Pálffyho palác na Zámockej ulici v Bratislave a Galéria Statua odprezentovali 25. júna 2025 dve pozoruhodné a zároveň diametrálne odlišné expozície z hľadiska tém a technického výtvarného vyjadrenia. Zatiaľ čo vo veľkej sále paláca sa predstavili klasické maliarske prístupy na rozmerných plátnach bratislavského rodáka Dana Meluzina pod názvom Moja maľba (kurátorka Eva Trojanová), charizmatický priestor historického podzemia ukrýva moderné technológie tandemu maďarských autorov Krisztiana Nagya a Csabu Molnara z Budapešti pod názvom New Dimensions (kurátorka Xénia Lettrichová).

Dan Meluzin slovenskému publiku nie je neznámy. Narodil sa 22. januára 1974 v Bratislave. V rokoch 1992 – 1999 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Otvorenom ateliéri prof. Rudolfa Sikoru. V roku 1995 absolvoval študijný pobyt na Slippery Rock University v Pennsylvánii a v rokoch 1998 a 2000 študijný pobyt v Cité internationale des Arts v Paríži. Žije v Bratislave a venuje sa maľbe. Na svojom konte má celú sériu samostatných výstav na Slovensku, v Rakúsku a Francúzsku,  zúčastňuje sa aj kolektívnych expozícií, okrem Slovenska v Španielsku, Chorvátsku, Česku, Taliansku, Francúzsku, Holandsku, Nemecku a Spojených štátoch amerických. 

Tematické okruhy Dana Meluzina sa hýbu od vecnej konkrétnosti (kvety, koláče, ovocie, dotyky reprezentujúce atribúty francúzskej gastronómie - syry, víno), cez občasnú abstrakciu i krajinársku tvorbu (lesy, more), až po identifikáciu ženy (rúže, pery, nalakované nechty). Súčasná výstava je výberom týchto tém, hoci koncentrácia je na zátišia s kvetmi a ovocím. Autor využíva primárne techniku oleja, alebo akrylu na plátne, ale objavia sa pomerne nepatrné a len fragmentárne postrehnuteľné koláže. Jeho maliarstvo je výrazne realistické, ale výberom tém, čerpajúcich (hlavne spočiatku) z reklám a konzumu sa identifikovala jeho tvorba ako pop art. V jeho veľkorozmerných obrazoch sa objavovalo šťavnaté naturalistické ovocie (jahody, hrozno, banány), ktoré mohutne „vypadávali“ z plochy, alebo ju celú pokrývali zmnožovaním prvkov, či až hriešne zmyselné smotanové dezerty, ako aj raster kozmetických atribútov ženy (rúže, parfémy). A hoci bol v kontexte výtvarných smerov a súvislostí spontánne označený za nástupcu slovenského pop artu, Meluzin je verný klasickej maľbe a svojmu idolu Vincentovi van Goghovi, ktorého vždy obdivoval. 

Výstava prezentuje diela z cyklu Ovocie, Koláče, Francúzsky dotyk, ojedinelo sa vyskytuje aj krajinárska tvorba, portrét, abstrakcia, výraznejšie zarezonuje cyklus Ženy, ale dominantná časť expozície sa koncentruje na Kvety. Meluzin odvážnym a nekompromisným maliarskym gestom pokrýva celú plochu obrazu, realistické (často naturálne) zobrazenie od detailu k celku v konečnom dôsledku pôsobí dekoratívnym spôsobom. Kytice a zátišia s ovocím zvyknú vyznieť vo výtvarnom umení tak trochu ako bezpríbehová a bezemočná nuda. Meluzin však svojou živočíšnou, temperamentnou maľbou zdanlivo prvoplánové prvky posúva do roviny živelnosti. Jeho ovocie sa dráždivo leskne, zo syra si máme chuť odhryznúť, takmer cítime jeho plesnivý pach, z pohára vína sa nám chce odpiť, hlboko a slastne načrieť do šľahačkového dezertu, čokoláda zmyselne steká po stenách torty...

Tieto zmyslové zážitky paradoxne nespôsobuje realistické zobrazenie (hoci tu možno tušiť náklonnosť k tradícii flámskych a holandských autorov a ich zátiší), je to práve forma možno aj trochu drzého, zľahka vulgárneho spôsobu zobrazenia, ktorý mimovoľne evokuje fenomén zmyselnej erotiky, akýchsi labužníckych orgií. Nie sú to len koláče, šľahačky a vlhké rezy jahôd, je tam kdesi podprahovo aj Deväť a pol týždňa (film z roku 1986), a keď to preženiem so súčasným trendom fotenia mobilom takmer každého jedla čo len trochu esteticky nadekorovaného, tak aj tento „zvrhlý“ moment tam možno nájdeme. 

Predovšetkým však z Meluzinových plátien „prská“ absolútna rozkoš z maľovania, fascinácia slobodou štetca a farieb. Kytice výrazne farebných lúčnych kvetov majú svoju nehu aj jednoznačnosť, často opakované červené maky svoju dekoratívnosť aj nástojčivosť (pocitovo je v nich kdesi "zašmodrchaná" divadelná Carmen), rozďavené kalichy ľalií a kosatcov sú prirodzené a provokatívne zároveň. Ale sú tu aj „výkričníky“ červených rúžov a nalakovaných nechtov, veľké detaily ženských pier, rúže aj ruže v opakovaných sekvenciách. Popri celom farebnom spektre, plošne odznie aj biela, čierna, zlatá (v jednom prípade aj v pastóznej vrstve). 

