„Nebojme sa snívať, hudba je sen, ktorý sa odvážil zaznieť,“ hovorí pre náš portál slovenský dirigent Jozef Katrák.

Ste dirigentom, korepetítorom, dramaturgicky vediete majstrovské spevácke kurzy. Dá sa na Slovensku vôbec v profesii dirigenta uplatniť? Je pre mladého umelca dostatok príležitostí na to, aby získal potrebnú prax?

V tomto období prežívam svoje najšťastnejšie životné obdobie: moja milovaná manželka Evka mi porodila krásnu zdravú dcérku Evitku. Spolu si užívame tento náš Dar od Pána Boha a vychutnávame každú spoločnú chvíľu. Ohľadom Vašej otázky mi zišla na um múdra myšlienka jedného môjho známeho, ktorý na moju podobnú ako Vami položenú otázku odpovedal: Čokoľvek si človek v živote zaumieni, nech by to bolo akokoľvek na prvý pohľad nerealizovateľné, ale dá do toho všetku snahu, vieru, schopnosti, obetuje mnoho a nezľakne sa prekážok, ale bude sledovať svoj cieľ, víziu, - musí sa mu to poradiť! Keď duša mladého umelca obdareného talentom z celej sily prahne po spoznaní onej nezmernej krásy a pravdy, ktorú ponúka umenie, nesledujúc v prvom rade finančný prospech, prezenciu v povedomí či ono lacné pozlátko, ktoré sú tak zvádzajúce v dnešnej povrchnej dobe, vtedy si vždy nájde príležitosť pre tak potrebnú prax, či už sprevádzaním spevákov, komornou hrou, vedením zboru, či menšieho orchestra. Ako sa hovorí, kde je vôľa, tam je cesta. Ako mi pred dávnymi rokmi spomenula riaditeľka Richard Wagner Verband Bremen (ktorého som bol členom) pani Ingeborg Fischer-Thein, na môj dojem po predstavení Lohengrina v Bayreuthe v roku 2002, kedy zo mňa, onemeného úžasom, vypadlo: Pre túto hudbu sa oplatí snáď aj umrieť, odvetila: Nein, nicht sterben, dann würden wir sie ja nicht mehr hören können (Nie zomrieť, potom už by sme ju nemohli počuť), ale podotkla ďalej: Es lohnt sich aber sehr viel zu opfern (Oplatí sa ale veľmi veľa obetovať). Áno, obeta, pokora a cieľavedomosť sú tŕnistá ale férová cesta vedúca cez roky praxe k profesionálnemu účinkovaniu.

Medzi Vašimi profesormi, ktorí vás viedli, je aj meno pána Ondreja Lenárda. Čo ste si od neho zobrali, čo sa hudby týka, a čo po ľudskej stránke?

Pán profesor Ondrej Lenárd predstavuje pre mňa i po dlhých rokoch, (je tomu vyše 20 rokov, čo som zavŕšil štúdium na VŠMU a pokračoval som v postgraduálnom štúdiu na Hochschule für Musik in Detmold) nespochybniteľnú umeleckú i ľudskú autoritu. Predstavuje všetko, s čím si môžeme spojiť pojmy ako umelecká pravdivosť, pokorná služba dielu, úprimný a v pravom slova zmysle klasický prístup k výchove umelcov, či už k spevákom, inštrumentalistom a v mojom prípade dirigentom. Moje spomienky na jeho opodstatnene prísne vedenie, nekompromisné ale odôvodnené požiadavky na hodinách, na opernom štúdiu, či pred absolventským predstavením majú aj po týchto dlhých rokoch pre mňa cenu zlata. Samozrejme som sa v tých časoch ako mladý človek, ktorému „patrí celý svet“ často „búril“, a nie vždy mi bola jeho kritika pochuti. (smiech) Dnes som pánovi maestrovi Lenárdovi za to nesmierne vďačný, lebo ma to naučilo zodpovednej príprave, nezanedbaniu žiadneho detailu a hlavne, čo je dnes už veľmi zriedkavé: pri nezdare vidieť chybu predovšetkým v sebe a využiť ju k ďalšiemu zdokonaľovaniu a posúvaniu človeka vpred. Sám maestro mi raz dal jednu radu do života, na ktorú skutočne do smrti nezabudnem a dennodenne sa ňou riadim : Citujem:  Želám Vám, aby ste držali nad sebou po celý život svoj vlastný bič. Nič nebolo pánu dirigentovi cudzejšie ako predstieraný výraz, povrchnosť, šlendriánsky prístup i technické nezvládnutie. A po mojich dlhoročných skúsenostiach zo zahraničia a trochu možnosťou porovnávania (samozrejme subjektívneho) si dovolím tvrdiť, že pán dirigent Ondrej Lenárd je jeden z mála, ak nie jediný žijúci dirigent v našom umeleckom priestore, ktorý hudbe skutočne rozumie, inštinktívne cíti, čo chce povedať a ideálne naplní interpretačné nároky skladateľa, s tou pridanou hodnotou, že v človeku ešte veľmi dlho pretrváva ona neopísateľná neobyčajnosť predvedenia, ktorá sa nedá dosiahnuť ani sebedokonalejšou technicky presnou interpretáciou, ale musí tam byť prítomné osobnostné zaangažovanie, kde poslucháč cíti silný citový vklad dirigenta, jeho emócie každého druhu a niečo, čo ide ešte nad hudbu samú : filozofia, metafyzično a univerzálna pravda poznania. Napadá mi v tejto chvíli citát slávneho francúzskeho spisovateľa Victora Huga, ktorý prehlásil: La musique exprime ce qui ne peut pas être dit et ce sur quoi il est impossible de se taire“ (Hudba vyjadruje to, čo sa nedá povedať a o čom sa nedá mlčať).

Po štúdiu však len pre človeka zrejme začína získavanie ďalších vedomostí na majstrovských kurzoch. Posunuli vás ďalej osobnostne?

Niektoré kurzy som absolvoval ešte počas štúdia: Boli to dirigentské kurzy v Baden bei Wien, Kroměříž a Budapešť v rokoch 2002-2004. S veľkou láskou a vďakou spomínam na všetku tú pomoc, ktorú mi počas štúdia i neskôr poskytli moji drahí rodičia, bez ktorých podpory by som iba ťažko mohol podnikať svoje študijné cesty do zahraničia. Bolo to ono symbolické hodenie do hlbokej vody, kde sa na mňa ako lavína navalilo kvantum vecí, čo sa ešte musím naučiť, o ktorých som nemal ani tušenia. Boli to aj momenty pochybností a sebareflexie, či som sa dal na správnu dráhu. Boli tam veľmi nadaní študenti: z Francúzska, Rumunska, Srbska, Nórska, Maďarska, i spoza oceánu s odlišným kultúrnym zázemím, mentalitou, prístupmi. Nadobudli sme k sebe priateľský kolegiálny vzťah a učili sa jeden od druhého: hru z partitúr, sprevádzať spevákov, prehlbovanie dirigentskej techniky - všetko bez akejkoľvek rutiny a skúsenosti, ak vôbec, tak minimálnej. Bol to prvý kontakt s umením v zahraničí, čo ma de facto sprevádza do dnešných dní. Mám taký divný, možno subjektívny pocit, že bola ešte vtedy „normálna doba“, iba začiatky internetu, žiadne „selfíčka“, statusy, sociálne siete, videá na Instagrame atď... Nebudem asi jediný, ktorý je toho názoru, že navzdory týmto moderným výdobytkom, ktoré majú aj nesporne veľa výhod: dostupnosť hudobného materiálu, či už v obrazovej, zvukovej, či textovej podobe, extrémne rýchla komunikácia, s tým spojená aj veľká úspora času i prostriedkov, mám i obavu, že pravé umenie, vtedy ešte oslobodené od tohto všetkého, dnes pomaly zaniká... Zhubný vplyv sociálnych sietí na psychiku a vnútorný svet jednotlivca, hlavne v našom prípade mladého umelca nevynímajúc. Neukáznené ego a potreba porovnávania v dnešnej „obalovej kultúre“ už v zárodku zabíja tú pravú nefalšovanú umeleckú inšpiráciu a vytvorí len veci lacné a pominuteľné. Želám si, s úprimnou nádejou, aby znovu platilo ono wagnerovské  Hier gilt´s der Kunst (Tu platí umenie).

