Dá sa spoľahnúť na to, že prehliadka francúzskeho filmu Crème de la Crème každoročne ponúkne najmenej jeden titul výpravného alebo kostýmového charakteru. Minulý rok túto pozíciu zastával film Jeanne du Barry - Kráľova milenka, v roku 2022 zasa Stratené ilúzie. Festival si vybudoval divácky obľúbenú vetvu svojho programu, a to aj vďaka spoľahlivo rozmanitej francúzskej kinematografii, ktorá rok čo rok veľkolepo reflektuje históriu krajiny.

Pre 10. ročník Crème de la Crème organizátori vybrali dobovú snímku Potopa, zachytávajúcu posledné obdobie života Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinetty počas Veľkej francúzskej revolúcie. Kráľovská rodina bola uväznená v parížskom Templi, kde čakala na rezolúciu zo strany revolucionárov, ktorí mali rozhodnúť o živote či smrti nenávidených panovníkov. Režisér Gianluca Jodice však vytvára celkom iný obraz o kráľovskej dvojici, než ako nás často učí dejepis. 

Veľká francúzska revolúcia priniesla do Európy 18. storočia dôležité demokratické myšlienky, ktoré vyplynuli z nespravodlivého daňového systému, prehlbujúcej sa chudoby nižších spoločenských vrstiev a k bežnému človeku slepá márnotratnosť šľachty. V tom období Francúzi svoj hnev logicky namierili na panovníka, ktorého neschopnosť krízu vyriešiť, si ľud mohol vysvetliť ako nezáujem či pohŕdanie chudobou. Podobné vášne vzbudzovala aj Mária Antoinetta so svojimi absurdne drahými róbami, šperkami a večierkami, ku ktorým ju však väčšmi dotlačili prehnané požiadavky kráľovského dvora, než jej vlastné potreby.

Názory na tieto kontroverzné historické osobnosti sa rôznia rovnako, ako sa rôznia politické postoje v modernej spoločnosti. Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta sú dnes vnímaní skôr ako obete revolúcie a nie nutne ako jej antagonisti. Neboli však nikdy oficiálne rehabilitovaní. K symbolickému navráteniu cti napokon došlo niekoľkokrát. Najnovšie práve vďaka filmu od Gianlucu Jodice. 

Autor novej snímky sa nezaujíma o pouličné nepokoje revolučného Paríža, vášnivé súdne procesy ani verejné popravy na námestí. Politiku prenecháva iným a sústredí sa len na blízke okolie kráľovskej rodiny a priestor, v ktorom boli jej členovia uväznení. Dôležité sú nielen súkromné detaily rodinného príbehu, ale najmä prežívanie ústrednej dvojice. Práve to je na filme Potopa tak vrúcne a strhujúce.

Film je rozčlenený do troch kapitol, ktoré už svojimi názvami Králi, Ľudia a Mŕtvi jasne nastavujú smerovanie deja. Ide o historickú drámu, ktorá v úprimnej snahe dopracovať sa k pravde, skúma skutočnú minulosť. Scenár preto vychádza zo zápiskov kráľovského komorníka Cléryho, ktorý ako jediný zostal kráľovi verný až do konca. Vďaka nemu môžeme mať dnes predstavu o tom, čo prežívali Ľudovít XVI. a Mária Anitoinetta v posledné dni monarchie aj tie nasledujúce, kedy boli manželia zbavení titulov, stali sa obyčajnými občanmi a ako takí boli za svoje hriechy voči Francúzsku aj súdení.

Do kinosály som si so sebou priniesol stereotypný obraz o protagonistoch filmu. V ňom Mária Antoinetta, márnivá, namyslená a pobláznená nespokojne stojí po boku zženštilého kráľa. Moja predstava bola hneď v úvode konfrontovaná s odlišnou víziou autora. Prvou dôležitou rovinou snímky je pohľad na zničený vzťah medzi kráľom a kráľovnou. On v tichosti prijíma osud vyhnanca, ona túži po svojom milencovi a šťastnom živote. Na prvý pohľad je medzi nimi neprekonateľná priepasť a divák s vedomím toho, ako ich životy čoskoro skončia, vníma všadeprítomný smútok, fatálnosť a znechutenie – aj keď samotné postavy svoj osud ešte nepoznajú. Koho by napadlo, že v takejto hraničnej situácii smerujúcej k nešťastnému koncu ešte môže dôjsť na zaujímavý vývoj vzťahu. Úprimne ma prekvapila hĺbka a komplexnosť rozpracovania charakterov, ktoré ma počas filmu dokázali presvedčiť nielen o svojich nedostatkoch, ale hlavne o svojej ľudskosti a napokon si vyslúžiť aj súcit a pochopenie. Z hĺbky tejto bezútešnej tragédie sa vynoril príbeh nešťastnej, ale stále živej a vrúcnej lásky. Nemyslel som si, že si voči postavám vybudujem taký vzťah, no spôsob, akým ma autor zasvätil do príbehu a previedol stroskotaným manželstvom dvoch omylných ľudí, ktorí z prepychu zámku Versailles padli aj pod úroveň priemerného mešťana a napriek tomu im bola náprava vzťahu bližšia, než bohatstvo, to si ma jednoducho získalo. Žánrovo nejde o čistú melodrámu, no Potopa skvelo funguje aj na tejto úrovni. 

Režisér Gianluca Jodice netvrdí, že Ľudovít XVI. a Mária Antoinetta boli schopní panovníci. Odmieta však uznať ich previnenia za hodné smrteľného trestu. Ďalšou rovinou filmu je snaha Ľudovíta XVI. pozdvihnúť náladu rodiny a odhodlanie čeliť desivej budúcnosti so vztýčenou hlavou. Silný príbeh “slabého” muža ma dojal podobne, ako osud manželov. 

Nebolo treba zobraziť davové scény a chaos Paríža. Veľkú drámu možno sledovať aj v skromnom príbytku "kráľovskej väznice".

Pri tak komornom uchopení témy si autor vystačil s prevažne interiérovými scénami. Napriek tomu dokázali tvorcovia vzbudiť dojem, že ide o výpravné a autentické historické dielo. Režisér dbal na obrazovú presnosť, postavy mali svoje presne určené miesta na scéne, aby celok pôsobil grandiózne vtedy, keď tak pôsobiť mal. Naopak, bieda bola zobrazená v úzkych a tmavých priestoroch, ktoré zvýrazňovali chlad a smútok. Po vizuálnej stránke tak film pôsobil štylizovane, no s neustálym dôrazom na realizmus. Jednotlivé zábery vo mne vyvolávali silné emócie, najmä vtedy, keď sa hrdinovia nezmohli na slová a dlhý čas stačilo sledovať bravúrne tiché herectvo Guillauma Caneta a Mélanie Laurent, ktoré obsahovalo všetko. Trochu horšiu službu herectvu spravila maska Ľudovítova XVI., pod ktorou Canet – herec viditeľne odlišnej telesnej stavby – pôsobil trochu komicky. Na divadelných doskách by táto maska určite splnila účel, filmová kamera je žiaľ neúprosná. Hádam však, že takýto efekt sa sčasti k postave hodí. Dokáže zvýrazniť jej tragickosť. Herec si ma v tejto úlohe napokon dokázal získať a výrazne tak prispieť k celkovému zážitku. 

Zdalo sa, že Potopa by mohla byť pre 10. ročník prehliadky Crème de la Crème jej vrcholom. Dúfal som, že naozaj bude, hoci som od filmu nemal konkrétne očakávania. Bolo na režisérovi, aby ma o svojej vízii a pohľade na históriu presvedčil. A vyšlo to.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe