„Ako klasickí hudobníci sme už všetci zažili koncert, na ktorom sme Goldbergove variácie počuli naživo – na čembale, čo môže byť pri prvom počutí náročné na vnímanie. No verím, že ide o jedno z najradostnejších diel, aké Bach kedy napísal. Niektoré témy sú neuveriteľne upokojujúce, iné smutné a dojímavé. Táto skladba doslova žiari a prináša svetlo,“ hovorí pre náš portál člen súboru Ensemble Nevermind Robin Pharo, zakladajúci člen ansámblu, ktorý vystúpi v rámci festivalu Košická hudobná jar.

Vaše zoskupenie sa zameriava na starú hudbu. Okrem toho, že ste hudobníci, spája vás aj priateľstvo? Myslíte si, že je dôležité, aby hudobné teleso spájali aj dobré osobné vzťahy?

Všetci sme sa spoznali ako mladí ľudia a áno, medzi nami štyrmi vzniklo silné priateľstvo. Veríme, že interpretácia komornej hudby môže byť veľmi náročná, ak medzi hudobníkmi neexistuje dobrá komunikácia. Hudba je oveľa silnejšia, keď dokážeme hrať v harmónii – nielen hudobnej, ale aj osobnej. Priateľstvo prináša pokoj a spojenie, čo sa prenáša aj do hudby.

Baroková hudba je dnes veľmi zaujímavá, najmä z hľadiska objavovania národných štýlov. Sústreďuje sa Ensemble Nevermind aj na objavovanie zabudnutých skladateľov alebo predstavovanie diel v nových kontextoch? Svedčí o tom napríklad aj Váš debutový album s francúzskymi, takmer zabudnutými autormi. Myslíte si, že ich hudba bola neprávom opomenutá?

Na náš prvý album sme vybrali diela Jeana-Baptista Quentina a Louisa-Gabriela Guillemaina, ktoré dovtedy nikdy neboli nahraté. Veľmi nás baví objavovanie menej známeho repertoáru aj súčasných skladieb. V skutočnosti sa naša úprava Goldbergových variácií javí ako nová skladba – nikdy predtým nebola interpretovaná týmto spôsobom, na nástrojoch, ktoré Johann Sebastian Bach poznal.

Vystupovali ste vo Francúzsku, ďalších európskych krajinách, ale aj v USA, Kanade, na Islande a v Rusku. Môžete porovnať skúsenosti z rôznych kontinentov? A prečo si myslíte, že ľudia stále milujú starú hudbu?

Samozrejme, každé publikum je iné! Ale pre nás nie je najdôležitejšie hľadať rozdiely medzi krajinami – na každom koncerte nám ide o to, aby sme mohli zdieľať našu vášeň. Je krásne a poetické uvedomiť si, že toto zdieľanie sa môže diať na toľkých rôznych miestach. To dokazuje, že hudba je univerzálna.

Dnes zažívame renesanciu starej hudby, aj keď svet čelí krízam – od pandémie po vojnu. Prečo si myslíte, že umenie pre ľudí zostáva dôležité aj v ťažkých časoch?

Dejiny ukazujú, že umenie môže byť počas konfliktov umlčané, ale môže sa aj znovuzrodiť. Napríklad počas anglickej občianskej vojny boli divadlá na 15 rokov zatvorené – v jednej z umelecky najbohatších krajín. To je desivá predstava. A vidíte, len o pár rokov potom sa narodil Henry Purcell. Pokiaľ ľudia žijú, existuje nádej, že umenie môže sprevádzať naše životy – najmä v časoch smútku a krízy. Potrebujeme ho, aby sme našu spoločnosť uzdravili.

Čo môžeme v hudbe týchto skladateľov vidieť z hľadiska národných vplyvov? Vieme, že Louis-Gabriel Guillemain študoval v Taliansku, Quentin pôsobil Kráľovskej hudobnej akadémii. Ako je možné, že obaja preberajú toľko prvkov talianskeho štýlu?

Nemyslím si, že taliansky štýl dominuje v tvorbe Quentina a Guillemaina. Napríklad prvá časť koncertu, ktorý sme nahrali, nám pripomína starší francúzsky štýl zo 17. storočia s výrazným kontrapunktom. Je pravda, že ich komorná hudba vykazuje taliansky vplyv, najmä čo sa týka huslí, ale môžeme ju porovnať aj s dielami Telemanna, napríklad Quatuors Parisiens, kde bol zasa Telemann ovplyvnený francúzskou hudbou a sólistami. Je to krásna zmes štýlov.

Nevermind tvoria štyria mladí hudobníci a vašou spoločnou vášňou je stará hudba, no dočítala som sa, že vás fascinuje aj jazz. Vidíte medzi jazzom a barokom nejaké príbuznosti?

