledovať vznikajúci vzťah ústrednej dvojice Karola a Eleny (Vladislav Plevčík a Anna Jakab Rakovská), pri ktorých tvorcovia nenašli dostatočne originálny spôsob zobrazenia a tak sa uspokojili s klišé zábermi spod posteľnej plachty, alebo prázdnymi zoznamovacími dialógmi, ktoré hercov posúvali do triviálnej polohy. 

Kvalita dialógov je celkovo kolísavá. Scenár obsahoval trefné a chytré slovné obraty, ale aj spomínané otravne prostoduché repliky. Zrejme to je dôvod, prečo sa aj herecké výkony Plevčíka a Jakab Rakovskej zdajú byť miestami nepresvedčivé. Môže za to scenár. 

Treba však vyzdvihnúť Plevčíkovu prácu s hlasom a to, ako sa dokázal Karolovi Duchoňovi pripodobniť nielen v hovorenom slove, ale aj v tom spievanom. Kto má piesne Karola Duchoňa napočúvané, všimne si, že nejde o originál, no spevácky výkon herca považujem za unikátny a je šťastie, že sa filmárom podarilo nájsť umelca, ktorý vedel speváka Duchoňa stvárniť v každom ohľade.

Tvorcovia nás rýchlo tlačia ďalej útržkovitým dejom, ako netrpezlivý sprievodca v múzeu, takže len čo si vypočujete jedno hudobné číslo, už prichádza ďalšie. Tým sa okrem iného stierajú aj typické prechody medzi fázami drámy. Narácia v tomto prípade nefunguje tradičným spôsobom, ale to nevadí. Rozbité rozprávanie filmu celkovo pripomína výstavu, v ktorej exponátmi sú najrôznejšie situácie zo života Karola Duchoňa, či už skutočné – tie, ktoré zachytili televízne kamery, alebo fiktívne momenty dotvárajúce príbeh speváka v súkromí. Občas sa v obraze mihnú ďalšie známe postavy tej doby ako Karel Gott, Meky Žbirka či George Harrison, alebo Eva Máziková a Eva Kostolányiová, ktoré mali vo filme aj významnejšie úlohy. Vyobrazenie doby je teda pestré a zábavné na sledovanie a nelineárna štruktúra deja tomu vôbec neprekáža. Naopak, dodáva filmu energiu, svižnosť a divákovi pocit, že sa na plátne neustále čosi deje. Večierky, bary, koncerty prerývané scénami z jednoizbového bytu, kde Karol žil so svojou rodinou a minulosť preniknutá prítomnosťou. Zámerný chaos v rozprávaní funguje a zrejme zachránil aj celý film. S tým, čo tvorcovia o spevákovi vedeli, to ani nemohli urobiť inak.

Filmový príbeh Karola Duchoňa – podobne ako ten skutočný – je tragický. Je vidieť, že hrdina si čosi bolestné uvedomoval, možno znechutenie zo služby režimu, možno výčitky zo správania sa k vlastnej rodine, možno strach zo smrti, obavu, že prestane byť obľúbeným, túžbu po slobode a možno zúfalstvo zo závislosti. Z filmu sa to nedozvieme. A mám podozrenie, že to nevedia ani sami tvorcovia. Akýsi vnútorný boj hrdinu reprezentujú len povzdychy a kropaje potu na tvári. Iste, Karol Duchoň mal na konci života vážne zdravotné problémy, no mal som dojem, akoby tvorcovia chceli v jeho vnútri nájsť viac, než len chorú pečeň. Snažili sa, ale nenašli. 

Hlavný problém s filmovým Karolom Duchoňom spočíva v jeho odovzdanosti. Hoci je zrejmé, že jedným z kľúčových posolstiev tvorcov je varovanie pred prispôsobivosťou, ústredný hrdina svojmu publiku z hľadiska príbehu nemá čo ponúknuť.

Karol Duchoň ako filmový hrdina jednoducho nefunguje. Dejom sa sám proaktívne neposúva, je iba tlačený vonkajšími silami, aby zaspieval, odcestoval, alebo sa poriadne usmial a znova zaspieval. Pokiaľ nejde o zoznámenie sa s umelcami alebo peknými dievčatami, filmový Karol Duchoň sa nemá k činu. Rozumiem tomu, že film je obrazom doby a prispôsobovanie hlavného hrdinu je pochopiteľné, dokonca by na tom nebolo nič zlé, keby vo filme nastal úprimný moment vzdoru, chvíľa, kedy by sa hrdina vzoprel vlastnej mizérii, režimu či závislosti, pokojne aj keby už bolo príliš neskoro. Malo by ísť o samotný akt rebelstva, hoci len jemného, ale uveriteľného prejavenia nespokojnosti či ľútosti. Dobrým príkladom je filmový Freddie Mercury v Bohemian Rhapsody, ktorý sa zoslabnutý napokon vymotal z pazúrov svojho osobného manažéra Paula Prentera. Chýba mi vo filme isté duchovné oslobodenie sa, odpustenie samému sebe či aspoň reflexia vlastných činov. Posledné slová Duchoňa vo filme túto funkciu jednoznačne nespĺňajú. Tvorcovia pre hlavnú postavu skrátka takúto príležitosť nepripravili. Film obsahuje niekoľko scén s čiastočným potenciálom, tie však vôbec neladili s predošlým správaním hlavnej postavy na plátne. Jednoducho nevieme, čo si hrdina skutočne myslí a čomu verí. Môže za to jeho nejednoznačné, často protichodné konanie. 

