Dňa 28. mája otvára Galéria Nedbalka novú výstavu. Tentoraz zameriava svoju pozornosť na dvojicu autorov – Ester Martinčekovú-Šimerovú a Martina Martinčeka. Obaja zastávajú v dejinách slovenského výtvarného umenia nezastupiteľné miesto a oboch spájalo silné puto. Napriek nepriazni osudu stáli po svojom boku až do Martinčekovej smrti v roku 2004. Ich spolužitie malo vplyv i na ich tvorbu.

Ester Martinčeková-Šimerová

Ester Martinčeková-Šimerová pochádzala z Bratislavy. Po maturite jej kroky smerovali do Paríža, kde vďaka finančnej podpore svojho otca, ktorý po prvej svetovej vojne emigroval do Spojených štátov amerických, začala študovať maliarstvo. Vo Francúzsku študovala päť rokov, čo nebolo v našich zemepisných šírkach obvyklé. Počas štúdia bola v bezprostrednom kontakte s európskou modernou a jej predstaviteľmi. Jej učiteľmi boli významný francúzsky výtvarník Fernand Léger či ruská emigrantka Alexandra Exter, pričom obaja, ale najmä Exter, mali na jej tvorbu zásadný vplyv. Vďaka nim sa oboznámila so zásadami kubizmu a civilizmu, ktorých prvky sú príznačné predovšetkým pre autorkine rané diela.

Po ukončení štúdia sa vydala za MUDr. Františka Šimera a aj s manželom sa vrátila do Bratislavy. Aktívne sa zapojila do výtvarného diania a stala sa rešpektovanou výtvarníčkou. Jej tvorbu i osobný život však veľmi nepriaznivo ovplyvnili udalosti druhej svetovej vojny. V roku 1943 nacisti popravili jej manžela, ktorý po atentáte na Heydricha ako primár ukrýval v nemocnici československých parašutistov. Po vojne sa nakoniec rozhodla vrátiť do Bratislavy, kde sa stretla s JUDr. Martinom Martinčekom a v roku 1947 sa zaňho vydala. Ich spoločný život však zasiahli ďalšie nepríjemné udalosti.

Martinčeka, ktorý pracoval ako prezidiálny šéf Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady v Bratislave, vo februári roku 1948 uväznili. Z väzenia ho nakoniec prepustili, ale na svoju pôvodnú pozíciu sa už nevrátil a v roku 1951 bol nútený odísť z Bratislavy. Hoci Ester Šimerová odísť nemusela, rozhodla sa nasledovať manžela a presťahovali sa na jeho rodný Liptov. Nasledujúce roky boli pre nich náročné, čo ovplyvnilo aj Šimerovej tvorbu. Keďže nemala ateliér, upustila od olejových farieb a venovala sa predovšetkým kresbe a pastelu.

Martin Martinček

Martinček sa v tom čase začal prinavracať k svojej záľube z mladosti – fotografii. Putoval po liptovskej krajine a snažil sa zviditeľniť nepovšimnuté reálie. Zo začiatku predovšetkým prírodniny, na ktorých ho oslovovala najmä ich štruktúra. V roku 1957 sa Martinček stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a v roku 1961 umelcom v slobodnom povolaní. V tom čase sa mení aj charakter jeho tvorby, ktorá sa posúva smerom od náhodného zaznamenávania a zviditeľňovania k systematickej práci. Na svojich fotografiách zachytáva liptovskú krajinu, prírodniny a vidieckych ľudí, ich radosti, strasti a prostredie, v ktorom žijú. Vystavené diela pochádzajú práve zo šesťdesiatych rokov 20. storočia a považujeme ich za vyzretú tvorbu autora.

Životné podmienky manželov sa postupne zlepšovali. Ester M.-Šimerová si zriadila ateliér a znova sa mohla naplno venovať tvorbe, ktorá bola aj vystavovaná. V šesťdesiatych rokoch dokonca rehabilitovali jej tvorbu z tridsiatych rokov, ktorá bola dlhší čas zaznávaná. Vo voľnej tvorbe sa okrem maľby začala venovať aj koláži a tvorbe objektov, ktoré pomenovala kamey. Okrem toho robila aj návrhy pre monumentálne práce, napríklad návrh výzdoby stropu Hudobnej sály Bratislavského hradu, ktorú realizoval Ján Matejko. Nasledujúce spoločenské zmeny, ktoré sa udiali predovšetkým v sedemdesiatych rokoch, nemali na autorov výraznejší vplyv, zrejme aj preto, že žili a tvorili mimo centra. Obaja majú za sebou množstvo samostatných a skupinových výstav doma i v zahraničí a svojou tvorbou sa stali významnými osobnosťami slovenského výtvarníctva.

K výstave Galéria Nedbalka vydala aj katalóg Maliarka a fotograf: Umenie v dvoch perspektívach.

Zdroj: TS Lucia Gunišová, riaditeľka galérie

Zdroj foto: Galéria Nedbalka