Vo Vašom životopise som si všimla, že ste boli štipendistom nadácie Richarda Wagnera v Bayreuthe (2002). Čo vám toto štúdium dalo a pomohlo k ďalším možnostiam skôr v zahraničí ako na Slovensku?

Tejto skutočnosti môžem v prvom rade ďakovať pánovi režisérovi Júliusovi Gyermekovi, ktorý mi ešte ako vysokoškolskému študentovi ponúkol možnosť zúčastniť sa štipendijného pobytu v Bayreuthe v roku 2002 a zhliadnuť tri predstavenia: Lohengrin, Tannhäuser (Drážďanská verzia) a Meistersinger von Nürnberg – posledná réžia skladateľovho vnuka Wolfganga Wagnera († 2010). S humorom si spomínam, ako mi v divadelnom bufete v uvoľnenej a príjemnej atmosfére pán Gyermek položil tri relatívne ťažké otázky z diela R. Wagnera, ktoré som poľahky zodpovedal. (Už pár rokov som súkromne študoval partitúry a libretá opier, pamätám si ich doteraz, boli v nemčine zo starých kníh v švabachu, zužitkujúc pritom päťročné štúdium germanistiky na UKF v Nitre 1994-1999). Bol som oslovený spolkom R. Wagnera v Brémach, ktorí si ma vzali pod svoje „krídla“. Pár rokov som sa počas postgraduálneho štúdia v Detmolde zúčastňoval rôznych prednášok, dokonca som rozprával v relácii Radio Bremen na tému „Richard Wagner und die Wagnerianer“ a vystúpil na pár „Liederabende“ (klavírnych večeroch). Ako jednu raritu, o ktorej sa asi nevie, môžem spomenúť, že tam bol prítomný jeden pán a spomínal neuveriteľnú vec: jeho starý otec, hájnik, bol požiadaný samotným Wagnerom ešte pred stavbou Festspielhausu, či by s ním nešiel vybrať vhodné stromy do lesa, na ktoré majster klepkal kladivom, počúvajúc rezonanciu dreva a následne označil vhodné stromy. Pod podlahou Festspielhausu, ktorý je v podstate celý z drevenej konštrukcie, sa skutočne nachádza prázdny rezonančný priestor vytvárajúci onú úchvatnú akustiku podporenú i zakrytou orchestrálnou jamou. Ako člen spolku som mal každé štyri roky nárok na vstupenku na predstavenie. V posledných rokoch nie je „bohužiaľ“, akokoľvek to znie cynicky, žiadny problém s lístkami. Kde sú tie časy, keď si našinec musel objednávať opakovane po dobu 10 (!) rokov Festspielkarte poštou a po každoročnom pravidelnom zamietnutí sa mu pošťastilo nakoniec „ukoristiť“ vstupenku... O dôvodoch, ktoré sú zrejmé a majú čo do činenia s celou dnešnou post-koronovou dobou, všeobecnou krízou v umení, vojnou na Ukrajine, situáciou v Nemecku a hlavne s bezhraničným Regietheater, sa nechcem bližšie zmieňovať. Veľmi na mňa v tej dobe zapôsobili prednášky spojené s virtuóznou klavírnou hrou prof. Stefana Mikischa († 2021) Vedel tak „rozpitvať“ ktorékoľvek dielo či už po kompozično – leitmotivickej, psychologickej stránke, dokonca našiel vo Wagnerovi celé priehrštie číselnej symboliky pripomínajúce učenie Kabaly. Nemenej som bol uchvátený dirigentským výkonom Christiana Thielemanna, ktorý právom patrí k pokračovateľovi legiend ako Wilhelm Furtwängler, Hans Knappertsbusch či Herbert von Karajan. Preferuje tmavý zvuk, basovo založený a k jeho „Markenzeichen“ patrí priam dokonalá vycizelovanosť fráz: ich začiatky, no najmä konce a tým dosahuje plynulý tok hudby, dokonale pracuje s pauzami, utiahne aj najväčšie largo, má proste dar nechať hudbu prehovoriť bez slov: každý tón predstavuje slovo, každá fráza zosobňuje myšlienku.

Absolvovali ste aj postgraduálne štúdium na Hochschule für Musik Detmold, takže viete porovnávať, aké pomery sú  školstve na Slovensku a v Nemecku, alebo, ako sa s obľubou hovorí, vo vyspelej Európe. Aké teda je naše školstvo? Zasluhovalo by si reformu, aby sme sa vyrovnali „západu“ alebo máme byť aj my na čo hrdí?

Na môj trojročný študijný pobyt na Hochschule für Musik in Detmold spomínam takisto s veľkou vďakou, lebo mi to umožnilo sa stretnúť s úplne iným prístupom inštitúcie ako takej ku študentom. Hovoriť o typicky nemeckej „Pünktlichkeit“ je na mieste. Študenti majú viac ako ideálne podmienky k štúdiu, o takom luxuse som dovtedy iba sníval. V krátkosti sa pokúsim popísať infraštruktúru tejto vzdelávacej inštitúcie: základný pilier tvorila budova neskoroklasicistického zámku (!): pre administratívu, koncertnú sálu a rozsiahlu knižnicu, druhá budova na Schubertplatz tvorila jadro školy so všetkými oddeleniami – štúdium všetkých nástrojov, vrátane exotických, cez komplet všetky spevácke obory, po školskú pedagogiku, herectvo, javiskovú reč, cudzie jazyky, estetika, atď... Čo je absolútny unikát, a dovtedy som sa nikde s ničím podobným nestretol, študenti majú k dispozícii v nádhernom, až rozprávkovo krásnom prostredí parku Palaisgarten niekoľko samostatných budov, umiestnených ďalej od seba, pre potreby cvičenia. Mali názvy: Sängerhaus, Bläserhaus, Streicherhaus, Klavierhaus, či Schlagzeughaus, kde môžu študenti zdarma cvičiť v odhlučnených miestnostiach a to 24 (!) hodín denne. Museli sa samozrejme dopredu zapísať, niekoľko dní dopredu, inak to bolo čoskoro beznádejne obsadené... O klavíroch Steinway, či Bösendörfer v každej zo snáď 100 miestností ani nehovorím. Študenti mohli získať potrebnú prax hneď v dvoch divadlách (na tak malé mesto úplný luxus) - v Landestheater Detmold a Detmolder Sommertheater (operetné divadlo). To boli i „štácie“ mojich úplne prvých profesionálnych skúseností ako korepetítora a dirigenta. Myslím, že už asi netreba žiadne porovnávanie, aj keď sa v tomto istotne i na Slovensku podarilo urobiť istý krok vpred. Samostatnú kapitolu si zasluhuje i prístup pedagóga k študentovi a naopak. V mojej dobe ( 21 rokov ) temer štvrťstoročie to bolo na maximálne korektnej úrovni. Čo sa povedalo, platilo. I veci nepríjemné boli priamo odkomunikované. Štúdium na tejto škole mi veľmi profesne pomohlo, stalo sa akýmsi zlatým zrnkom v mojom životopise. Vďaka extrémne internacionálne zastúpených pedagógov - profesorov, som získal mnoho kontaktov spomedzi dirigentov, i skladateľov. Spomeniem úžasných dvoch ľudí - skladateľov Miroslava a Oľgu  Kroupových, mal som možnosť na vlastnej koži zažiť echt nemeckú školu, taliansku opernú tradíciu, štylistiku francúzskej hudby i pochopiť emocionálny svet ruskej hudobnej literatúry. Samozrejme i my môžeme i máme byť na koho hrdí, na škole sa ma hneď  pedagógovia spevu ako prvé pýtali, či aj ja som z tej krajiny, kde sa narodili „Opernstars“ ako Peter Dvorský, Lucia Poppová, či Edita Gruberová. S úsmevom som odpovedal, áno pochádzam, ale ja teda žiadna hviezda nie som (smiech). Reformu by si zaslúžil kompletne iný, nesebecký a nezištný prístup k umeniu, a to nielen na Slovensku, ale minimálne v celej Európe. Lebo jedna vec je materiálne zabezpečenie – samozrejme kvalitné nástroje, ktoré sú alfa a omega toho, aby sa mohol hudobník vôbec správne rozvíjať, ale nezanedbateľné, priam nevyhnutné je, ak nechceme aby sa hudba stala bezduchou hrou sklenených perál, nutný, iný, nový, otvorený, na duchovne a empatii a samozrejme na profesionalite vo svojom obore založený prístup všetkých, ktorí majú ten dar, že dostali talent od Pána Boha a ešte i dar ho predať ďalej, mladej generácii. Odhodiť nepotrebný balast a ísť ku koreňu veci, umenia a techniku použiť iba ako prostriedok, nie ako cieľ k dosiahnutiu pravdivej umeleckej výpovede.

Zvažovali ste po postgraduálnom štúdiu, že sa dáte na dráhu pedagóga? Aké sú pre a proti tejto profesie?

Po ukončení postgraduálneho štúdia som dostal ponuku na miesto asistenta dirigenta a korepetítora v Národnom divadle moravskosliezskom od dirigenta Olivera Dohnányiho, s ktorým som taktiež nadviazal spoluprácu, takže dráhu pedagóga som v tej chvíli nezvažoval, ak nepočítam pár hodín korepetícií mimo divadlo. Svojím spôsobom je aj pedagogicky nečinný umelec stále pedagógom, pracuje v kolektíve hudobníkov, musí načúvať, hľadať spoločnú koncepciu, homogenitu zvuku, výrazu. Jeden od druhého sa učiť. Ako povedal na sklonku svojho života Herbert von Karajan, asi rok pred smrťou : Nezáleží na tom, koľko rokov má človek, ktorý mi dá cennú radu. Vďačne ju prijem, lebo sa chcem stále učiť.

Ako dirigent a korepetítor ste od roku 2006 do roku 2017 boli angažovaný v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. Pre mňa osobne je to jedno z najkrajších divadiel, v akých som kedy bola, s úchvatnou akustikou. Ako sa Vám tam pôsobilo?

Pôsobil som v tomto divadle 10 rokov a za tú dobu som si osvojil rozsiahly český operný repertoár, ktorý teraz bohato zužitkovávam v zahraničí. S titulmi ako Rusalka, Jenufa, Z mrtvého domu, Káťa Kabanová, Příhody lišky Bystroušky som pochodil kus sveta. Moja úplne prvá zahraničná skúsenosť s českou operou bola v roku 2014 v Opéra National de Lyon. V apríli 2026 to bude jubilejná desiata produkcia tohto diela v Opéra National de Paris. Na ostravské divadlo mám dobré spomienky, je tam nesporný genius loci a vznikol tam celý rad úspešných produkcií. V tom období som sa mal česť zoznámiť s dirigentom Christianom Pollackom i talianskym dirigentom Damianom Binettim, ktorí ma angažovali, resp. mohol som im asistovať i dirigovať predstavenia pri produkciách J. Straussa ( Netopier, ako dirigent) a E. Humperdinck (Hänsel und Gretel, hudobné naštudovanie a dirigent). Nakoľko mi začali prichádzať ponuky zo zahraničia a nechcel som svojou neprítomnosťou zbytočne „kaliť vody“ v divadle, musel som sa s ním rozlúčiť. Za nadobudnuté skúsenosti i ľudský prístup takisto prechovávam pocit vďačnosti. Citujúc Siegmunda z Walküre Gerastet hab ich und süß geruht: weiter wend' ich den Schritt (Pobudol som a oddýchol som si, nech ďalej ma vedú moje kroky).

Máte za sebou aj debut v Sliezskom divadle v Opave. Na čom ste pracovali a aká to pre vás bola skúsenosť?

Po mojom dirigentskom debute v Národním divadle moravskoslezském v Ostrave v roku 2009 ma na konkurze, kde som doprevádzal spevákov, náhodou oslovil spomínaný, v porote sediaci taliansky dirigent Damiano Binetti s otázkou, či by som nechcel naštudovať v Opavskom divadle v sezóne 2011/2012 náročné, ale nádherné dielo Engelberta Humperdincka: Hänsel und Gretel (Perníková chaloupka, v preklade Evy Bezděkovej). Mne ako zaprisahanému wagneriánovi nebolo viac treba! (úsmev). Dielo som poznal zo študentských čias v Detmolde, takže som mal potrebný základ. Ako vieme, po kompozičnej stránke je táto detská opera vlastne „mini“ wagnerovskou operou, písanou úplne na majstrov štýl. Humperdinck bol Wagnerov asistent v Bayreuthe a špekuluje sa, že by mohol byť sčasti i autorom onej nebesky prekrásnej „Verwandlungsmusik“ v Parsifalovi, kde ho Wagner „vraj“ poprosil, nech mu pomôže s dokomponovaním hudby, ktorá by vyplnila čas, potrebný na zložitú javiskovú premenu. Mimochodom, v Opave (vtedy Troppau) začínala i taká spevácka osobnosť, snáď najlepší Wotan i Gurnemanz všetkých čias, Hans Hotter. Práve Christian Pollack, ku ktorému sa taktiež dostaneme, mi dal neoceniteľné rady, ako sa vyhnúť úskaliam bohato inštrumentovanej partitúry. Skrýva sa tu totiž paradox: nad podkladom veľkého orchestra, plynúcom v neustálych kontrapunktických pásmach nad sebou, komplikované akordy rozšírenej neskororomantickej tonality, meniace sa jeden po druhom: to všetko vyžaduje extrémnu zvukovú diferencovanosť. No na druhej strane sa na javisku odohráva detský príbeh s jeho celou nehou a subtílnosťou, ktorá nesmie byť „zabitá“ zvukom, naopak ten musí ustúpiť do pozadia, čo je v rámci takto komplikovanej a do detailu umne vypracovanej faktúry, takmer nemožné. Pristúpil som na jednej strane k retušiam a na druhej strane, za účelom uľahčenia, k pridaniu piatej horny (vlastne striedajúci sa dvaja hráči na 1. hornu) podmienené neustálou prezenciu chorálového polyfónneho štvorhlasu v lesných rohoch (presne ako v Majstroch spevákoch norimberských). Berúc do úvahy i nepriaznivú akustiku i vystupujúci detský zbor, sa mi podarilo do veľkej miery týmto rizikám vyhnúť a dielo pôsobilo čerstvým nenásilným dojmom, rešpektujúc partitúru. Odohrali sme za 2 roky okolo 20 krásnych predstavení. Na toto obdobie mám len tie najlepšie spomienky, na inscenačný tím, spevákov i orchester, ktorý sa so cťou vyrovnal s veľmi náročným hraním. Potvrdzuje sa mi opäť: Nič nie je nemožné, keď sa chce, a kde je potrebná motivácia a viera v pozitívny výsledok!

Viem, že je to ťažká otázka, no predsa – ja osobne, keď navštívim Česko, mám pocit, že u nich všetko akosi lepšie funguje, viac do kultúry investujú, formujú sa tam nové osobnosti v umení, zároveň ešte aj stredná a staršia generácia je výraznou posilou. Prečo myslíte, že sú Česi v porovnaní s nami (ako to distingvovane povedať...) o krok v pred?

Áno, máte pravdu, môžem to z vlastnej skúsenosti potvrdiť. Neviem, čo môže byť toho príčinou, snáď je to viacero spojených nepriaznivých faktorov, ktoré robia medzi našimi národmi v oblasti kultúry taký rozdiel. Jeden múdry pán, rodený Nemec, mi na moju, ( podobnú ako Vami položenú otázku, keď sme sa bavili o politike a nepriaznivom vývoji v Nemecku), odpovedal až triviálne jednoducho a otvorene: je to len a len ČLOVEK – der einzelne Mensch, ktorý nesie plnú zodpovednosť nad stavom krajiny, a samozrejme, čo sa týka kultúry. Áno, Česi si nesporne viac vážia kultúru, o tom niet pochýb, veď v zahraničí sú v umeleckých kruhoch mená ako Smetana, Dvořák a Janáček, dokonca i Martinů všeobecne známe, i ľuďom mimo umeleckej branže. Väčšinou v originále, no hrávajú sa, i keď zriedkavo, aj v nemeckom preklade – hlavne v menších divadlách. Keď si všimneme, v každom českom filme, povedzme od 60. po 90. roky sa, keď len na pár sekúnd, objaví nejaký hudobný motív, či už z českej opery, symfónie, alebo ľudovej, či umelej piesne. A nemusel to byť nutne dokument o hudobnom skladateľovi. Takto sa do podvedomia i mladej generácie, (v tej dobe ešte teda intenzívne), vsúvalo toto národné umelecké dedičstvo. Na týchto základoch, i na lepších podmienkach štúdia, od ZUŠ-iek po univerzity, sa dlhé desaťročia stavalo, a ešte stále je chvalabohu badať plody tejto zmysluplnej činnosti. Treba povedať, že dnešný nezáujem o kultúru sa nutne prejavuje dôsledkami, ktoré momentálne pociťujeme. V niektorých krajinách razantne, v iných pomalšie, ale trend je všeobecne nepriaznivý. Čo sa týka Slovenska, myslím, že sme až príliš hltavo skočili na lákavý, konzumný spôsob života, na lacné, rýchlo kvasené formy zábavy (tie ale vždy boli i budú, v každej krajine) a pomaly sme vytlačili hodnoty, ku ktorým sa treba dopracovať, vynaložiť námahu, odoprieť si pôžitky, ale o to viacej sa, niekedy až po čase, ukáže ich pravá hodnota, poeticky vyjadrené slovami nášho básnika „...a diamant v hrude nezhnije“ Zostáva nám iba dúfať a snažiť sa pričiniť o zvrat v tomto vývoji.

Ani nemusíme chodiť ďaleko – účinkovali ste na koncerte pri príležitosti 50. výročia úmrtia skladateľa Bohuslava Martinů. Jeho dielo je plne digitalizované, Česi si ho vážia, starajú sa o to, aby bola uchované noty aj toho „najmenšieho“ diela. Keď si to porovnáme napríklad s Eugenom Suchoňom, s hrôzou sa dozvieme, že hudobníci hrajú z rukopisov, keď sa hrá Krútňava alebo Svätopluk. Takže, čo myslíte, „kde soudruzi udělali chybu“?

Áno, v tomto máme, bohužiaľ, čo doháňať, a myslím si, že to má veľa spoločného so slovenskou mentalitou: z koho (z čoho) nemáme nejaký momentálny priamy osoh, to počká, to sa raz vyrieši... a tak sa to dostáva iba do teoretickej roviny. Podľa mojich informácií však, zdá sa, svitá na lepšie časy, chystá sa digitalizácia orchestrálneho materiálu Suchoňovej Krútňavy - geniálneho diela, ktoré si zaslúži byť nielen v uchované v náležitom stave pre budúce generácie, ale i popri operách českých skladateľov si nájsť pevné miesto v repertoári zahraničných divadiel. Má na to všetky umelecké predpoklady – je to taká naša slovenská Jenůfa a plným právom si to zaslúži!

Ďalším problémom kultúry vo všeobecnosti je starnutie publika. U nás bude čochvíľa problém vypredať komorný koncert a publikum starne (čo je asi problém viacerých krajín, nielen náš). Keďže ste ako korepetítor, asistent a dirigent pôsobili vo viacerých európskych krajinách, viete porovnávať. V čom podľa Vás zaostávame a čo lepšie funguje v Nemecku či Francúzsku?

Odpoviem naopak teraz na Vašu poslednú otázku: Fungovalo by všetko všade, v akejkoľvek krajine, pri úplne inom chápaní postavenia a úlohy kultúry v spoločnosti. Momentálne sú problémy veľmi podobné všade, rozdiel je iba pragmatický a prostý: kde chýba viac financií. Mám možnosť na základe bohatých skúseností porovnať, aká je situácia v tom ktorom európskom divadle. Dokonca som asistoval jednu produkciu Rusalky aj v ruskom divadle v Jekaterinburgu. Bolo to v roku 2017 a bol som tam v priebehu 3 mesiacoch asi na 10 predstaveniach, prevažne ruských, niektorých mne neznámych opier, a bolo vždy úplne vypredané. Myslím, že tam ešte pretrváva akási stavovská česť chodiť do divadla: bolo tam staršie ale i mladé publikum. To som, úprimne povedané, na Sibíri na Urale vôbec nečakal. A hrali sa tam ťažké diela: Glassova Satyagraha či Pasažierka od M. Weinberga. Vo Francúzsku, (pôsobil som niekoľkokrát v Opera de Lyon a Opera de Paris), je situácia zdanlivo podobne optimistická. Nakoľko sú to obrovské mestá, vypredajú čokoľvek a je veľmi príjemné vidieť v publiku množstvo mladých ľudí všetkých etník. Opera National de Lyon má napríklad priemerný vek návštevníkov 40 rokov. A to je niečo úžasné – vďaka skvelej manažérskej a vizionárskej práci Serge Dornyho, bývalého intendanta. Starnutie publika a závažná kríza v kultúre je najviac viditeľná v Nemecku. V krajine, kde naraz pôsobilo ani nie tak dávno 200 (!) profesionálnych speváckych zborov a každé mesto malo divadlo, i menšie, ako spomínaný Detmold – dokonca dve, sa už dlhé roky stretávame s fúzovaním divadiel, obrovskými škrtmi – ani jedna politická strana nie je už kultúre naklonená... Naštudoval a dirigoval som v roku 2022 Rusalku v Theater Plauen-Zwickau (teraz jedna umelecká scéna, niekedy dve samostatné inštitúcie). Po zrušení operety a baletu už len dvojzložkové, pár rokov spojené v jedno divadlo a teraz v dobe neobmedzených technológií, blahobytu, dostatku všetkého a pri potenciálnom i mladom publiku, ktoré tam stále je, stojí pred definitívnym zrušením. Ešte ďalšie menšie divadlá, v mestách Annaberg-Buchholz, Görlitz, Freiberg-Döbeln, Bautzen, (možno nám nie tak známe), čaká podobný smutný osud. Keď na Facebooku čítam najnovšie správy z diania v Zwickau, trhá mi to srdce. Ostáva fakt iba dúfať v zázrak alebo, ušľachtilý to cieľ, a to úplne zmeniť vnútorné nastavenie ľudí: znovu sa vrátim k jednému posolstvu, konkrétne z Parsifala: Cesta k spáse ľudstva vedie cez vnútornú obrodu každého jednotlivca na základe súcitu.

Asistovali ste dirigentom: Oliver Dohnányi, Paul Daniel, Leo Siberski, Konstantin Chudovsky, Kazushi Ono, Alejo Pérez, Bernhard Kontarsky, Diego Martín-Etxebarria, Josep Pons... Každý z nich má svoj vlastný štýl prípravy, vlastné prevedenie, je to práca, ktorá vás napĺňa umelecky? Pomohlo to vo vašom rozvoji?

Môžem opätovne ďakovať prozreteľnosti osudu i milému Pánu Bohu za to, že moje kroky viedli hneď po štúdiu do zahraničia, do úplne cudzieho prostredia, kde som sa narýchlo musel i jazykovo „vybaviť“ (vyštudovaná nemčina, maturita z ruštiny, angličtina a základy taliančiny mi zďaleka nestačili...). Dnes sa dohovorím i po francúzsky a španielsky, v tomto priestore sa pohybujem v posledných rokoch najviac. Nehovoriac o tom, že vďaka manželke sa mi podarilo získať i slušnú úroveň maďarského jazyka. To by som asi odporúčal každému mladému umelcovi: rozširovať obzory ako sa len dá a spoznať iné kultúry, divadlá, orchestre, zahraničných pedagógov. Získa tým, tak ako aj ja, neoceniteľné poznatky a skúsenosti, ktoré nenaučí žiadna univerzita, či nedočítate sa o nich v žiadnych skriptách, či učebniciach, to dá iba prax. Od každého z menovaných dirigentov som si samozrejme vzal, čo som uznal za vhodné, niekedy sa mi dokonca stalo, že som musel svoju koncepciu – chápanie diela prehodnotiť, ukázalo sa totiž ako nesprávne, nepochopené. K tomuto štádiu umelec, ktorý nemá možnosť zažiť iné prístupy, iný „point of view“, nemá šancu dospieť. Dokonca i pri slovanských operách som s údivom sledoval, ako argentínsky, či japonský maestro „prekvapili“ úžasnou, logickou koncepciou a napriek im úplne cudziemu jazyku – vychádzali z nie vždy presného prekladu, dosiahli takmer autentický stupeň výrazu a predviedli plnohodnotné a precítené predstavenia. Pri naštudovaní sa mi osvedčuje, nehľadieť na cudzojazyčný preklad, ktorý je častokrát veľmi približný, aj keď v podstate sa snaží byť i básnický, v tomto prípade ale robí medvediu službu. Ja si vždy dám tú námahu a podložím pod každé české slovo jeho doslovný preklad v tom ktorom jazyku. Výsledný tvar je naoko samozrejme kostrbatý a nepekný, ale spevákovi dá najbližšiu možnú predstavu o výraze tej ktorej hudobnej frázy. Kde má ktoré slovo prifarbiť, stmaviť, zosvetliť, akcentovať, kde musí byť irónia, hnev, žiaľ... To všetko sa dá touto cestou dosiahnuť. To vždy funguje medzi mnou a dirigentami, keď im asistujem, príp. dirigujem potom reprízy opier. Je to vzájomné dávať i vziať: Das gegenseitige Geben und Nehmen.

