„Človek môže podávať pomerne vysoké výkony, keď je slobodný. Preto si myslím, že sloboda je podstatná pre čokoľvek. Som nešťastný, keď niekto niekomu slobodu berie.“ Milan Čorba.

Divadelný ústav v spolupráci so Slovenským národným divadlom pripravili panelovú výstavu venovanú mimoriadnej osobnosti slovenskej kostýmovej tvorby a scénografie, profesorovi Milanovi Čorbovi (26. 7. 1940, Bratislava – 11. 5. 2013, Bratislava). Výstava s názvom MILAN ČORBA. Tvorba v slobode, sloboda v tvorbe približuje výber z jeho rozsiahlej kostýmovej tvorby najmä v divadle. Už v týchto dňoch si ju verejnosť môže vo foyeri Činohry SND pozrieť do konca mesiaca vždy hodinu pred každým predstavením.

Profesor Milan Čorba (26. 7. 1940, Bratislava – 11. 5. 2013, Bratislava) študoval odbor výtvarná výchova na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave (1957 – 1959), po zrušení školy pokračoval štúdiom dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1959 –1961). V roku 1963 začal pracovať pre Československú televíziu v Bratislave na výtvarnom oddelení ako kostýmový výtvarník. V tom čase spolupracoval aj s Divadlom Na zábradlí v Prahe (1963), Divadlom Slovenského národného povstania v Martine (1964) a Divadlom Petra Jilemnického v Žiline (1965). V rokoch 1968 – 1971 pôsobil v Divadle na korze v Bratislave a v roku 1984 nastúpil do Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Od roku 1975 prednášal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Vyučoval predmety Kostýmová tvorba, Hmotná kultúra, Duchovná a hmotná kultúra. V roku 1995 bol vymenovaný za profesora v odbore divadelné umenie a veda. V rokoch 1990 – 1996 bol dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU a v rokoch 1996 – 2002 zastával funkciu rektora Vysokej školy múzických umení v Bratislave. 

Bol držiteľom viacerých divadelných, filmových a televíznych ocenení. V apríli 2010 sa Milan Čorba stal držiteľom Krištáľového krídla za celoživotné dielo. V novembri 2013 udelil Literárny fond Milanovi Čorbovi in memoriam cenu za celoživotné dielo z oblasti divadla. V júni 2015 získala expozícia venovaná Milanovi Čorbovi na 13. ročníku svetovej výstavy Pražské Quadriennale ocenenie – Zlatú medailu za divadelnú architektúru.

Pre film vytvoril 120 kostýmových výprav. Medzi najvýznamnejšie patria napríklad Balada o siedmich obesených (1968, r. Martin Hollý), Skrytý prameň (1973, r. Vladimír Bahna), Pacho, hybský zbojník (1975, r. Martin Ťapák), Ružové sny (1976, r. Dušan Hanák), Buddenbrookovci (1974, r. Vido Horňák), Tisícročná včela (1982, r. Juraj Jakubisko) alebo Pomocník (1981, r. Zoro Záhon), Orbis Pictus (r. Martin Šulík, 1997); Obsluhoval som anglického kráľa (r. Jiří Menzel, 2006) a mnohé iné. V televízii spolupracoval na viac ako 400 inscenáciách. V divadlách vytvoril kostýmy pre viac ako 195 inscenácií. V Divadle na korze, kde pôsobil ako šéf výpravy a kostýmový výtvarník, našiel tvorivý dialóg v duchu moderného divadelného prejavu s režisérom Vladimírom Strniskom (Čakanie na Godota, 1968; Môj úbohý Marat, 1970) alebo s Milošom Pietorom (Ženba, 1969; Jubileum, Svadba, 1970). V Divadle Nová scéna ďalej pokračoval v spolupráci s Vladimírom Strniskom (Clavijo, 1976; Macbeth, 1979), v Činohre Slovenského národného divadla s Milošom Pietorom (Henrich IV., 1984; Hriech, 1985), s režisérom Ľubomírom Vajdičkom (Tri sestry, 1984; Stoličky, 1999; Višňový sad, 1995) či režírujúcim Martinom Hubom (Tančiareň, 2001; Amadeus, 2009). Na českej divadelnej scéne spolupracoval predovšetkým s národnými divadlami v Prahe, Brne a v Ostrave, ďalej s Činoherným klubom, Divadlom Na zábradlí, s Divadlom Husa na provázku a s HaDivadlom v Brne.

„Milan Čorba, predovšetkým kostýmový výtvarník, ale aj scénograf, učiteľ... bol renesančný človek, vzdelaný, rozhľadený, s veľkou dávkou intelektuálneho nadhľadu.“

Eugénia Sikorová

Milan Čorba patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenského divadelného, filmového a televízneho kostýmu. V kostýmovej tvorbe nadväzoval na tvorbu prof. Karola L. Zachara, ktorého prácu si vážil a obdivoval. Takmer za polstoročie vytvoril tisíce kostýmov pre divadelné, televízne a filmové postavy, vďaka čomu sa jeho tvorba stala neoddeliteľnou súčasťou dejín slovenského divadla a filmu.

Kostýmovú tvorbu chápal v širokých súvislostiach. Všímal si ľudí, najmä ich oblečenie a detaily, ktoré vytvárali ich individualitu. Tieto postrehy si zapisoval a neskôr ich využíval aj pri tvorbe kostýmov. Rešpektoval autora, dramatickú predlohu, režijný zámer a predovšetkým individualitu hercov, ich charakterové zvláštnosti, fyzické predpoklady, štýl, výrazové prostriedky, intonáciu reči či gestikuláciu. To všetko bolo základným predpokladom pre vytvorenie kostýmu. Pri tvorbe často využíval priame citácie z výtvarnej histórie. Historická autenticita a pôvodné strihy boli vždy len základným východiskom pre ďalšiu výtvarnú interpretáciu. Charakteristický pre jeho kostýmy bol zmysel pre noblesu, precízne vypracovaný detail a presný strih ako základná podstata kostýmu. S farbou pracoval opatrne, vyhýbal sa výraznej farebnosti, snažil sa vystihnúť najmä atmosféru hry a vnútorný konflikt postavy.

Najlepšie sa cítil doma v kruhu rodiny a s priateľmi. Bol výborným rozprávačom, pôsobil vždy pokojne, často sa smial. „Pamätám si, že nás so Satinským do niečoho obliekol a potom sa na nás díval a dlho sa smial. Vtedy sme vedeli, že vec sa podarila,“ spomínal Milan Lasica.

Mal rád výstrelky v móde, páčila sa mu značka Giorgio Armani. Z farieb mal rád červenú a odtiene modrej, mal rád kvety, vždy vešal šaty na vešiak, na druhý deň si nikdy neobliekol to, čo včera, dokázal si vyžehliť oblečenie a prišiť gombík, ale predovšetkým miloval slobodu.

Výstavu pripravil Divadelný ústav v spolupráci so Slovenským národným divadlom v roku
2025.
Kurátor výstavy: Miroslav Daubrava (Divadelný ústav)
Technická spolupráca: Adam Križan (Divadelný ústav)
Jazyková redakcia: Katarína Vilhanová (Slovenské národné divadlo)
Grafické riešenie: Eva Benková (Slovenské národné divadlo)
Produkcia: Petronela Poláková (Slovenské národné divadlo), Zuzana Poliščák Šnircová
(Divadelný ústav)
Materiály použité na výstave sú zo zbierok Múzea a dokumentácie Divadelného ústavu.

Zdroj: TS Izabela Pažítková, tlačová tajomníčka SND

Foto: Tibor Géci