Filmári do istej miery vzali Duchoňovi aj jeho kompetencie, keď z jeho začiatočníckej neschopnosti v hudobnom štúdiu urobili jeden dlhý obraz. Čo sme si z tohto obrazu mali odniesť? Karol Duchoň bol známy tým, že dokázal pieseň v štúdiu naspievať na prvú, vo filme však táto schopnosť nie je. Naopak, tvorcovia nás presviedčajú, aby sme si speváka neidealizovali. Ale práve to od životopisných filmov tak trochu chceme. Chceme vidieť talenty, mimoriadne a nevídané, aj keď možno prikrášlené výkony. Vo filme Straight Outta Compton sa v obdobnej situácií dovtedy neznámy a neskúsený Eric Lynn Wright (stvárnený Jasonom Mitchellom) postaví v štúdiu pred mikrofón a skúša prvý raz v živote rapovať. Nedarí sa mu a jeho kolegovia sa mu preto smejú. No Eric to nevzdáva, v istej chvíli chytí správny rytmus a intonáciu a všetkých naokolo v okamihu prejde smiech. Takto sa podľa filmu F. G. Graya zrodil slávny americký raper Eazy-E. Scéna dokáže pobaviť, prekvapiť a napokon aj prispieť k celkovému pocitu, že sledujete veľký príbeh veľkých ľudí. Peter Bebjak to z akéhosi dôvodu robí presne opačne a schopnosti Karola Duchoňa, o ktorých vznikli mýty a v ktorých jedinečnosť veríme, nepodporuje, ale naopak spochybňuje. Kredit mu potom prinavracia zobrazenie úspechov v zahraničí a ceny v speváckych súťažiach, no to všetko pod dohľadom hlavného motivátora – totality. A tak, keď už filmovému Karolovi chýba proaktivita aj jedinečnosť, zostáva jediné, na čom možno stavať divácku priazeň voči postave. Sympatie. Je filmový Karol Duchoň sympatický? Sprvu určite áno, no keď sám prizná, že je mu jedno, či spieva agitačné alebo hodnotné piesne, klesajú napokon aj tie sympatie. Tvorcovia sa možno budú hájiť, že vychádzali zo skutočnosti, ale hraný film prozaickú skutočnosť nie vždy znáša dobre. Diskusia o zobrazení reálnych osobností v hranej dráme je nekonečná a zrejme nikdy nebude panovať skutočná zhoda na tom, či a nakoľko možno príbeh človeka prispôsobiť filmovému scenáru. No keď už osobnosti venujeme jeden celovečerný vážny film, nech je akokoľvek neušľachtilá, aspoň jeden hrdinský atribút, hoc aj malý, by sme jej prisúdiť mali. Inak nemá cenu sa na ňu dívať.

Hudbu Karola Duchoňa mám rád a som jeden z tých, koho aj dnes oslovuje. Vždy ma však oslovoval jeho hlas a melódie piesní, ktoré spieval. Svojim životom ma nijako neinšpiroval. Zostávalo na Petrovi Bebjakovi, aby objavil niečo, určitý postoj, čin alebo inú skutočnosť zo života Karola Duchoňa, ktorá by dala zmysel filmovému spracovaniu. Režisér však nič takéto neobjavil. Duchoň tak predstavuje najmä filmársku snahu hľadať príbeh a drámu naplnenú súbojom človeka proti osudu. Vo všetkých tvorivých smeroch okrem tohto sa tvorcom slušne darilo. 

Veľké finále snímky Duchoň je skutočne dojemné, pestré a obrazovo prepája 80. roky so súčasnosťou, kedy je Karol Duchoň stále obľúbený. Popri krásnej hudbe však počuť aj otázku: v čom teda spočíva odkaz Karola Duchoňa? Prečo si ho pamätáme aj dnes a prečo ho máme radšej ako iných šlágrových spevákov tej doby? Možno preto, že nikdy nezostarol a zapamätali sme si ho ako mladého bohéma a možno vďaka unikátnemu hlasu, ktorý všetci dobre poznáme. Pretože len ten po ňom zostal. Nič ďalšie filmári nenašli.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Continental film

Titulná foto: Peter Korček