Aktualizácia operných titulov je pre mnohých tvorcov lákadlom. Pokúsila sa o ňu aj režisérka Dana Dinková, aj keď z ponúkaných tém mohla psychologicky dosiahnuť intenzívnejšiu komunikáciu so súčasnými reáliami.

Opera Albert Herring od Benjamina Brittena patrí medzi jedny z mála komických opier 20. storočia. Práve po tomto diele sa rozhodli siahnuť mladí umelci Operného štúdia Katedry spevu Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU, ktorí projekt pod gesciou SND a v spolupráci s Operným štúdiom SND, dotiahli do zdarného konca.

Operné štúdio SND založil pred šiestimi rokmi vtedajší a aj súčasný riaditeľ opery Rastislav Štúr s cieľom dať šancu a príležitosť mladým umelcom etablovať sa na profesionálnej scéne. Dušou Operného štúdia bol Marek Mokoš, ktorého vedenie tohto hudobno-vzdelávacieho programu, objavovanie nového repertoáru, dokonca s ťažkými a vážnymi témami, dávalo tejto aktivite zmysel a profesionalitu. Nebolo to len „naoko“, prečo bol tento program vytvorený: témami ako Anna Franková, Zuzanka Hraškovie, Peter a Lucia (opera slovenského autora Mira Bázlika), otváral Mokoš závažné témy, ukazoval v divadle umelcom i publiku ľudskosť, lásku, ale i vojnu - boli to témy a spracovania, ktoré mali potenciál osloviť mladé publikum. Po odchode Mareka Mokoša nastalo v Opernom štúdiu badateľné prázdno a až na pravidelné, zrejme povinné koncerty, sa frekventanti na verejné vystúpenia nedostali. Už mi to pripadá ako nová slovenská tradícia – ak niečo dobre funguje, prináša výsledky, má potenciál osloviť ľudí kvalitou a invenciou, treba to za každú cenu zrušiť, alebo minimálne rozbiť. Dajme si to „patentovať“ do nespochybniteľných znakov slovenskej mentality – namiesto povestnej pohostinnosti.

Odkaz na iný článok - https://mojakultura.sk/peter-a-lucia-pribeh-cistej-lasky-v-obklopeni-hroz-vojny/

Novou šéfkou Operného štúdia SND sa stala za vedenia generálnej riaditeľky Zuzany Ťapákovej naša skvelá operná sopranistka Jolana Fogašová, ktorá po rokoch „hibernácie“ tohto vzdelávacieho programu zvrátila jeho stav. Oslovila dekanku Hudobnej a tanečnej fakulty Irinu Čiernikovú a nadviazaním vzájomnej spolupráce oboch inštitúcií – SND a VŠMU, podobne, ako to už roky funguje aj v baletnom umení, sa obe operné štúdiá spojili (program VŠMU funguje pod vedením Dagmar Podkamenskej Bezačinskej).

Brittenov titul Albert Herring možno nemá taký výrazný a aktuálny potenciál ako témy Anna Franková či Peter a Lucia, no rozhodne je dielom, ktoré stojí za zinscenovanie. Operu v čase svojho vzniku prijali rozpačito, pretože publikum nebolo pripravené na brittenovskú satiru – bolo zvyknuté na vážnu opernú tradíciu. Príťažlivým na tomto titule je charakteristický miestny kolorit, ktorý okamžite odhalíte – v prostredí, v správaní sa postáv, ich vyjadrovaní, hereckých výkonoch, ale i speve. Ďalej to je nepochybne hudba – moderný jazyk Brittena, jeho hudobná invencia, sledovanie psychologického vývoja (nielen) ústrednej postavy a zásadná zmena hudobno-výrazových prostriedkov, drží diváka v napätí (k hudbe sa ešte zaiste dostaneme).

Dielo vzniklo v roku 1947 (premiéra toho istého roku v Glyndebourne), libreto napísal spisovateľ a režisér Eric Crozier podľa poviedky Le Rosier de Madame Husson od Guya de Maupassanta, adaptovanej na anglické pomery. Albert Herring sa odohráva v mestečku v Loxford na prelome 19. a 20. storočia. Miestna autorita, Lady Billowsová, sa rozhodne vybrať „Májovú kráľovnú“ – mladé dievča, ktoré bude zosobňovať cnosť a pre každého bude morálnym vzorom. Keďže však žiadna z kandidátok nespĺňa požiadavky na morálnu bezúhonnosť, komisia napokon vyberie kráľa namiesto kráľovnej - hanblivého a submisívneho, cnostného mladíka, poslušného synáčika svojej matky, Alberta Herringa.

Po verejnom korunovaní a získaní finančnej odmeny (25 libier), Alberta prehovoria jeho priatelia Sid a Nancy, aby ochutnal život: vypije limonádu s rumom a vytratí sa z oslavy. Keď ho na druhý deň nenájdu, všetci predpokladajú, že je mŕtvy, no Albert sa vracia živý a plný nového sebavedomia. V závere vzdoruje autoritám a rozhodne sa vziať svoj život do vlastných rúk.

Albert Herring nezafunguje u diváka na prvú dobu ako známe dielo, no práve kritikou spoločnosti sa stáva univerzálnym a aktuálnym. Jemná irónia Brittena nie je prvoplánová. Sú to sofistikované prvky. Ani v hudbe vás neohromí mohutným zvukom, naopak, je to komorné obsadenie, no natoľko obsažné a ostré, že dokáže súčasne zabaviť, pichľavo kritizovať, v hudbe reflektovať prerod hlavnej postavy, zároveň ironizovať na margo grandióznych sopránových árií. Brittenov humor však nepredstavuje len ľahké komediálne prvky v umeleckom diele, ale satiru so zásadným spoločenským odkazom. Aj preto sa ho tvorcovia nesnažia spracovať lapidárne. Režisérka Dana Dinková akoby chcela inscenáciou povedať – ako malomeštiactvo platilo pred desiatkami rokov, tak platí aj dnes. Robí to formou moderného, dynamického divadla, no zároveň ponechávajúc dielu kontúry typické pre viktoriánsku dobu. V dynamike divadlu pomohlo efektné rozpohybovanie protagonistov (Zuzana Lisoňová, pohybová spolupráca) a flexibilné zmeny na scénach (scéna a kostýmy Lucia Šedivá). Každopádne, z témy, či už posunutej do súčasnosti v zmysle platného odkazu, alebo ťažiac z anglickej viktoriánskej nabubrelosti, sa dalo vyťažiť podstatne viac. Keď si to tak vezmeme, Anglicko v mnohých ohľadoch zastalo v čase, konkrétne v roku 1900. A v satirickom pohľade skladateľa je tento pohľad citeľný.

Na javisku SND, ktoré v dňoch premiér diela slúžilo aj ako scéna pre Svätopluka, takže sa využívala jeho predná časť, sa stretli frekventanti Operných štúdií SND a VŠMU – na prvej premiére 24.5. o 11:00 vo vzácne vyváženom obsadení. Lady Billowsovú stvárnila Mária Štúrová a Alberta Herringa, syna majiteľky zeleninárstva Pavol Mucha. V ďalších postavách sa predstavili: Eva Blašková ako gazdiná Florence Pike, Lucia Byráková ako učiteľka Miss Wordsworth, Han Zhengjl v roli vikára, starostu stvárnil Peter Kundrát, Budda – superintendanta polície Kristián Kokolusz, Sida Gabriel Sárossy, Nancy - dievča z pekárne Ivana Šolmošová, Albertovu matku Viktória Svetlíková, detské postavy – Emmie Vanesa Šutá, Cis Alžbeta Tarčáková a Harryho Natália Hajdučáková.

Dovedna 13 spevákov a 13 hráčov orchestra – pod taktovkou a hudobnom  naštudovaní Dušana Štefánka preukázalo zvukovú homogénnosť. Štefánek „vytiahol“ z partitúry maximum. Napriek skromnému, komornému obsadeniu, dosiahol potrebné zvukové bohatstvo diela. Trinásť inštrumentalistov – dychové nástroje v zložení: flauta (alternácia s pikolou aj altovou flautou), hoboj, klarinet (alternácia basklarinet), fagot, lesný roh, sláčikové nástroje – kvarteto plus kontrabas, harfa, klavír a bohatá paleta bicích nástrojov (štyri tympany, tri bubny, činel, kastanety tamburína, triangel, zvončeky...).

Štefánkovi sa podarilo v hudbe udržať úžasný ťah. Presne ten si Brittenova opera vyžaduje – je totiž písaná ako nepretržitý hudobný tok recitatívov, arióz a ansámblových čísel, nemá tradičnú štruktúru naplnenú typickými áriami a recitatívami. Hudbu skladateľ podriadil anglickému jazyku –využíva mnoho nepravidelných rytmov, rozmanité metrické prechody, podriaďujúc sa melodickosti a rytmike reči. Dirigent dodržiaval logickosť štruktúry a dbal o pregnantnú rytmiku. Typickým prvkom partitúry sú asymetrické metro-rytmické štruktúry (5/8 a 7/8) a práve rytmus odráža emocionálny stav postáv. Pri výstupoch ustanovenej komisie sú to napríklad opakujúce sa, hektické rytmické vzorce. Tie sú charakteristické aj pre postavu Alberta – spočiatku neistého a nervózneho. V štruktúre ostinátnych melodických vzorcov alebo spomínaných charakteristických rytmických prvkov udržiaval dirigent koherentnosť. Sú v diele zásadné – podfarbujú sarkastické zafarbenie diela. Dušánek udržal aj precíznu rytmickú koordináciu orchestra so spevákmi. V jednotlivých číslach je množstvo zmien temp, prechodov od parlandových úsekov k spievaným, počas ktorých počujeme frekventované zmeny. Aj v inštrumentácii – farebnosť je ďalším z pilierov tohto diela. Drevené, plechové dychy, klavír – najkrajšie zneli komorné sóla drevených dychových nástrojov, v kontrapunktických úsekoch zase vynikali sláčikové nástroje (koncertný majster Juraj Tomka). No a bicie nástroje (hráč na bicie nástroje z Orchestra opery SND Marián Michalec), dodávajú tomuto dielu absolútnu esenciu, vďaka ktorému získava nielen nezameniteľnú farebnosť, ale podčiarkujú aj emocionalitu, dej i charakter postáv (už hneď v úvode prvého dejstva to bol pochodový charakter hudby, evokujúci napätie).

Vyváženosť speváckeho obsadenia bola citeľná už v druhom obraze prvého dejstva, keď sa kvinteto spevákov dočkalo príchodu Lady Billows. Synkopové party zvládli brilantne – s rytmickou presnosťou, ale i šťavnatosťou a muzikalitou. Zároveň boli speváci zvukovo vyvážení. V hereckom parte sa sopranistka Mária Štúrová snažila dokázať, že je vplyvnou dámou v dedine, rešpektovanou autoritou. Jej spevácke party sú dramaticky postavené. Aj keď Štúrová má zatiaľ skúsenosti najmä v lyrickom sopráne, už párkrát sa objavila aj v dramatickej polohe. Dispozície na to určite má – jej hlas je dostatočne objemný, schopný emocionálneho náboja, aj jej rozsah je rozhodne zaujímavý. Zatiaľ si nepochybne potrebuje osvojiť repertoár lyrického sopránu, aby sa jej intonácia stala v dramatických polohách sebaistejšia. Rovnako tak výšky – sú síce pevné, no zatiaľ nedostatočne dramaticky a plasticky stvárnené, žiadalo by sa vypracovanejšie vibrato vo vysokých tónoch. Uchvacovala však jej príprava. Je to exponovaný part a sopranistka ho mala vynikajúco naučený, jej dynamika bola presvedčivá, nástupy isté, v kolektíve dominovala spevácky i osobnostne, tak, ako sa od tejto postavy vyžaduje. Verím, že táto mladá, charizmatická speváčka, sa k plnohodnotnému, dramatickému sopránu, plynulou, poctivou cestou prepracuje, pretože všetky predpoklady na to má. A má i moje sympatie, ako profesné, tak i ľudské.

