Leoš Svárovský vyniká najmä v interpretácii českých romantických diel. Dvořákovu 9. symfóniu Novosvetskú dirigoval už dvesto krát. Uzavrel ňou aj 70. ročník music festivalu Piešťany. A na Čajkovského husľový koncert radšej rýchlo zabudnime...

Júnové symfonické koncerty pod taktovkou Leoša Svárovského zazneli v Bratislave, Piešťanoch a v Čutkovskej doline – Slovenská filharmónia sa predstavila pod taktovkou hosťujúceho českého dirigenta v troch rôznych prostrediach. Možno okolnosti až tak nepriali prvému z koncertov, no predsa sa ho podarilo k zdarnému šťastiu dokončiť.

Leoš Svárovský je známy veľkými gestami, mimoriadnou komunikatívnosťou s orchestrom, zreteľným, veľkým budovaním dynamických kontrastov v gestách. Jeho tempové gradácie sú energické, vnútorné pnutie vie preniesť do skladby, emócie sa dotknú publiku okamžite – aj preto sme si povšimli, že na záverečnom koncerte 70. ročníka music festivalu Piešťany sa tak trochu šetril. A to pre maestra nie je veľmi obvyklé. Sme skôr zvyknutí na jeho strhujúci prejav. I keď bol tentoraz miernejší, záver festivalu to bol brilantný. A najmä z pohľadu jedného, na dnešnú dobu akosi nie práve obvyklého javu – empatie hráčov orchestra, ktorí Svárovskému vyjadrili zjavnú podporu. Ľudskosť, solidárnosť, skrátka, obyčajné človečenstvo, starosť a povzbudenie – to vídame dnes ako bežný jav? A vieme odčítať z pohľadov niektorých hráčov? Nuž v Piešťanoch sa, aj vďaka podstatne intímnejšiemu priestoru sály, dali tieto nevídané reakcie a nonverbálne prejavy komunikácie hudobníkov s dirigentom veľmi jasne vidieť. A dali celému Záverečnému koncertu hudobného festivalu Piešťany (piatok 6. júna v Dome umenia Piešťany o 19.30), ktorý sa môže hrdiť 70-mi ročníkmi, úplne iný punc.

Na úvod slávnostného koncertu sa publiku prihovorila riaditeľka Domu umenia Piešťany PhDr. Edita Bjeloševičová. Privítala hostí, poďakovala sa všetkým, ktorí na festivale participovali a napokon srdečne poďakovala i divákom: „Tento rok boli naše podujatia krásne navštevované, čo si veľmi, spoločne s kolegami, vážime. Celý kolektív Domu umenia robí všetko preto, aby ste sa u nás cítili príjemne a mohli sme vyhodnotiť jubilejný ročník festivalu ako príjemné podujatie, ktoré sa vydarilo.“

Večer sa začal predohrou k opere Ruslan a Ľudmila Michaila Ivanoviča Glinku. Skladba patrí medzi najvýznamnejšie diela ruského hudobného romantizmu a je často uvádzaná ako samostatný koncertný kus. Je to brilantné orchestrálne dielo, ktoré Slovenská filharmónia dôverne pozná, preto ju vie interpretovať s potrebnou energiou, farebnosťou, dramatickosťou a technickou vyspelosťou. Úvodné Presto bolo nastavené v dobrom tempe, vo fortissime, sláčikové nástroje orchestra sa ukázali vo výbornej kondícii. Iste, oproti ruským orchestrom bola hlavná, brilantná téma v živom tempe tak trošku „lenivá“, čo bolo citeľné najmä v úsekoch, v ktorých mala dominantne znieť pulzácia. Nevytratil sa však z nej charakter typického ľudového tanca. Oproti nej znela kontrastná, pokojnejšia téma uveriteľne a dostatočne spevne. Presvedčila charakterom a výrazom – uvádzaná je v spodných registroch sláčikových nástrojov (vynikajúce violončelá) či dychových nástrojoch. Rozvedenie bolo rytmicky kompaktné, so zreteľným rozpoznaním tém v pestrej inštrumentácii, skladba mala celkovo dobrý ťah a premyslenú výstavbu. Svárovský dokázal kumulovať energiu do energického záveru, výhodou bolo, že hráči dosiahli rytmickú presnosť a presvedčivé kontrasty v témach.

Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur s juhokórejskou sólistkou Yoon-Hee Kim bol ďalším bodom programu. Čas, kedy sa človek vytočil do „vývrtky“ už pri orchestrálnej expozícii. Hrať neangažovane, bez ducha, bez precítenia a dynamiky, keď nie je dostatočne kvalifikovaný partner, na to je Slovenská filharmónia nekorunovaným kráľom. Akonáhle má priemerného sólistu, orchester sa elegantne uspôsobí a hrá podpriemerne. Chýbala vznešenosť, pekné, vyvážené piano – expozícia bola školácky neprecítená, len do taktu, bez potrebnej dynamiky, nieto ešte lyriky a majestátnosti. Žiadne crescendo, len náhly skok do necitlivého fortissima, uzavretie expozície bez vkusnej agogiky. Človek až žasne, čo dokáže náš prvý orchester – a následne sólistka, ktorá v každom jednom takte hrala doslova proti hudbe. Namiesto dolce prudkosť, v miestach, kde človek očakáva lyrickú spevnosť, hranie po takte, alebo naopak, absolútne neadekvátna práca s agogikou. Nezachytiť melodiku, Čajkovského vrúcnu kantilénu, je hriech, ale nemusí ju cítiť každý. No ísť v protismere a tváriť sa, že presne takto má interpretácia hlavnej témy prvej časti znieť, vyznelo tak trochu ako paródia. Pridávanie dynamiky v koncoch fráz, keď sme čakali stíšenie, spomalenie v miestach, kde sa hudba stala prudkejšou a dramatickejšou, práca s tempami ad hoc – bol to skôr herecký prejav ako hudobný.

Klavirista Vladimir Horowitz kedysi povedal, že nikdy ho nikto neuvidí robiť za klavírom tie smiešne pohyby či grimasy, ktoré robia mnohí virtuózi. „Dávam všetky svoje city, ktoré prechovávam v srdci, a hudobnú energiu do prstov a následne do klavíra, nie do tela, mimiky, gest a čudných grimás,“ vyjadril sa. Na tomto koncerte dominovali rozmanité externé prejavy, nie čistota štýlu, technická vyspelosť, nie zmysel pre lyriku a už vôbec nie pôvab a mäkkosť, ktorá má byť dominantným kontrastom prvej vety.

Zamrzelo ma, keď mnohí hráči za prvými pultmi (okrem zopár z nich) reagovali na hosťujúcu huslistku zreteľnými úškrnmi. Priznám sa, tiež som pátrala pohľadom po mnohých objektoch architektúry sály DU Piešťany, pretože som si želala počuť hudbu a nie paródiu, no od profesionálnych hráčov som veru výsmech nečakala. Ak áno, tak rozhodne diskrétnejší. Na druhej strane, povinnosť si splnili – boli tam nádherné nástupy, medzi ktorými vynikla napríklad flauta, celkovo sa orchester snažil spolupracovať s mladou umelkyňou, tá si však volila vlastné cesty, tempá a prejav.

V Bratislave prišlo počas husľovej kadencie maestrovi nevoľno a v Piešťanoch som ocenila empatiu mnohých hráčov, ktorí s dirigentom udržiavali očný kontakt, povzbudzovali ho, bolo čitateľné, že sa ho pýtajú, či je v poriadku. Tento koncert akosi potreboval ľudské gesto, úprimné, také, ktoré nenakáže orchestru jeho riaditeľ novou smernicou, ale vyviera priamo z ľudského vnútra. Zrazu bol aj výkon mladej huslistky prijateľnejší, pretože nedostatky v interpretácii boli zatienené spolupatričnosťou a vzájomnou ľudskosťou.

Piešťanci sa búrlivo roztlieskali už po prvej časti. Nuž, organizátori koncertov môžu písať do bulletinov láskavé oznamy či značiť piktogramami koniec skladby, ak to raz tak publikum pod návalom emócií drámy v závere prvej vety cíti, neexistuje žiadny spôsob, ako masy zastaviť. Škoda, pred melancholickým, spevným ruským nápevom druhej vety – Canzonetty v Andante, mám rada ticho (a nepochybne aj hráči). Drevené dychy v úvode (hoboje, klarinety, fagoty) boli presvedčivé: s presným nástupom, možno trošku hlučnejším, no následne skoordinovaným v peknom, plastickom pianissime. Je to pôvabná melódia, z ktorej cítiť ľudový pôvod. Sólistka bola v prejave pomalej vety podstatne lepšia –akonáhle hrala bez afektu, priblížila sa k spevnému charakteru melódií. Podarilo sa jej vystihnúť aj introvertný charakter melódie strednej časti. Dobre jej sekundovali aj drevené dychy, ktoré plnili funkciu dopovedania ústredných motívov.