A potom sú tu odkazy, akoby nenápadne zašifrované v ploche. Autor nezobrazuje len les, alebo antické stĺporadie. V každom výjave je fragment číselného vyjadrenia, čiarový kód, gesto pouličného sprejera, ihlan ergo pyramída, nápisy, „archaické“ vyobrazenia v kontre so súčasnými mesidžmi moderného sveta. Meluzin tak kreuje akýsi časový oblúk medzi minulosťou a súčasnosťou, mixuje civilizácie, „cestuje“ v čase, ale robí to prirodzene, zľahka, takmer nenápadne, bez výraznejšieho apelu. Aj jeho kritika kozmetického priemyslu, či „tipy na obžerstvo“ sú len zdanlivé. Výtvarník nemá ambíciu percipientovi, ani spoločnosti niečo vyčítať, skôr „len“ maliarsky „dokumentuje“ videné. Pozoruje. 

Kolekcia malieb Dana Meluzina disponuje magickou dynamikou, reprezentuje živočíšnu výtvarnú estetiku, trochu provokuje, dráždi a láka zároveň, „vypadávajú“ z nej kalórie, vitamíny, lúčna poézia, aj esencia minulosti „oštemplovaná“ modernou dneška, ale predovšetkým nám predstavuje hedonistu slastnej maľby. 

Zatiaľ čo nám veľká sála Pálffyho paláca ponúka klasické maliarske techniky, poctivé plátno a inšpirácie z maliarskych tradícií s podprahovými odkazmi na van Gogha, nizozemské maliarstvo až po pop art, útroby galérie Statua kontrastne v historickom prostrední odkazujú na súčasnosť i budúcnosť, hoci v kontexte s minulosťou a veľkým treskom. Dvojica Nagy (narodený 26. júna 1982) /Molnar (narodený 8. októbra 1978), obaja v Budapešti sa napriek svojmu vzdelaniu (jeden z fakulty práva a politických vied, druhý z vysokej školy technickej) ocitli svojimi vizuálne príťažlivými objektmi technického (resp. technologického) konceptu na platforme výtvarného op artu. Prezentujú rozmerné svetelné inštalácie typu závesného obrazu, alebo voľne stojace panely v kombinácii kovu, skla, zrkadiel a LED svetiel. Prostredníctvom manipulácie týchto prvkov a ich množením generujú farebný raster geometrických svetelných obrazcov v perspektívach. Sklené plochy respondenta svetelnou a zrkadlovou optickou mágiou príťažlivo vťahujú do svojich hĺbok a vesmírneho nekonečna. Sú tu hĺbky, aj diaľky, fascinácia, aj des, ohromenie aj strach, otázky aj váhania. Hoci inštalácie pôsobia abstraktne, dekoratívne, sú založené na op arte, evokujú významovo témy o vzniku sveta, o nekonečnosti vesmíru, záhadách tušeného, možno nepoznaného. 

Provokujú k optickej hre, skúmaniu, ale aj k ponoru do myšlienkových súvislostí počiatku vesmíru. Estetické obrazce majú nielen svoju vizuálnu atraktivitu, technologickú presnosť, ale aj výtvarné znenie a emočnú tajomnosť. Nie je to len „kráľovstvo krivých zrkadiel“. Je to odkaz. V tom nás ešte viac ubezpečí inštalácia dvoch starých drevených debien, v jednej sú rozsypané mince, platidlo, dôkaz civilizácie, poklad, história; druhá nás hrou zrkadiel a svetiel zavedie po rebríku hlboko do neznáma, je to akási Cesta dolu (fyzická aj symbolická zároveň), ale aj klesanie do minulosti, padanie na dno, či pátranie po prapočiatku.  Bizmutový kríž zas v prenesenom zmysle odkazuje na transformáciu a vnútorné prepojenie, ukotvenie v čase zmien; až hypnoticky meditatívne pôsobí svetelná inštalácia evokujúca šošovku oka, akési technologicky vyspelé „tretie oko“, ktoré nástojčivo nazerá do nášho vnútra. Súčasťou výstavy sú aj komorné sklené boxy, v ktorých sú situované sklené objekty, efekt ktorých závisí od uhlu pohľadu. 

Maďarský tandem Nagy/Molnar nás prevádzajú matrixom existencie ľudstva, prostredníctvom vysokých technológií nás vracajú naspäť, vedú nás od konca na začiatok, od začiatku k nekonečnu. Hoci ich expozícia v prvom pláne javí známky exponátov akéhosi veľtrhu techniky a navodzuje dojem efektnej optickej hry, v kontexte s prostredím a typom inštalácie mimovoľne vťahuje percipienta do svojich svetelných labyrintov a núti ho rozmýšľať o vlastnej existencii.   

Výstavy v Pálffyho paláci na Zámockej ulici a galérii Statua sú otvorené od utorka do nedele od 14:00 do 18:00 hodiny a trvajú do 23. júla 2025. Aj napriek horúcim dňom sa oplatí vyškriabať na kopec v podhradí, kde sa dajú zažiť krásne biologické pochody až po tie duchovné, ergo potečú sliny aj myšlienka. Letná cesta od maškrty ku hviezdam. Predovšetkým však k exkluzívnym výstavným projektom v tzv. Pálffyčku. 

Barbara Brathová

Foto: Martin Lettrich