Jedným dychom treba dodať, že v prípade prvej, doobedňajšej premiéry (neviem ako to bolo v prípade ďalších termínov, predsa len, Herringa stráviť – najmä hudobne, na prvý raz, dá trochu zabrať, ak chcete plnohodnotne vnímať všetky vzťahy, hudbu – v nadväznosti na spevácke výkony, nieto ešte absolvovať ďalšie dve obsadenia) sa stretol na javisku výnimočne zohratý kolektív, dobre pripravený, z hľadiska speváckych i hereckých výkonov frekventanti oboch operných štúdií vydali zo seba maximum. Jeden z najlepších výkonov podala študentka Eva Blašková. Disponuje sebaistým tónom, vyrovnaným vo všetkých registroch, objemným, esteticky pekným prednesom, rovnako tak jej herecký výkon bol mimoriadne presvedčivý. V prvom obsadení vynikla aj sopranistka Lucia Byráková, so svetlým sopránom, nad ktorým mala kontrolu, síce nie objemným typom hlasu, o to však farebne krajším a vyrovnaným. Z pánov hlasovo dominovali Kristián Kokolusz ako Budd a Peter Kundrát ako starosta, menej presvedčil Han Zhengji ako vikár, keďže tento part je písaný nad jeho prirodzený rozsah.

Ako sme spomenuli, nie je to len satirický pohľad na skostnatelú spoločnosť, snobizmus, malomeštiactvo. Vo forme paródie na jednotlivé štýly sa Britten vyjadruje aj hudobne – evidentne zosmiešňuje niektoré, zaužívané klišé – teda, z pohľadu hudobníka 20. storočia sa na ne díva s nadhľadom a tak trošku aj úškrnom. Jednotlivé postavy, ich charaktery, sa viažu na typické hudobné prvky. Napríklad, Lady Billows má nadelené pátosom charakteristické frázy – skladateľ sa ironickým pohľadom díva na sopránové heroické party. Jednoduchý a čistý je spočiatku Albertov part, ktorý rozpoznáme. Zmätok sa zračí v jeho očiach, pohľade, plachosti, až naivite, no počujeme ho aj v hudbe. Uniformnosť, vzorec, ktorý sa však prerodom postavy a poznávaním zásadne mení. Je to rola ako šitá pre Pavla Muchu. Svoj hlas nemusel forsírovať, pretože Britten postavu nepoňal ako citovo exponovanú. Jeho plachosť sa prejavuje aj v hudbe, až kým sa z utláčaného človeka nestane sebavedomý jedinec. Mucha bol v tejto postave vynikajúci. Verili sme mu jeho nezdravú závislosť od matky, poslušnosť, plachosť, vystrašený pohľad, takmer až nezdravý zmysel pre čistotu, zároveň istú neohrabanosť (Freud by si na tejto postave mimoriadne zgustol). Oblečený do dámskych šiat s lodičkami, v ktorých sa producíroval pomedzi divákov, vystihol dokonalú paródiu, s bojazlivým pohľadom pôsobil tak trošku ako karikatúra, ale vždy bol najvtipnejším momentom inscenácie. Verili ste mu však aj zmenu charakteru po „prerode“ – jeho vážnosť a odhodlanosť.

Podľa dostupných zdrojov bol aj Benjamin Britten takejto povahy – bol mimoriadne citlivý a ťažko znášal svoju inakosť, aj keď v dobe, keď bola homosexualita zakázaná, žil vo zväzku so svojím partnerom. Keď sa Albert ako postava „prebudí“, vzoprie sa autoritám a odhalí krásy života, ktoré dovtedy pod tlakom prehliadal, často to býva interpretované ako Brittenov autoportrét – respektíve ideál človeka, po ktorom túžil. Škoda, že sa tohto momentu nechytila aj réžia. Nie prvoplánovo, ale v psychologickej rovine by mohli tvorcovia rozohrať v diele ďalší plán. On sa totiž popri kritike prudérnej spoločnosti a izolácii hrdinu – a snahe aktualizácie témy, priam ponúka. A doslova sa pýta aj hudobne. Štefánek si dal mimoriadne záležať, aby zásadnú zmenu v partitúre detailne kreoval. Hrdina sa vnútorne mení a z čudáka, ktorého spoločnosť odsúva, sa zrazu stáva svojbytný, sebavedomý jedinec, túžiaci žiť plnohodnotný život. V hudbe to Britten zdôraznil vo vážnom, introspektívnom, krásnom parte. Spočiatku jednoznačná a jednoduchá, čitateľná hudba, sa stáva zvukovo farebnejšou, plnšou, harmonicky pestrejšou, dominuje v nej chromatika.

Keď už hovoríme o previazanosti jednotlivých postáv na hudbu, tá buď sleduje charaktery protagonistov diela, alebo sa v nej vyskytujú aj úseky, ktoré sú v kontradikcii. Je to Lady Billowsová, pre ktorú sú typické široké kantilény, jej slúžka sa ju snaží imitovať, zato mladícke postavy Sid a Nancy sú typické jazzovými prvkami a tanečnou rytmikou. Tak Gabriel Sárossy ako Ivana Solmošová zvládli herecky i spevácky tieto úlohy presvedčivo, obaja dodali dielu mladícky esprit a energiu. Hudba podriadená libretu však má v sebe mnoho štýlových prvkov – do komorného obsadenia skladateľ dokázal vložiť prvky expresionizmu, neoklasicizmu, pracoval po vzore Wagnera s leitmotívom, preto sa v jeho štruktúre nestratíte, vždy sa pomocou výrazných hudobných prvkov viete orientovať. Úchvatné v Albertovi Herringovi je využitie kontrapunktických prvkov -  napríklad fúga hneď v úvode pri hlasovaní a zistení, že nemožno zvoliť kráľovnú. V orchestrácii bol Britten majstrom. Štrukturálne orchester pod taktovkou Štefánka predviedol hudbu v logických celkoch, čisté, rytmicky precízne čítanie partitúry a vynikajúco boli stvárnené karikatúrne momenty v hudbe.

Komické prvky diela majú samé o sebe nedostatočný potenciál zafungovať u publika - je to výsostne britská téma, viazaná na diváka, ktorý má o tieto reálie záujem a chápe ich v kontexte. No práve hudba podporuje účinok komična. Hudobné nástroje v „rukách“ Benjamina Brittena sa zmenili na nositeľov ironizácie, ale fungujú tiež naopak, pri potláčaných emóciách bol nádherným prvkom basový klarinet a celkovo, spodné polohy drevených dychov, ktoré dielo nádherne sfarbujú. Britten nepotreboval k tomu obrovské, husté party. Často si vystačil s jedným, dominantným nástrojom, nositeľom nálady a emócií. Inokedy však komponuje s rafinovanou viacvrstvovosťou hudby.

Dušan Štefánek farebne stvárnil najzásadnejšie momenty opery – úvodnú voľbu kráľovnej, respektíve kráľa (satiru predstavuje hudobný kontrast vážnej fúgy voči trpko-smiešnemu výboru), koncentroval sa na vyznenie leitmotívov (ešte skôr ako sa vôbec objaví Albert, zaznie jeho hudobný motív – len pri vyslovení jeho mena), v rámci korunovácie bol hudobne najdôležitejším hudobným úsekom moment, keď ústredná postava vypila limonádu s rumom - hudba začala žiť samostatným životom. Doslova viedla diváka k fantazijným predstavám – jej impresionistický charakter, kontrasty v inštrumentácii, jazzová rytmika, zmätok v harmónii ukazujúci na nejasné vedomie ústrednej postavy. Hudba diváka viedla obsahom diela, jednoznačne a jasne to ukázala aj pri precitnutí hlavnej postavy, jeho vnútornej zmene, ale aj pri ďalších scénach – viacvrstvová hudobná štruktúra bola nositeľom nového obsahu.

Zmena osobnosti človeka, ktorý už nechce podliehať daným, zaužívaným spoločenským konvenciám, odmieta starý spôsob života a volí si ako individualita svoju vlastnú cestu, je v tomto diele doslova odetá do britských reálií. Či už túto tému inscenačný tím chce aktualizovať alebo nie, u Brittena je priamo viazaná na zvyklosti, reč, históriu, prostredie, konanie postáv z týchto skutočností vyplývajúce. Ťažko z tejto témy spraviť v súčasnosti univerzálne platné pravidlo. A ešte ťažšie nájsť publikum, ktoré bude naplno a v kontexte toto prostredie chápať. O to univerzálnejší odkaz však má hudba tohto diela – a osobne by som si želala, aby na našej prvej scéne dostali svoje stabilné, nielen ad hoc miesto „klasici“ hudby 20. storočia. Je to totiž vždy niečo nové, osviežujúce, hudobne i témou rozdielne a trúfam si povedať, že pre publikum predstavuje uvádzanie diel 20. storočia vždy nový impulz, ktorý divadlo má ľuďom dávať.

Zuzana Vachová

Foto: Marek Olbrzymek