Čo vám dala spolupráca s rakúskym dirigentom Christianom Pollackom? Je to umelec, ktorý sa koncentruje na viedenskú hudbu – poznajú ho napríklad aj v Košiciach či v Žiline. Aké diela ste s ním naštudovali?

S Christianom, úžasným rozhľadeným umelcom – dirigentom, pravým Viedeňákom, študentom od Sergiu Celibidache, sa poznám od našej prvej spoločnej produkcie operety Netopier od J. Straussa v NDM v Ostrave. Od prvej chvíle sme si umelecky i ľudsky „sadli“, a prebral od neho nesmierne cenné poznatky, čo sa týka operetného štýlu, ktorý sa neprávom odsúva na perifériu záujmu, argumentujúc lacnými „klischeehaft“ libretami, že to je prežitý žáner a dnešnému publiku nemá čo ponúknuť. Nehovoriac o nezáujme mladého skôr k muzikálom inklinujúceho publika. Aj v Nemecku som sa viac krát stretol s názormi typu: Wozu ein Genre, wo sich ständig alle gegenseitig betrügen... (Načo je nám žáner, kde sa všetci navzájom len podvádzajú...). Ja osobne som presvedčený, odhliadnuc od mnohých, zaisto opodstatnených názorov, že opereta je jeden vysoko náročný a hodnotný žáner, vyžadujúci od interpreta virtuózne ovládanie všetkých piatich zložiek : spev, tanec, hovorené slovo, herectvo a HLAVNE štýlovosť. To posledné je extrémne dôležité, a tomu ma priviedol spomínaný dirigent Christian Pollack. Je priamy a asi aj posledný pokračovateľ Straussovej tradície, ako pokračovateľ Ernsta Märzendörfera. Už len správne tempovo a agogické vystavenie viedenského valčíka so správnym nasadením začiatočného tónu s „Akzent nach der Note“, pomalým Auftaktom, je veda sama o sebe. Presne to pravé viedenské - straussovské, teda hrať mäkko, legato, (spomínal mi raz s humorom: die Slawen verderben uns unseren weichen samtigen Klang - Slovania nám kazia náš mäkký zamatový tón ) (smiech). Kontrabasy musia každú prvú notu vo valčíku hrať „od žabky“ a druhá predsadená akcentovaná doba v ¾ takte je v skutočnosti zvukový klam, iba vzbudzuje dojem, že príde skôr. Ostatné všetko je maniera, ako mnohé pridané fermáty, nelogické spomalenia, príliš rýchle, alebo pomalé tempo atď...

Chcel by som zdôrazniť, že pán dirigent Pollack je jeden veľmi srdečný a priamy človek oplývajúci láskou k Slovanom, k hudobníkom ako takým, čo môžu slovenské orchestre zaiste potvrdiť. Absolvoval som s ním veľa operetných produkcií – okrem Netopiera i Noc v Benátkach, Orfeus v podsvetí v Operettentheater Salzburg, ale aj operné tituly ako napr. Bohéma, Carmen, Tosca. S Carmen sme absolvovali v septembri a októbri 2011 dvojmesačné japonské turné, kde som bol jeho „cover“, asistent i korepetítor. V orchestri hrali dokonca bývalí členovia viedenských filharmonikov, alebo ich priami žiaci. Ten pocit obrovskej pokory, zodpovednosti a vďačnosti, ktorý som vtedy prežíval, sa nedá ani opísať. Na jednom predstavení sa nám stala taká „nehoda“ – predstaviteľka Carmen nečakane skočila v árii o desiatky taktov ďalej, ešte k tomu na úplne nelogické miesto. Bolo to pravdepodobne vinou stresu, možno i nedostatočného oddychu počas náročného hosťovania každý deň v inom meste (absolvovali sme až 22 predstavení). V tejto chvíli sa mi potvrdilo: Boh je i na javisku..., orchester totiž v zlomku sekundy začal hrať s ňou, na dobu presne, tam kde sa ona práve v tú sekundu nachádzala. Tá pohotovosť a chladnokrvnosť, s akou zachránili situáciu, bola dych vyrážajúca. Tak dokonale ovládali hráči nielen svoj part, ale poznali naspamäť, čo spevák spieva, ktorý nástroj má vedúcu úlohu, a ktorý práve sprevádza, že zabránili neodvratnej „katastrofe“, nechválne známemu: „padnutiu remeňa“. Keď som potom v pauze stretol Christiana, tvárou v tvár, obaja sme boli bieli ako stena, poznamenal s chvejúcim hlasom Bin fast gestorben! (Skoro som zomrel!) (úsmev). Na záver musím podotknúť, že kedykoľvek sa môžem na neho obrátiť s akýmkoľvek problémom, mám v ňom i po dlhých rokoch veľkú umeleckú oporu. Keď sa mi raz kryli termíny alebo rodičia nemohli prísť na moje predstavenie, a mohli, iba keď dirigoval on, úplne samozrejme a bez váhania mi ponúkol svoje termíny: bez finančnej kompenzácie! Ďakujem Bohu ešte raz, že mi poslal do života takých vzácnych ľudí!

Zo zahraničných spoluprác asi musíme spomenúť vaše pôsobenie v Lyone, asistovali ste pri naštudovaní opery Dvořákovej Rusalky  v Opera de Lyon (2014) pod vedením režiséra Stefana Herheima. Keď som sa stretla pri prevedení tohto diela v „neslovanských“ inscenáciách, akosi som necítila spevnosť a typické Dvořákovej kantilény orchestra, ani farebnosť a už vôbec nie vrúcnu lyriku. Taktiež výslovnosť a melodika operných spevákov nebola taká, akú od Rusalky očakávam – čo v konečnom dôsledku veľmi rušilo pri vnímaní. Ako sa na Rusalke v Lyone pracovalo Vám? A v čom sú podľa vás najzásadnejšie problémy týchto produkcií?

Pôsobenie v Opéra National de Lyon bola moja prvá väčšia zahraničná skúsenosť, keď nepočítam asistenciu v Theater Kiel /Jenufa 2013/. Už je tomu veru 11 rokov a odvtedy som tam bol od roku 2014 sedemkrát. S láskou nazývam tento umelecký stánok „My Black Paradise“, poukazujúc na dokonale čierny interiér v roku 1993 zrenovovanej budovy architektom Jeanom Nouvelom. Celkový pozitívny pocit, napriek klamlivo tmavému vzhľadu, mimoriadna ústretovosť a láskavosť celého umeleckého, administratívneho i technického tímu, všadeprítomný „genius loci“ sa nedajú slovami popísať. Samozrejme, štýl režírovania Stefana Herheima (videl som jeho Parsifala v Bayreuthe, 2012, ktorý bol veľmi originálny a zaujímavo poňatý) stojí za samostatnú debatu. Nie som prívrženec Regietheater, otvorene to tu hovorím, i v prípade R. Wagnera sa veľmi zneužívajú jeho vlastné slová: „Kinder macht Neues“, s tým výsledkom, že na zelenom pahorku „auf dem grünen Hügel“, sa Bayreuth pomaly ale isto stal experimentálnou scénou. Spomínal som to vyššie. Keďže nemáme iné východisko, prežívame po ére spevákov, ére dirigentov, éru režisérov, väčšinou bohužiaľ v negatívnom zmysle. Musíme to, ako sa hovorí „in Kauf nehmen“ a čakať, čo prinesie budúcnosť, a znovu chcem zopakovať: treba dúfať, ale i pričiniť sa o zmenu. Na tejto Rusalke som spolupracoval s Traumbesetzung ako Camilla Nylund, Dmytro Popov atď., mená veľmi dobre známe nadšencom opery i na Slovensku. I napriek enormnému úsiliu spevákov, v tomto prípade s príkladnou deklamáciou, lyrikou i drámou v hlase, ustúpili postavy do pozadia vinou bizarného režijného poňatia. Ale takých príkladov máme množstvo... Ako povedal doyen Wiener Staatsoper, ikona operného umenia, nebohý pán Prof. Marcel Prawy: Ak po vypnutí zvuku nedokážem určiť názov opery, režisér by sa mal porúčať“. Táto stará svätá pravda rokmi iba naberá na účinku. Človek ale ľahko hodí za hlavu celú „koncepciu“, ktorú nemôže ani zmeniť ani sa s ňou stotožniť, iba nejako akceptovať. Keď za vami prídu obe menované „hviezdy“  s prosbou o radu v tom ktorom mieste a potom s nesmiernou pokorou sa spýtajú: pán dirigent, budete nás ešte potrebovať, ďakujeme za pomoc. V tom momente si uvedomím, že práve toto je to, čo robí umenie umením: spájať ľudské duše v jednu, obklopené ušľachtilým závojom tých najvznešenejších tónov univerzálnej krásy od Pána Boha tlmočenej skladateľom.

Nebola to však vaša jediná spolupráca v Lyone – zaujala ma napríklad vaša účasť na produkcii diela Leoša Janáčka Z mŕtveho domu. V posledných rokoch je táto opera frekventovane uvádzaná, paradoxne, skôr v zahraničí, ako u nás. Ako si jej popularitu vysvetľujete? A prečo u nás Janáček nie je taký docenený?

I na túto produkciu mám zmiešané spomienky. Všetko ale posväcuje fakt, že sa pripravovala tiež v Opera de Lyon. Pri tomto titule však po umeleckej i režijnej stránke vynikajúce – režíroval skvelý a nesmierne rozhľadený poľský režisér Krzysztof Warlikowski. Nechcem tým povedať, že by nebol Stefan Herheim osobnosťou, to v žiadnom prípade nie, má len na môj vkus veľmi svojské chápanie vzťahov medzi postavami, vie to i dobre a pôsobivo vyargumentovať, takže presvedčí o svojej pravde nemalú časť publika. Ohľadom tohto ponurého, ale i úžasnými filozofickými myšlienkami naplneného diela „Z mrtvého domu“, si myslím, že za jeho popularitu vďačíme genialite Janáčkovej hudby, kde jeden akord, dokonca tón, umne umiestnený na správnom mieste dokáže vyčariť také kúzlo okamihu,  že sa nám na prchavý moment v zlomku sekundy vyjaví celý Vesmír. Magnetom ako i v prípade Šostakovičovej Lady Macbeth Mcenského okresu je veľmi populárna, i viackrát filmovo spracovaná, téma ruských zajateckých táborov, väzníc, kde klesajú ľudia, neskôr už sotva ľudské bytosti až na dno svojej fyzickej i psychickej existencie. Ohľadom nedocenenosti na Slovensku som toho názoru, že u nás stále trochu prevažuje vnímanie funkcie hudby, ako niečoho, pri čom sa dá „vypnúť“, zrelaxovať po ťažkom pracovnom dni. V zahraničí naopak, a bol som toho svedkom mnohokrát, sa obecenstvo dôkladne pripraví na náročný operný večer, nejde si tam oddýchnuť, dramaturgické úvody ani nepotrebujú (aj keď sú, samozrejme veľmi osožné). Nie je to ani tak dávno, čo tvorili bayreuthské publikum ľudia, čo poznali naspamäť komplet celý text opery, doslova každé slovo! Pred takým náročným a extrémne vzdelaným publikom vystupovať, veru neviem, či je odmena alebo trest! (smiech)

S touto otázkou súvisí aj ďalšia vaša spolupráca na uvedení Janáčkovej opery Jenůfa v Opera Vlaanderen Antwerpen, aj keď treba priznať, že toto dielo sa skôr objavuje aj v našich končinách. Čím je pre zahraničné publikum a tvorcov inšpiratívny Janáček?

Takisto, ďalšia moja spolupráca s flámskou operou v Antverpách (prvá bola v roku 2019 / produkcia Rusalky), predstavovala konfrontáciu s moderným poňatím Janáčkovej Jenůfy. Bola to obnovená premiéra 20 rokov starej inscenácie Roberta Carsena. S nebývalým záujmom sa posledné desaťročia stretáva tvorba L. Janáčka hlavne v zahraničí z nasledujúcich dôvodov: operné publikum v zahraničí je oveľa otvorenejšie pre nové, neznáme diela, nerobí rozdiel medzi Mozartom, Šostakovičom, Raskatovom či Weinbergom. Naštudujú si vopred a vedia, do čoho idú, že so žiadnym oddychom nemôžu rátať, budú konfrontovaní s krutou životnou realitou, obohatenou ale nutnou katarziou – posolstvom, či ponaučením z diela, ktoré každé z týchto klenotov opernej literatúry obsahuje. Iba na okraj spomeniem - asistoval som v Opéra de Lyon pri svetovej premiére diela GerMANIA od ruského skladateľa Alexandra Raskatova. Dielo literárne inšpirované rovnomennou drámou Heinera Müllera, pozostáva z koláže 12 obrazov, medzi inými obsadené historickými postavami ako Hitler, Eva Braun, Stalin, Göbbels, i menšími rolami nemeckých vojakov, dôstojníkov z obdobia konca 2. svetovej vojny, v predposlednom obraze masovým vrahom z východného Berlína Der „Rosa Riese“ a posledný obraz predstavoval étericko – kontemplatívny, veľmi pôsobivý chorál spievaný v jidiš. Niečo tak originálne som vo svojom živote na žiadnom opernom javisku ešte nevidel. Spomínam to v súvislosti s Janáčkom preto, že vôbec nezáležalo na tom, že to nie je Kassastück, skrátka, ľudia na to prišli a bolo vypredaných všetkých sedem predstavení. Dielo hrané bez pauzy, ovplyvnené štýlom neskorého Stravinského, nesúce črty 2. viedenskej školy ale prinášajúce i nové kompozičné prvky, bolo extrémne náročné na počúvanie, no malo mimoriadny ťah. Publikum, zdalo sa, po zoznámení sa s dielom na početných dramaturgických úvodoch, mnohých rozhovoroch i prezentáciách v médiách, evidentne čakalo na samotný dramaturgický vrhol diela: samovraždu Hitler. Dielo má tak umne vypracovanú vnútornú štruktúru, že ho obecenstvo vnímalo so zatajeným dychom. Späť k Janáčkovi. Ako som už naznačil, a ako všetci vieme, v prípade Janáčka ide o priamu, direktívnu konfrontáciu emócií, podáva všetko bez „servítky“, nesentimentálne a neprikrášlene, skrátka, odzrkadľuje život taký aký je, vo všetkých jeho hrôzach i krásach. Práve táto vierohodnosť, a „na nič sa nehranie“ spojené, samozrejme s geniálnym kompozičným inštinktom a vkusom vo výstavbe fráz – ako vieme, vychádzajúcich z prirodzeného tempa reči, máva garantovaný účinok a onú príťažlivosť jeho majstrovských opier, ktoré môžeme právom pokladať za svetové kultúrne dedičstvo. Presne tak, ako dúfame, (aj keď tomu, zdá sa, celkom doba nepraje), že v tomto nastane pozitívny obrat, i v prezentácii javiskových diel našich slovenských skladateľov ako je Eugen Suchoň a Ján Cikker v zahraničí.

Aj vaša aktuálna spolupráca v tomto roku sa viazala na dielo Janáčka. Opéra National de Paris uviedla operu Leoša Janáčka Příhody lišky Bystroušky, ktorú sme mali možnosť nedávno vidieť aj na pôde SND. Ste priaznivcom nových, moderných produkcií? Môže podľa vás tvorca zasahovať do libreta, ak sa mu to do koncepcie inscenácie hodí? Alebo ste skôr za klasické prevedenie diel?

