V roku 2022 taliansky režisér Stefano Di Pietro nakrútil krátkometrážny film Book not Bombs (Knihy nie bomby) o vojnou zničených ukrajinských školách každého stupňa. Snímka, ktorá darovala hlas ukrajinským učiteľom aj žiakom, sa zaoberala obnovou vzdelávania na Ukrajine a získala ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Haagu. Inšpiráciu z filmu neskôr režisér rozvinul do takmer hodinovej dokumentárnej snímky Škola bez stien, ktorá ponúka komplexný obraz nielen o náročnosti poskytovania vzdelávania v čase vojny, ale aj o systematickom úsilí Ruska o vymazanie ukrajinskej histórie a identity z povedomia ľudí.

Nový film s názvom Škola bez stien (War on Education) môžeme vidieť aj v slovenskej kinodistribúcii a doplniť si tak obraz o vojnovom konflikte, ktorý sa tak veľmi týka aj nás. Ako totiž zaznieva z úst ukrajinského ministra školstva Oksena Lisovyia: Jediným liekom na dezinformácie a manipuláciu je vzdelávanie. 

Autor filmu poňal tému zdevastovaného inštitucionalizovaného školstva na Ukrajine do veľkej miery faktograficky a cez čísla. Práve tak si najlepšie predstavíme rozsah škôd, ktoré vojna v krajine spôsobila. V čase nakrúcania filmu (2023) bolo priamo vojnou zničených asi 3000 škôl a škôlok na Ukrajine. Odhaduje sa, že 20 000 detí bolo nasilu deportovaných do Ruska a približne milión detí v okupovaných či anektovaných častiach Ukrajiny chodí dnes do škôl, ktoré sú pod kontrolou ruských úradov. Tieto a ďalšie čísla sa dozviete od odborníkov na školstvo, ktorí vo filme hovoria. 

Ako už možno tušíte, bombardovanie školských zariadení nie je jediný spôsob, ako zamedziť ukrajinskému obyvateľstvu prístup k skutočnému vzdelaniu. Film pojednáva aj o snahách agresora, ktoré sa veľmi nelíšia od Orwelovských opisov totalitného zriadenia, kde minulosť existuje len v premenlivej podobe, spätne prepisovanej podľa potrieb vládnucej strany. Bob Deen, vedúci oddelenia bezpečnosti na Clingendaelskom inštitúte v Haagu vo filme vysvetľuje, ako bol ukrajinský jazyk potláčaný už za čias cárskeho Ruska a podobne aj neskôr v dobe Sovietskeho zväzu. Univerzálnym prostriedkom na mazanie existencie ukrajinskej identity bolo vzdelanie a výučba neobjektívnej histórie v Rusku. Argumenty vo filme Škola bez stien zdôrazňujú pretrvávanie týchto praktík. V Rusku sa o histórii Ukrajiny hovorí ako o histórii Ruska, o anexii Krymu sa v učebniciach píše ako o návrate polostrova do Ruska.

Umelecký potenciál filmu ustupuje pred jeho informačnou hodnotou. Cieľom autora nebolo objavovať cesty k novému vyjadreniu skutočnosti, ale čo najvernejšie a najzrozumiteľnejšie poskytnúť fakty a pospájať ich do základných súvislostí. Rozsah problematiky, ktorou sa film zaoberá, je však nepredstaviteľný a dokumentárna štúdia školstva a informačnej vojny na Ukrajine a v krajinách v Ruskej sfére vplyvu by nepochybne vydal na jeden dokumentárny cyklus.

Okrem faktografie však možno vo filme rozpoznať aj jemnejšie metaforické línie. Škola bez stien je podobenstvom školy bez stability, opory a dôveryhodnosti. Autori filmu cez zničené budovy ukazujú, aký krehký je systém vzdelávania a ako ľahko sa z neho môže stať nástroj propagandy. Najzraniteľnejšie v celom súkolí sú deti. 

V obrazoch zdevastovanej krajiny môžeme vidieť jemnosť detskej hračky v kontraste s hrdzavým masívom železného tanku. Aké sú možnosti obrany proti hybridnej vojne, pri ktorej nacionalizmus preniká do školských učebníc a prepisuje históriu tak, aby vyhovovala aktuálnemu režimu? Tomuto problému nečelia iba žiaci v Rusku a okupovaných častiach Ukrajiny. Problém manipulácie s informáciami a historickými faktmi je už všadeprítomný. Liekom je neustále vzdelávanie sa, budovanie kritického myslenia a overovanie informácií.

O tom, že boj nie je prehratý, podáva film Stefana Di Pietra jasnú správu. Školy na Ukrajine prechádzajú rekonštrukciami, hoci vojna a ohrozenie stále trvajú. Odhodlanie poskytovať deťom priestor na vzdelanie pretrváva, a to je najdôležitejší odkaz snímky.

Dokonca aj hudba filmu podsúva dojem, že nič nie je prehraté. Zvuk sirény neustále naliehavo znie v pozadí filmu, pre hudobnú zložku je ústredným motívom. Fakt, že hudobný podklad vo filme neprestáva znieť, zdôrazňuje neustále prebiehajúce zmeny. Nie je čas na pokojné zhodnotenie veci, je čas konať. Snahy o obnovu pôvodného stavu školstva na Ukrajine pokračujú. Podobne ako snahy o úplne víťazstvo.

K slovu, kľúčovej zložke Pietrovho filmu, sa dostávajú odborníci z rešpektovaných svetových inštitúcií, z čoho jasne vyplýva autorova snaha poskytnúť nespochybniteľné a overené fakty. Smutné je, že v dnešnej dobe už výpovede skutočných autorít nemajú váhu u každého diváka či diváčky. Spochybniť slovo odborníka vie už dnes každý, a to aj bez podania pádneho protiargumentu. Na dôležitú dokumentárnu tvorbu však nesmieme rezignovať. Kým jestvuje snaha o objektívnosť a šírenie faktov, jestvuje aj nádej že pravda zvíťazí. Bez filmov, bez kníh, bez škôl a kvalitných, odborných učebníc je pravda stratená.

Film režiséra Stefana Di Pietra je naliehavý a občas vám pocit napätia bude brániť vstrebávať informácie podávané protagonistami. Kľúčové fakty sa v ňom však nedajú odlúčiť od emocionálneho prežívania, pretože šokujúce čísla, vypovedajúce o stave Ukrajiny po rokoch agresívneho napádania iným štátom, nemožno prijímať chladne. Škola bez stien má aj vďaka tomu moc nabádať svoje obecenstvo k podpore a pomoci obetiam vojny. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK