Jeden z koncertov festivalu v rámci letnej edície priniesol vystúpenie poľského komorného súboru Starck Compagnay.

Hudobníci poľského súboru, ktorí sa zoznámili v Krakove počas štúdií, nadväzujú na štyristo-ročnú tradíciu Jasnohorského telesa Trębaczy, najstaršieho známeho súboru svojho druhu v krajine.  Názov súboru vychádza z priezviska tvorcu trúbky zo 17. storočia zachovanej v Jasnej Hore - Hieronyma Starcka. Umeleckým vedúcim je Tomasz Śłusarczyk – interpret barokovej a ranobarokovej hudby na historickej trúbke. Od roku 1991 je členom orchestrálnych súborov Capella Cracoviensis a Rozhlasového symfonického orchestra v Krakove, od roku 2005 pôsobí aj v ansámbli v Amsterdame pod vedením legendárneho Francisa Bruggena. Je častým hosťom európskych koncertov a festivalov, je tiež pedagógom - vyučuje historickú trubku na hudobných akadémiách v Krakove a Bydgoszczi a na Hudobnej univerzite Fryderyka Chopina vo Varšave.

Starck Compagnay mohli počuť slovenskí diváci dovedna na troch miestach: v kaštieli Gbeľany, pri Vodnom mlyne v Tomášikove a vo veľkom kaštieli v Hanušovciach nad Topľou. Naša redakcia si vybrala koncert v Tomášikove, vedľa Vodného mlyna z roku 1895, ktorý sa nachádza v krásnom vodnom prostredí vedľa Malého Dunaja. Peter Kresánek v sprievodnom slove o tomto objekte hovorí: „Kedysi ich boli desiatky. S takouto harmóniou krásy prírody a ľudského diela sa stretneme aj tu, na koncerte pri mlyne v Tomášikove. Zvyčajný názov týchto mlynov je „kolový mlyn“, ktorý sa vyskytuje aj v publikáciách, je však nesprávny. Nielen preto, že slovo kolo môžeme chápať viacvýznamovo. Ako koleso (mlynské), alebo kolová stavba, teda postavená z kolov. Správnejší a výstižnejší pre nich je termín: „pobrežný mlyn na koloch“. Typické pre tieto mlyny je, že plošinu, na ktorej je vybudovaná technológia i stavba, podopiera a nesie sústava viacerých drevených agátových pilótov – kolov – zatlčených do dna vodného toku“.

Kresánek dodáva, že v Tomášikove vidíme aj druhú plošinu, ďalej od stavby s technológiou, na ktorej je nosné drevené ložisko jednej strany hriadeľa vodného kolesa na strane mimo stavby s technológiou. Kvôli sústredeniu vodného prúdu boli v koryte Malého Dunaja pôvodne aj dve hate z kolov a prúteného výpletu. Do objektu mlyna vedie premostenie drevenou lávkou.

Program otvorilo dielo Claudia Monteverdiho – jeho Toccata znela v precíznej stavanej terasovitej dynamike, s jednotným frázovaním, bolo ihneď zrejmé, že hudobníci majú tento repertoár spoločne dobre nacvičený a dbajú o výrazové nuansy štýlovo čistej interpretácie. Aj keď hrali v exteriéri, ktoré pre akékoľvek dychové nástroje znamenajú sťažené podmienky, ich ladenie bolo mimoriadne čisté. Teleso s umeleckým vedúcim, trubkárom Tomaszom Słusarczykom, personálne tvorili: ďalšie dve trúbky - Artur Kowalczuk, Julian Pipitsanu, tri pozauny - Szymon Klimański, Artur Pudło,  Andrzej Tkaczyk a tympany a perkusie - Bartosz Sałdan. Hráči uchvátili disciplínou a kultivovaným, homogénnym zvukom. Dosiahnuť v trojici trúbok a trojici trombónov takú vyváženosť, je na Slovensku raritné. Fanfárovitý kus úvodom nebol charakteristický „dychovkou“, ale precíznosťou a vypracovaným, mäkkým, ušľachtilým tónom.

Nasledovali dve skladby on Anonymov zo 17. storočia - Tri fanfáry a Canciones de Clarines. V prvej znel výrazný protihlas k téme (nie vždy až tak rytmicky a intonačne vybrúsený, ako by sme čakali), ďalšia sa niesla v duchu charakteristického fanfárovitého úvodu. Líder ansámblu sa prihovoril publiku v lámanej slovenčine – priznal, že je to síce trúfalé, pretože sa učí slovenský jazyk asi 8 hodín, no i tak mal túžbu rozprávať v našom jazyku. V ďalšom dramaturgickom bloku prešli hudobníci z baroka do klasicizmu. Oslobodenie a spevnosť melodiky, svižné tempo, odlišný typ sprievodu a ľahkosť hudby – to všetko boli prvky, typické pre ich interpretáciu. A samozrejme, zmenila sa aj dynamika. Hudobníci citlivo pracovali s rozvíjaním melodického oblúku, na rozdiel od barokovej, terasovitej, ktorá podporovala hudobnú reč barokových diel, v klasicizme to bola dynamika plynulá s využitím crescenda a decrescenda. Viem si celkom (kvôli dozvukom) predstaviť toto dielo v interiéri – zaiste by mu práve v kantilénach pomohlo. Publikum zjavne nie celkom dokázalo odčítať, že jedna skladba môže mať aj viac častí, preto aj v Tomášikove sme sa stretli s úkazom, u nás častým aj v koncertných sálach – potleskom po jednotlivých častiach. V rýchlych častiach si hudobníci dokázali zachovať ťah, dobre nastavené tempo, no pritom zrozumiteľnú artikuláciu aj vo virtuóznejšie písaných partoch, v pomalých spevnosť melodických línií.

