V máji tohto roka sme si pripomenuli 30. výročie úmrtia slovenského hudobníka, skladateľa, speváka a dokumentaristu Deža Ursinyho. Pri tejto príležitosti Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch pred pár dňami uviedol posledný Ursinyho film Času je málo a voda stúpa (1997), ktorý po jeho smrti dokončil režisér Ivo Brachtl. Po karlovarskej projekcii bude film uvedený aj v Kine Lumière, premietanie sa uskutoční v nedeľu 20. júla o 20.00 hod.

Dokumentárny film Deža Ursinyho a Iva Brachtla o dôstojnosti, treste smrti, svedomí, eutanázii, slobode, interrupcii, utrpení, samovražde, smrti a láske je postavený na rozhovoroch, ktoré vedie Ursiny s viacerými osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského pôsobenia. Vznikol v posledných rokoch Ursinyho života, keď zápasil s rakovinou a zaujímal sa o hraničné životné situácie. Už v námete, ktorý zverejnil v roku 1992 v Kultúrnom živote, napísal, že „rád by som vyspovedal každého, kto k veci niečo povedať má a môže, ale aj takého, čo sa to nové o sebe práve pri spovedi dozvie, spolu s ním sa to dozvieme aj my o sebe. Znamená to obrátiť sa k ženám, čo sa rozhodli pre ´jednoduchšie riešenie´, ale aj k tým, ktorých motivácie sú odlišné, k mužom a ich podielu zodpovednosti za ne, k zdravotníkom, psychológom, právnikom a filozofom, k ľuďom svetským aj veriacim, bez ohľadu na vyznanie.“

Medzi spovedanými vo filme sú napríklad Ivan Laučík, Daniel Pastirčák, Karol Sidon, Rudolf Sloboda, Jozef Hašto, Anton Srholec, Josef Švejcar, Eduard Tomáš, Zdenka Krejčová, Daniela Hodrová či Daniela Fischerová a mnohí ďalší. Na filme sa podieľal aj Ursinyho životný súputník Ivan Štrpka, hudbu zložil a nahral Jaro Filip. Času je málo a voda stúpa je „zvláštny celovečerný dokumentárny film. Živá, utvárajúca sa, chvíľami priama, chvíľami zase úprimne tápajúca meditácia. Zamyslenie, vnáranie sa, ponorenie utkané z mnohých rozhovorov ako jemná sieť,“ povedal v čase vzniku filmu Ivan Štrpka. „V strede toho všetkého je človek, ktorý tie dlhé dôverné rozhovory pred kamerou vyvoláva. Dežo Ursiny, muzikant, spevák, filmár dokumentarista – muž na vrchole svojich tvorivých síl aj na hranici vlastného života a smrti, muž odvážne zápasiaci s klinickou diagnózou, ktorá nedáva nádej. Celý rad mysliacich ľudí prijíma Dežovu výzvu na dôverný rozhovor a v dôvernom prostredí svojho domova či pracovne podstupuje s ním intímne, otvorené uvažovanie o veciach nášho života a smrti. Štrpka dopĺňa, že Dežo Ursiny je vo filme stále mimo záberu, no napriek tomu je po celý čas prítomný. „Ako zrkadlo, ktoré citlivo nekompromisne nastavuje svojim protagonistom – aby nezostal sám so svojimi mučivými otázkami. Aby oni nezostali sami so svojimi odpoveďami.“ Film tak odráža hlboký ľudský rozmer svojho tvorcu a zároveň nesie v sebe vzácne etické posolstvo.

Počas tvorby filmu vzniklo viac ako 38 hodín dokumentárneho materiálu, no pred definitívnym zostrihom filmu Dežo Ursiny zomrel a film dokončil jeho producent, kameraman, strihač a spolurežisér Ivo Brachtl s pomocou priateľov. Pri príležitosti 30. výročia úmrtia Ursinyho ho nedávno uviedol 59. medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch. „Na myšlienku, akým spôsobom pripomenúť osobu muzikanta a filmára Deža Ursinyho, od ktorého smrti tento rok uplynulo 30 rokov, ma priviedol človek, ktorého si nesmierne vážim, a síce publicista, spisovateľ a filmový kritik Pavel Klusák, ktorý ma každoročne zásobuje veľmi zaujímavými myšlienkami a jednou z nich je práve Dežo Ursiny a jeho filmová kariéra,“ povedal o zaradení filmu do programu karlovarského festivalu jeho umelecký riaditeľ Karel Och. Film považuje za „pokorný, sústredený, premýšľavý“.

Dežo Ursiny (4. 10. 1947 – 2. 5. 1995) je známy predovšetkým ako rockový hudobník, autor hudby, spevák a textár. Jeho hudobná tvorba bola súčasťou alternatívnej kultúry v období 60. až 90. rokov minulého storočia. Ursiny bol však v prvom rade dramaturg, scenárista a režisér dokumentárnych filmov. Vyštudoval odbor filmová a televízna dramaturgia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a pôsobil ako dramaturg v Štúdiu krátkych filmov Slovenskej filmovej tvorby Koliba. Spolu s Marianom Urbanom nakrútil diela venované sociálno-etnografickej problematike ako Sanitrárovci (1980) a Gajdoš Antalík (1982), neskôr sa vo svojich filmoch zaoberal humanisticky a existenciálne ladenými témami v hraničných životných situáciách, ktoré sa v mnohých aspektoch významne prelínali s jeho životným osudom ako O rakovine a nádeji (1991), Dům Matky Terezy (1993), Obrázky z výletu za plot blázince (1994) a Času je málo a voda stúpa.

Film Času je málo a voda stúpa získal viacero ocenení. Cena Igric´98 v oblasti filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby mu bola udelená za to, že jeho autori rozvinuli tému hraničných ľudských situácií formou osobných výpovedí o bytostných problémoch života a smrti, získal aj Cenu slovenskej filmovej kritiky za dokumentárny videofilm. Cena Nadání Josefa, Marie a Zdeňky Hlávkových za ochranu myšlienkového dedičstva národa mu bola udelená na 33. ročníku festivalu Academia film Olomouc. Film Času je málo a voda stúpa sa v Kine Lumière premietne aj ako súčasť prehliadky Šary Vary – oficiálne ozveny 59. MFF Karlove Vary.

Zdroj: TS Simona Nôtová, tlačová tajomníčka SFÚ

Zdroj foto: Ivo Brachtl