Tento koncert má symfonický charakter a cítiť to najmä v jeho okrajových častiach. Pokiaľ sólista s orchestrom nekomunikuje dostatočne, vyrušia v interpretácii nielen nepresné nástupy a nedôsledná rytmika, ale zaniká aj živosť, temperament, lyrika, energia a vášeň. Žiaľ, v tretej časti sme tento nesúlad počuli až priveľmi zreteľne. Boli to dva samostatné organizmy, ktorým sa nepodarilo splynúť, skrátka, kruto bolestivé finále. Čo však zbožňujem na dirigentoch starej školy, že ostávajú džentlmenmi za každých okolností. A Svárovský mladej sólistke prial len to najlepšie.

Deviata symfónia Antonína Dvořáka bola programom, ktorý je srdcu blízky Leošovi Svárovskému. Dirigent chápe farebnú paletu romantických autorov a špeciálne k Novosvetskej ho viaže mimoriadny vzťah. Dielo dirigoval bez partitúry, poznajúc každý jeden nástup, frázu, zmenu dynamiky, každú jednu gradáciu. V prvej časti Adagio – Allegro molto zdôraznil temný úvod, zreteľne odsadil prvú tému, ktorú uviedol s potrebnou energiou. Dvořákov jazyk je mimoriadne expresívny, jeho farby sú výnimočné, dynamické kontrasty zásadné. Ak väčšina dirigentov robí hneď v prvej časti prehnané tempové zmeny a najmä spomalenia, je to už akýsi úzus, na ktorý sme si zvykli. Dvořák však vložil podstatne viac energie do signifikantných motívov a bohatého orchestrálneho dialógu, nádherných sól, určite nie do romantického pátosu. Keď sa pozriete do partitúry, žiadne ritardandá v nej nenájdete, čiže je chybou „pchať“ ich tam silou-mocou (a koľkí to proti vôli autora robia!).

Možno niektoré tempové zmeny môžu plynúť z emócií, ktoré sa viažu na príbeh tejto symfónie, no rozhodne si skladateľ neprial dielo plné pátosu (ako si to niektorí vykladajú). Hosťujúci dirigent viedol orchester s inteligenciou a pevným gestom, nebolo toho výrazovo a emočne viac – ako sme si predstavovali. Volil klasickú, autentickú formu interpretácie, čo Dvořákovmu dielu pristalo. Jasné delenie tém, výrazných kontrastov, akcentovanie národného charakteru symfónie a premyslené budovanie dramatického napätia boli pre poňatie Svárovského typické.

Novosvetskú môžete počuť desiatky raz a nikdy vás táto symfónia neprestane baviť. Spevná lyrika kontrastnej témy prvej časti, bezkonkurenčne najkrajšie Largo, aké kedy v českej hudbe bolo napísané (smútok po domove sa pretavuje v kontemplatívnu, no zároveň pri srdci hrejivú tému), tanečná tretia časť Scherzo – Molto vivace a grandiózne Finale – Allegro con fuoco, má v sebe množstvo hutného materiálu, no zároveň formálnu čistotu a jasnosť. Tú dirigent dodržal, zdôrazňujúc pastorálny charakter diela (trio), dbajúc o spevnosť tém a vychutnávajúc si monumentálnosť finále.

Máloktorý dirigent dokáže interpretovať Novosvetskú tak, aby neskĺzol do neprirodzenej sentimentality. Dvořák bol hlboko veriaci človek a nepotreboval falošné emócie. Aj v prípade tejto symfónie platí radšej úspornosť a kontemplatívnosť, vnútorné spytovanie a introspektíva, simplicita – namiesto pátosu. Interpretácia v Piešťanoch bola pôsobivá, hraná s nadhľadom a ľahkosťou – a pritom hlboko osobná.

Zuzana Vachová

Foto: DU Piešťany