Výber z Vodnej hudby Georga Friedricha Händla predstavoval zásadný dramaturgický moment koncertu. Skladba podčiarkovala prostredie, v ktorom sa podujatie v Tomášikove odohrávalo. Overtúra síce nebola technicky najčistejšia, no charakter hudby sa podarilo interpretom stvárniť aj v tomto obsadení. Orchestrálna suita zrazu dostala nový punc a energiu. Overtúra si zachovala slávnostný charakter, majestátnosť, svižnosť a jasnú rytmickú štruktúru. Do výberu hudobníci zaradili aj jednu z najznámejších častí – Hornpipe, charakteristickú rýchlym tempom, veselosťou a typickou rytmikou. V úpravách pre toto obsadenie aranžér dbal, aby v jednotlivých častiach neboli „hluché“ miesta. Spôsob, ako sa vysporiadal s jednotlivými hlasmi, bol unikátny. V interpretácii bolo zjavné, že hudobníkov spája niekoľkoročné hranie – nebola to otrocká rytmika, ktorú sme v jednotlivých hlasoch počuli (a tiež tancoch – Gigue, Minuet, Bourée). Dýchali spoločne vo frázach, ich muzikalita sa prejavila aj v kontrastných, jemnejších častiach suity (Menuet), v ktorých preukázali eleganciu a jemnosť vedenia melodickej línie.

V druhej polovici koncertu sa Starck Compagnay „prehupli“ do filmovej hudby. V texte ku koncertu Igor Javorský upozorňuje na túto dramaturgickú líniu: „Händel akoby v hĺbke histórie predvídal čosi ako „situačnú“, akčnú hudbu. Tá sa stáročiami vyformovala do samostatného žánru a po technologickej revolúcii v kinematografii stála v centre pozornosti autorov soundtrackov k legendárnym filmom“. Nikdy by som nepovedala, že silné témy z filmu Gladiátor môžu fungovať v obsadení pre tri pozauny, tri trúbky a perkusie. Pomalé intro z Gladiátora bolo nádherné, prešlo do dynamickej časti a ukončilo sa opäť návratom k pomalej téme. Plechové dychy dali téme potrebnú silu a energiu, aj zvukové nuansy – razom bola vizualizácia jednoduchá. V dynamike totiž boli mimoriadne presvedčiví. Všetky skladby upravil pre toto obsadenie Artur Kovalchuk. Medzi tými, ktorým najviac toto aranžmán prospelo, patrila napríklad aj Hlavná téma z filmu James Bond – tému napísal Monty Norman a pre prvé filmy upravil John Barry, je to doslova ikonická skladba (ktorú počujeme už v úvodných titulkoch), ktorej plechové dychové nástroje pristanú, zvyšujú jej napätie a glissandá podčiarkujú charakter hlavného hrdinu.

Líder ansámblu po celý čas koncertu udržiaval s publikom kontakt. Po každej skladbe sa ľuďom prihovoril, následne prešiel plynule do poľského jazyka a ľudia nemali problém porozumieť mu. Vďaka uvedeniu filmovej hudby sa muzikanti otvárajú aj mladému publiku. Možno sa na prvý pohľad môžu tieto témy javiť ako príliš popové alebo jednoduché, no opak je pravdou. Mnohé zo skladieb– napríklad skladateľa Johna Williamsa, sú v štruktúrach zložité. Hudobníkov dokáže potrápiť aj rytmická súhra – napríklad Zimmerovo populárne dielo Piráti z Karibiku, veru až také rytmicky presvedčivé nebolo. O to viac však strhlo ľudí témou a dynamikou – konečne to v publiku  ožilo.

Artur Kovalchuk aranžoval aj hudbu z filmu Rocky. Priznám sa, rada chodievam na koncerty filmovej hudby do Slovenskej filharmónie a hocičo ma tam už dokázalo prekvapiť, ale na takéto retro si teda ani náš prvý orchester netrúfol siahnuť. Hudba vás regulárne katapultovala do 80-tych rokov. Treba však uznať, že mala dobrý ťah. Kovalchuk vyriešil výborne vrstvy – ostinátny motív, nad ktorým sa rozliehala sólová trúbka, improvizačného charakteru, dokázal tvoriť stabilný prvok, v medzihrách dominovali jednoduché, no o to účinnejšie glissandá trombónov. Skvelá retro párty z Poľska! To človek razom zabudol na vznešenosť cinematických prvkov Händlovej hudby! Ako prídavok znel, pre veľký úspech, Rocky. A tí, ktorí čakali historické nástroje – vopred avizované, ostali sklamaní.

Spracovala redakcia mojakultura.sk

Foto: Anton Sládek