„Moje príbehy sú niekedy ukryté vo vrstvách humoru, nenávisti, lásky, strachu a osobných zážitkov. Tieto vrstvy sú také silné a ľudské javy, že ich každý môže pochopiť bez toho, aby vedel, čím som si prešiel. Hudba vždy zasiahne ľudí, rastliny aj zvieratá – je to jazyk bez slov,“ hovorí v rozhovore pre náš portál spevák a kontrabasista kapely Botticelli Baby Marlon Bösherz, ktorá vystúpi na tohtoročnom festivale Jazzy.

Keď ľudia hovoria, že jazz je vážna hudba, potom Botticelli Baby je presný opak tej vážnosti. Na jednej strane je to zábava a "veľká párty", ale na druhej strane cítiť vo vašej kapele veľkú disciplínu – rytmickú, štýlovú, formálnu aj žánrovú. Ako je to teda naozaj s jazzom?

Jazz je vážna hudba. Život, umenie a všetko, čo nimi prechádza, má veľa rôznych tvárí.

Keď niekto počúva vašu hudbu, okrem chytľavých rytmov a bohatého zvuku zaujme pestrosť hudobných štýlov. Na prvý pohľad sa tieto štýly zdajú byť nespojiteľné, no spolu fungujú. Ako ste sa dostali k takejto synergii?

Všetci počúvame rôznu hudbu. Keď sme začínali, neboli sme prísni v tom, aký štýl by mal definovať kapelu. Každý mohol prispieť svojimi vlastnými preferenciami do procesu tvorby skladieb. Po niekoľkých rokoch pokračovania v tomto štýle vznikla skupina Botticelli Baby, ktorá sa naďalej rozvíja.

Nie všetky vaše skladby sú však v rytme „štvorka na štvorku“ alebo len divoké a energické. No v niektorých meditácia a štýl spevu pripomína The Doors...

Milujem The Doors. Všetci máme svoje skúsenosti.

Do Vášho interpretačného výkonu dávate prvky performance. Študovali ste výtvarné umenie a každý člen kapely Botticelli Baby prináša svoj vlastný spôsob komunikácie, vlastný štýl a hudobné skúsenosti. Je to práve táto rozmanitosť, čo robí kapelu jedinečnou?

Áno, nemáme šéfa. Naša kapela oslavuje skutočnú demokraciu. Veľa diskutujeme, hádame sa, nenávidíme a milujeme, ale udržiavame demokratickú silu.

Na jednej strane dokážete osloviť väčšinové publikum svojou zrozumiteľnosťou, no zároveň reprezentujete alternatívnu scénu. Zdá sa, že čerpáte to najlepšie z rôznych alternatívnych štýlov minulosti. Čo robí vašu hudbu novou a súčasnou?

Pretože sme to my, kto robí hudbu – plnú možností a strachov, hnevu a radosti súvisiacich s našou dobou. Nemôžeme byť ničím iným než obeťami alebo tvorcami našich čias, čo nás a našu hudbu robí súčasnými. Nezáleží na tom, či sme mainstream alebo underground. Myslím však, že underground je odvážnejší než mainstream.

Hráte na kontrabase a zároveň spievate – na svete nie je veľa umelcov, ktorí túto kombináciu zvládajú naraz. Je to otázka odlišného frázovania a rytmu, ktoré sú často „proti“ melódii?

Myslím, že náš zvuk je často taký, aký je, práve preto, že sa snažím dať zo seba maximum v oboch oblastiach. Keby kontrabasista v tejto kapele hral len na kontrabase, robil by možno zložitejšie veci, aby sa prejavil. Ja som akoby zredukoval moju hru na kontrabase na základné prvky, čím vytváram pevný základ pre ostatných. A môj spev je zhruba na 70 % mojej sily kvôli hre na kontrabas. Práve to ho však robí drsným.

Jednoduchá téma a zrazu počujeme niekoľko vrstiev zvuku v improvizáciách. Je to forma klasickej jazzovej kompozície. Hľadáte v nej priestor na tvorbu?

Áno, presne tak postupujeme. Niektoré témy sú dané ako fixné, je v nich istá „červená čiara“, ktorú neprekročíme. Zachovávame ich a opakujeme na skúškach. A potom je to improvizácia. Môže sa stať aj to, že nájdeme nové cesty naživo na pódiu.

V tom, čo sa zdá byť jednoduché, môže človek nájsť poéziu, príbehy – nielen nové vrstvy zvuku, ale aj niečo, čo ste vy ako hudobníci (alebo my ako publikum) zažili. Nechávate tieto príbehy voľne plynúť? Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Samozrejme! Moje príbehy sú niekedy ukryté vo vrstvách humoru, nenávisti, lásky, strachu a osobných zážitkov. Tieto vrstvy sú silné, ľudské javy a každý ich môže pochopiť bez toho, aby vedel, čím som si prešiel. Hudba vždy zasiahne ľudí, rastliny aj zvieratá – je to jazyk bez slov... Inšpiráciu čerpáme z našich sŕdc, ciest, skúseností, otvorených myslí a túžby podeliť sa o to.

Vo Vašej hudbe počujeme gypsy swing, blues, beat z Balkánu aj punk. V prípade punku – ide viac o postoj než o samotnú hudbu?

Punk je postoj. Spôsob prijatia života a nového poriadku hodnôt a morálky v tom najlepšom zmysle. Môžeme pôsobiť ako stará škola, ale snažíme sa všetko prehodnotiť, pozerať sa na hudbu minulú súčasným pohľadom. Nazvime to, hudba dnešných čias.

O pár dní sa chystáte na festival Jazzy fest na Slovensku. Ľudia na tomto festivale tvoria dlhoročnú komunitu, sú hudobne vzdelaní a rozumejú jazzu. Je každý koncert pre vás inou príležitosťou?

Áno, pretože okolie vždy ovplyvňuje naše duše. Raz sme hrali v rumunskej Deve a bolo to ako prísť domov. Rovnako v Istanbule či Španielsku. Je vždy dobré mať pred sebou rôznych ľudí, ktorí si užívajú našu hudbu a koncert.

Aký repertoár ste pripravili pre Jazzy fest?

Kvetinovú zmes našich sŕdc…

Po koncertoch je bar s malým pódiom, kde sa hudobníci zvyčajne stretávajú na jam sessions. Máte radi takéto voľné pokračovanie koncertov?

Jasné.

Zvyčajne sa v tejto miestnosti stretávajú jazzoví nadšenci, fanúšikovia aj hudobníci, voľne improvizujú, rozprávajú sa až do rána a potom si užívajú ďalší festivalový deň. Radi sa zapájate do takýchto akcií?

Vždy.

Zhovárala sa Zuzana Vachová