V prvom rade sa chcem poďakovať vedeniu parížskej opery, že ma angažovalo ako asistenta dirigenta k naštudovaniu tohto skvelého, aj keď náročného diela, ktoré mal sám Janáček zo svojich všetkých diel najradšej. Prekypuje ľudskou múdrosťou, inteligentným, láskavým humorom a hlbokou láskou k prírode i filozofickým nadhľadom. Obrovské plus pre mňa predstavovalo zoznámenie sa s pánom dirigentom Jurajom Valčuhom: historicky prvý krajan, dirigent, ktorého som stretol v divadle mimo Slovenska - od roku 2010, odvtedy, čo pôsobím v zahraničí. Diapazón vedomostí a talentu pána dirigenta je nesmierny a znamenal pre mňa ďalší významný posun vpred. Je absolútny profesionál vo svojom obore, má pritom hlboko ľudský prístup a rozvahu prameniacu z dokonalého ovládania a porozumeniu diela. Prajem mu na jeho dirigentskej dráhe právom zaslúžené čo najväčšie umelecké úspechy. Na otázku, či som priaznivcom alebo odporcom nových, moderných produkcií, sa nedá jednoznačne odpovedať. Poznáme veľa historicky korektných, absolútne verných, v originálnych kostýmoch predvedených produkcií, kde sa „nehreší“ voči autorovi, všetko sa zdá dokonalé, spevácke výkony skvelé a napriek tomu odchádzame akosi nenaplnení... Naopak, moderné spracovanie, strohé kulisy, úsporná scéna, herecké a hlavne charakterovo vypracované podanie s precítenými, podotýkam neumelými emóciami, ono umenie „nehrať a pritom hrať“, môže vytvoriť nezabudnuteľné momenty, na ktoré sa spomína desaťročia. Jediné kritérium, ktoré by malo platiť, bohužiaľ asi už neplatí, je – neurážať autora, naopak konať vždy v jeho intenciách. Pôjdem asi do extrému, keď teraz vyhlásim, že ideálny tvar umeleckého diela je dosiahnuteľný snáď iba anonymnou nezávislou existenciou od všetkého plus s absolútnym negovaním interpreta, quasi v smere „L´art pour l´art“ (umenie pre umenie), to je ale nedosiahnuteľná a stále iba v utopickej rovine sa pohybujúca méta, brániaca spoznaniu a predvedeniu diela širokej umenie milujúcej verejnosti. Napriek tomu môžeme istotne skonštatovať, a každá úprimne a otvorene citlivo vnímajúca duša, niekde hlboko vo vnútri cíti tú skrytú pravdu, že umenie nás k svojej existencii nepotrebuje, to MY potrebujeme umenie! Len svet z neho postupne urobil nástroj ega a biznisu...

Vaše skúsenosti sú väčšinou operné a operetné – formujete sa ako dirigent orientovaný na tieto druhy umenia. Kedysi to tak aj naozaj bolo -  operný dirigent sa sústredil výlučne na operu, dnes už je to zriedkavosťou, že takéto niečo vídame. Myslíte si že žánrová vyhranenosť prospieva profesionalite?

Jednoznačne áno, veľa dirigentov je z vlastnej skúsenosti toho názoru, že radšej študovať menej diel opakovane. Môžem to dokumentovať v prípade Dvořákovej Rusalky, ktorú budem asistovať na jar v roku 2026 v Opéra National de Paris, a pôjde už o moju jedenástu produkciu tohto diela. A vždy sa prichytím, vždy nájdem také zaujímavé detaily až sa mi zatají dych, že ako je predsa možné, že som si to pred desiatimi rokmi nevšimol! Chýb v klavírnom výťahu i v partitúre sú stále desiatky. Ide o drobné, ale veľmi dôležité detaily. Ak smiem spomenúť znovu maestra Ondreja Lenárda, ako mnohokrát zdôrazňoval, voľne zacitujem: Dávajte do symfonizmu kantabilitu opery, a do opery naopak symfonický dramatizmus a dosiahnete plnohodnotný a vyvážený umelecký tvar. Takže to samozrejme neznamená suché sprevádzanie spevákov, ale kreovanie kompletného vokálno-dramatického celku: viď „Gesamtkunstwerk“. Ľudský hlas je nielen v opere,  v oratóriách, či orchestrálnych piesňach a kantátach ten najdôležitejší nástroj, ale i jeden z najvzácnejších, najkrehkejších – ono poeticky krásne povedané: to „zlato v hrdle“, s ktorým sa musí narábať citlivo, uvážene a profesionálne.

Vy sám by ste sa chceli profilovať ako operný dirigent?

V podstate už temer 20 rokov pôsobím na operných scénach cez Česko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Nemecko, Španielsko, Rakúsko, dávnejšie i Rusko, takže inú budúcnosť asi ani nevidím, ani sa mi nedá ináč. Spoznávanie nových operných domov, vzácnych umelcov z celého sveta ma nesmierne obohacuje a napĺňa, a keď sa vraciam do takej Opera de Lyon, do parížskej opery, či Ópera de Tenerife, vraciam sa akoby ku svojim „vzdialeným rodinným príbuzným“. Čo všetko som sa tam naučil, tá hodnota ľudských i umeleckých prínosov, čo mi dávali i dávajú zahraničné účinkovania, sa nedá ani vyčísli! Popri tej úžasnej udalosti v mojom živote – narodení dcérky, by som mal ešte takú odvážnu túžbu: dirigovať i režírovať Wagnerovho Parsifala a vôbec, dirigovať čo najviac diel Richarda Wagnera a Richarda Straussa, a snáď sa mi to i čiastočne vyplní: teraz v októbri 2025 absolvujem naštudovanie - asistenciu v Ópera de Tenerife pri produkcii Bludný Holanďan, o rok neskôr Lohengrin a 2027 Gavalier s ružou. Ďalej „Prodaná nevěsta“ v Opera de Lyon i „Z mrtvého domu“ v Teatro Real v Madride v roku 2028. To je ešte ale ďaleká doba... Predtým, krátko po našich majstrovských kurzoch, koncom augusta 2025 ma čaká asistencia pri Janáčkovej Liške Bystrouške v Gran teatre del Liceu v Barcelone. Neviem sa už ale dočkať chvíle, keď budeme môcť cestovať s manželkou i dcérkou do zahraničia spoločne!  

V roku 2024 spolu s vašou manželkou, opernou speváčkou Evou Katrákovou Bodorovou založili ambiciózny projekt majstrovských speváckych kurzov s názvom Ewita’s Royal Vocal Masterclass – International, ktorých 1. ročník sa uskutočnil v kaštieli Betliar v lete 2024 a 2. ročník sa uskutoční tento rok na zámku v Bojniciach. Aký je cieľ tohto projektu?

Môžem ďakovať svojej drahej manželke, za jej neomylný inštinkt a neotrasiteľnú vieru v pozitívny výsledok, keď jej napadla myšlienka, tohto novátorského projektu. Treba povedať, častokrát sa stretávame s tým, že technické zvládnutie árie, piesne je samo o sebe postačujúce, aby splnilo tzv. „cieľ“ majstrovského kurzu. Áno, zvládnutá a správna spevácka technika je alfou a omegou výuky spevu, o tom niet pochýb. Pokiaľ však absentujúci výraz a čo je horšie, falošné či umelé emócie a k roli nepatriace maniere ďaleko prevyšujú dobrý technický základ, neodhalia celý charakter i emocionálne posolstvo, ktoré postava prináša, celkový dojem je bohužiaľ povrchný a lacný. Tomu sa chceme vyhnúť a preto je našou premisou postupovanie do oveľa väčšej hĺbky, aby účastník, či už zo Slovenska, alebo z druhého konca sveta, sa na tých pár minút doslova reinkarnoval do interpretovanej postavy, obsiahol kompletne jej emocionálny svet, pracoval i s výpovednou silou textu a zapojením svojej osobnosti jej vštepil svoj jedinečný neopakovateľný ráz. K tomu je nevyhnutne potrebné úplne iné, než zaužívané, vnútorné nastavenie, ktoré sa musí zbaviť komplexu porovnávania, či hodnotenia. A práve ono „iné“ nastavenie  je v dnešnej, toto všetko negujúcej dobe, naším prianím, ba priam povinnosťou.

Keďže za sebou máte prvý ročník, asi môžete zhodnotiť jeho progres. Darí sa mu rozvíjať?