Určite áno. Niektoré princípy jazzu sa dajú prirovnať k basso continuo – basový sprievod a harmonickým základom hudby, ktorý vznikol koncom 16. storočia a ponúkal spevákom a hráčom priestor na improvizáciu. Samozrejme, hudobné jazyky týchto žánrov sú odlišné, ale v oboch prípadoch hrá dôležitú úlohu sloboda a spontánnosť.

O pár dní prídete na Slovensko, kde vystúpite v rámci festivalu Košická hudobná jar. Program BACH V SYNAGÓGE zaujal mnohých fanúšikov Bacha – aj preto, že to budete váš ansámbel, ktorý predvedie Goldbergove variácie. Táto skladba má v barokovej hudbe až magický status. Čo si myslíte, že je na nej také čarovné?

Musím povedať, že keď sme začali s transkripciou, táto skladba ma veľmi prekvapila. Ako klasickí hudobníci sme už všetci zažili koncert, na ktorom sme Goldbergove variácie počuli naživo – na čembale, čo môže byť pri prvom počutí náročné na vnímanie. No verím, že ide o jedno z najradostnejších diel, aké Bach kedy napísal. Niektoré témy sú neuveriteľne upokojujúce, iné smutné a dojímavé – ale väčšinou ide o hudbu, ktorá človeka rozplače od radosti. Táto skladba doslova žiari a prináša svetlo.

Goldbergove variácie neprestávajú inšpirovať. Chceli ste priniesť niečo nové a svieže svojou úpravou tejto ikonickej skladby?

Áno, myslíme si, že naša transkripcia umožňuje lepšie pochopiť samotné dielo. Vďaka basso continuo ešte viac vynikne nádhera Bachových harmónií. A s takou rozmanitosťou farieb – husle, viola da gamba (bližšia lutne než violončelu), flauta, organ – máme k dispozícii bohatú paletu zvukov, aká v tejto skladbe ešte neznela.

Bachovo dielo je často vnímané ako „nedotknuteľné“. No vaša úprava Goldbergových variácií pôsobí s rešpektom k autorovi a zároveň inovatívne, čo sa týka zvuku a textúry. Ako sa dá „dotknúť“ Bachovej hudby bez toho, aby sa narušil jej originál?

Naša transkripcia je prvá, ktorá používa nástroje, ktoré Bach sám dobre poznal: flautu, husle, violu da gamba a basso continuo. Pri práci sme sa inšpirovali historickou praxou 17. a 18. storočia. A netreba zabúdať, že aj Bach si svoje skladby často upravoval – preto nemôžeme tvrdiť, že jeho hudba je nedotknuteľná. Podstatou hudby je byť „dotknutá“ – keď ju hráte, vkladáte do nej svoju osobnosť. Nikto nemôže tvrdiť, že presne vie, čo by Bach chcel – to je nemožné.

Úprava dodala dielu nový rozmer, ale jeho interpretácia je ďalšia rovina. Aký bol váš zámer pri interpretácii?

Popravde, viac sme sa sústredili na samotnú úpravu než na konkrétnu interpretáciu. Ako vždy, riadili sme sa inštinktom. Úprava nám zároveň dala slobodu, aby sme mohli byť sami sebou a nebrať sa príliš vážne – bola to tvorba, ktorá nám umožnila prejaviť vlastnú osobnosť.

A ten zvuk – je nádherný. Snažili ste sa zachovať čistotu zvuku? Pracovali ste aj s akustikou a dozvukom priestoru?

Zvuk je jednou z najviac inštinktívnych vecí v hudbe. Keďže spolu hráme už toľko rokov, nepotrebujeme o ňom príliš premýšľať – jednoducho vzniká prirodzene. Spolupracujeme už takmer 15 rokov. Náš zvuk je dôkazom toho, čo všetko sa dá dosiahnuť, keď zostane skupina pohromade. Nie vždy je to možné, ale keď sa to podarí, výsledok je silnejší a hlbší.

A mimochodom, bude to vaše premiérové vystúpenie na Slovensku. Tešíte sa na koncert v krajine, kde ste ešte neboli? Aký je to pre vás zážitok?

Je pre nás veľkou cťou vystúpiť po prvýkrát na Slovensku. Veľmi sa tešíme, že sa budeme môcť podeliť o svoju vášeň s novým publikom. Je pre nás vždy strhujúce sledovať, ako rôzni ľudia vnímajú náš projekt. Ako hudobníci máme výnimočné šťastie, že môžeme spoznávať toľko krajín a kultúr. Už teraz sa cítime veľmi vďační Štátnej filharmónii Košice za pozvanie!

ENGLISH VERSION OF THE INTERVIEW

Zhovárala sa: Zuzana Vachová

Zdroj foto: Clément Vayssières