Mne ako od prírody skôr nedôverčivému človeku, ktorého, po mnohoročných umeleckých skúsenostiach a absolvovanému veľkému počtu zahraničných produkcií, máločo môže prekvapiť, sa zdala táto myšlienka spočiatku príliš odvážna – a vo slovenských pomeroch ťažko realizovateľná ( vďaka práve týmto stereotypom). O tom viac som bol pozitívne „šokovaný“ ako samozrejme a nenútene prebiehala denná intenzívna výučba v nádhernom,  snáď všetky múzy inšpirujúcom prostredí malebného Betliaru. Stala sa z nás jedna veľká rodina, pár účastníkov prejavilo záujem, zúčastniť sa i druhého ročníka, čo nás veľmi teší a iba utvrdzuje v tom, že naša myšlienka sa ujala a začala nezastaviteľne rásť. Temer beznádejné prípady naraz v sebe objavili krásny hlas a vyriešili sa zdanlivo neprekonateľné technické bariéry. Šmahom ruky, dá sa povedať ! Opakujem, vďaka silnej viere a neskutočnej láskavej energii mojej manželky,  jej umeleckým kvalitám ale i nekompromisného prístupu k správnemu naštudovaniu role, ktorý je nutný k želanému výsledku, prebiehali kurzy vo veľmi láskavej a PRAJNEJ atmosfére. Nebývalá súdržnosť, žiadna nesprávna chorobná súťaživosť, naopak bolo cítiť neustále prívaly energie a radosti z práce, že až s odstupom času si to vlastne uvedomujeme, tú výnimočnosť a vzácnosť týchto okamihov. Po každom spievanom úseku, i menej vydarenom, sa spustil spontánny nenútený potlesk okolo sediacich účastníkov, ktorí boli prítomní na každej hodine - všetci do jedného ! Niečo nevídané ! Všetci si navzájom dodávali priam hmatateľnú silu a motiváciu. Obrovská vďaka patrí dobrým ľuďom, ktorí mali na tom zásluhu a organizačne nám poskytli neoceniteľné služby. Za osem dní sme nezaznamenali ani náznak konfliktu, hádky, neprajnosti alebo intríg. Aké neslovenské ! V tomto duchu, a teraz to už bezpečne viem, sa bude niesť i druhý ročník kurzov, konajúci sa od 27.7.2025 do 2.8.2025 na Bojnickom zámku a na ktorého Royal Final Concert 2.augusta 2025 o 18 hod. všetkých srdečne pozývame!

V lete pripravujete druhý ročník majstrovských kurzov. Keďže robíte dramaturgiu tohto podujatia, môžete nám prezradiť, čo čaká účastníkov tento ročník?

Druhý ročník bude „vyupgradovaný“ už tým, že sme si založili k tomuto účelu slúžiaci orchester so „vzletným“ ale výstižným názvom Royal Arts Orchestra, ktorého členmi sú poprední hudobníci, disponujúcimi potrebnými skúsenosťami a hlavne štýlovou a oduševnenou interpretáciou. Po metodickej stránke nadviažeme na cenné minuloročné skúsenosti, plus pridáme ďalšie aktivity fyziologického charakteru - ako správne narábať s dychom, a to úplne inou, originálnou formou, uplatniac pritom tisícročné skúsenosti starých majstrov meditácie. Pozvanie prijali účastníci z mnohých európskych krajín, dokonca z Južnej Kórei a Číny, medzi nimi i už profesionálne pôsobiaci umelci na svetových operných scénach. Dramaturgiu a program samozrejme neprezradím, bude to ale kombinácia poznaného i nepoznaného, bude tam veľké množstvo nových, nevídaných vecí, ale už zostanem tajomný, nebolo by to potom prekvapenie (úsmev).

Ak by ste mali zhodnotiť – máme na Slovensku dostatok zástupcov mladej generácie operných spevákov?

Na túto otázku by najlepšie vedela odpovedať moja manželka, ktorá má dokonalý prehľad, pozná takmer všetkých mladých spevákov a aj s nimi profesionálne pracuje. Som výlučne pracovne v zahraničí a nevedel by som to vierohodne posúdiť, pokúsim sa ale odpovedať: na Slovensku je celý rad veľmi šikovných a ctižiadostivých spevákov i v najmladšej generácii, disponujú úžasným materiálom a takisto sa veľmi rýchlo učia – nová doba ich zjavne naučila oveľa väčšej flexibilite, než napríklad poznala moja generácia. A to sa ešte nemám až tak za starého ! (smiech) Ja osobne si myslím, že i neustála a stále bohatšia kombinácia genetickej i umeleckej DNA zohráva svoju rolu: ako i socha sa obrusovaním a dolaďovaním detailov postupne skrášľuje a zdokonaľuje, rodia sa chvalabohu stále krajší a šikovnejší mladí ľudia, (aby som priniesol aj trochu toho optimizmu!). Paradoxne, a to v nebývalej miere, je tu prítomné a stále sa zvyšujúce „nebezpečenstvo“, ak sa to tak dá nazvať, gigantického množstva i umeleckých informácií, ktoré ale nemá šancu ľudský mozog tak rýchlo spracovať, zostanú iba „nakusnuté“ ako to jablko, a okamžite sa ponáhľame k ďalšej. Toto priamoúmerne vedie k onomu, už spomínanému plytkému, povrchnému učeniu sa. Všetko je rýchle, celý život sa rúti rýchlosťou Formuly 1. Pri vykonávaní jednej činnosti je už človek mysľou u ďalšej veci, i spevák, i inštrumentalista. Robíme tisícky selfíčiek a videí a tie sa stávajú nositeľmi akéhosi umeleckého „zážitku“, nie zážitok sám o sebe, i nezaznamenaný. Pokiaľ sa toto nezmení, i ten najúžasnejší talent dosiahne pri takomto dnešnom zbesilom životnom tempe iba približný výsledok. Pokora, asketizmus, vychutnanie si okamihu, rozjímanie, systematická práca na sebe pod vedením rovnako naladeného pedagóga, zdravá sebakritika a POMALÉ (!) napredovanie krôčik po krôčiku, iba toto vedie k žiadanému a hlavne trvalému umeleckému výsledku. Akokoľvek tomu doba nepraje. Ten obrat sa môže podariť, koniec koncov i Richard Wagner vo svojom čase kráčal zámerne, nie s dobou, ale PROTI DOBE a vieme aký obrovský ďalekosiahly vplyv zanechal: na pôde hudobnej drámy, chápaniu hudobného divadla ako takého, do filmovej hudby, i poetiky a hlbokého významu textu, psychológie transformácie postáv, bol doslova a do písmena „schulbildend“. Nepochybujem o tom, že jeho vplyv trvá do dnešných dní.

Slovensko sa vždy mohlo pýšiť peknými hlasmi, máme kvalitnú opernú školu (nemusíme chodiť ďaleko – naši operní speváci často hosťujú v susedných krajinách), no akoby chýbali zástupcovia mladšej strednej generácie interpretov. Myslíte si, že sa to bude suplovať ťažko alebo ste skôr optimisticky ladený?

Na túto poslednú najťažšiu otázku odpoviem krátkou charakteristikou príčin, ktoré považujem za osudovo dôležité a „vďačíme“ im za súčasný stav. Zástupcovia mladej generácie interpretov, ako som už spomínal iba „nesú“ dedičstvo svojej doby, ktorá je tak rozporuplná a paradoxná ako sa len dá. Áno, sú tu medzi nami, a volia si iné povolania, možno nie tak napĺňajúce, v kútiku duše sú snáď i nešťastní, že nemôžu robiť to, po čom prahne ich srdce, ale taká je krutá realita. Život v turbulentných časoch, kedy nevieme, čo prinesie ďalší týždeň je na míle vzdialený od „rehole“ umelca, lebo zo sebou prináša v podstate iba neistú existenciu závisiacu od po hudbe dychtivého diváka. K všeobecnej frustrácii prispieva i fakt, bohužiaľ veľmi častá skutočnosť, keď i mnohí samotní pedagógovia, zabudnúc na svoje poslanie, ešte prilejú olej na oheň tým, že prenášajú svoje osobné problémy na študentov, či už nevedome, alebo zámerne. Je na to taký terminus technicus: „pedagogická vražda“. Budem sa na záver už niekoľko krát opakovať, ale cestou k suplovaniu, obratu, je nastavenie nového trendu, zmeny myslenia, návratu k normálnosti, preč od umelosti, aby to naše UMENIE, ktoré tak milujeme, a ako praví umelci ani nedokážeme bez neho žiť, krásne vystihnuté slovami Skladateľa v Straussovej Ariadne auf Naxos, Die Musik ist eine Heilige Kunst, zostalo i naďalej čo bude tento svet svetom sväté, pretože je SVÄTÉ !

Zhovárala sa Zuzana Vachová