Na obdobie po Veľkej noci šéfdirigent Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Ondrej Lenárd naplánoval Verdiho Requiem, ktoré predstavuje hlbokú výpoveď o smrti a živote. Je to nepochybne jedno z najzásadnejších a hudobne najintenzívnejších diel, aké kedy bolo v histórii európskej hudby napísané.

Skladateľ v ňom prepojil dramatickosť svojich opier a vážnosť omše. Okrem ohromujúcich, dramatických momentov prináša krehkosť, čistotu a krásu. Publikum vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu bolo na koncerte (25.4.2025) silne zasiahnuté odchodom pápeža Františka na večnosť – tento pocit sa stal spoločným pre všetkých, ktorí sálu zaplnili do posledného miesta. Lúčili sme sa s pápežom Františkom silným, výpovedným hudobným portrétom o človeku, jeho smrteľnosti, duchovným dielom, ktoré je charakteristické svojou transcendentálnosťou. A nikto nám to nemusel povedať či napísať v bulletine, akosi intuitívne sme všetci cítili, že Requiem znie práve za pápeža, známeho svojou pokorou, bezhraničnou láskavosťou v srdci, nezameniteľným úsmevom, múdrosťou, odvahou, toleranciou, empatiou voči slabým a chorým. Pápežom, ktorý si prial chudobnú Cirkev pre chudobných.

Verdiho Requiem je právom považované za majstrovské dielo, osobne nepoznám nikoho v okolí, ktorého by okamžite nechytilo za dušu a srdce ihneď po prvom vypočutí. To, ako dokázal prepojiť opernú drámu s duchovnými myšlienkami, ako prirodzene prekročil pomyselné mantinely tradičnej omše a dokázal vytvoriť napätie medzi strachom zo smrti, Posledným súdom a napokon, vykúpením a nádejou, ktorou sa dielo končí, nemá v tejto hudobnej forme v histórii obdoby. Spojil v skladbe obrovské spektrum výrazov, od tých najintímnejších, tichých, takmer až meditatívne ladených, po kontrastné, extrovertné úseky, jeho zmysel pre divadelnú drámu sa plno pretavil aj do Requiem.

Skladateľ ho napísal v siedmich častiach: prvá obsahuje tri časti Requiem Aeternam, Te decet hymnus a Kyrie, v ktorej šéfdirigent Lenárd dodržal v interpretácii dôsledne vystavaný oblúk. Bol to nádherný úvod - pochmúrna melódia vo violončelách v pianissime otvorila dielo, tempo Andante bolo správne nastavené, členenia úvodného, opakujúceho sa motívu, vyvolávali potrebné napätie. Ondrej Lenárd ako operný dirigent vyťažil z pohľadu dramatickosti, ale i duchovného odkazu tohto silného diela, maximum.

V pokojnej prvej časti sa pridal motív v skupine prvých huslí – Verdi ho v partitúre označuje ppp, dolcissimo, ktorý znel v Slovenskom rozhlase s potrebnou naliehavosťou a zároveň tichou trúchlivosťou. Slovenský filharmonický zbor bol dokonale pripravený – nástupy v pianissime boli vyvážené, tenory a basy zneli sebaisto. Bolo to počuť už v ich prvom nástupe, ktorý zopakovali soprány a alty. Pokoj prvej časti rozbil plne, objemne znejúci zbor druhým úsekom Te Decet Hymnus, ktorý skladateľ postavil kánonicky. Bol plný kontrastov – Slovenský filharmonický zbor ešte nikdy neznel v pianissimách tak presvedčivo, tajomne a homogénne zároveň. Oproti tlmenej dynamike zneli sebaisto aj objemnejšie party a chválospev tak vynikol so všetkou dôstojnosťou. Mnohí dirigenti síce majú tendenciu tak trošku uponáhľať tento úsek, no potom sa stráca jeho význam a charakter. Hráči orchestra boli koncentrovaní – Lenárd ich viedol v dokonalej hudobnej symbióze so spevákmi, no nenechal zaniknúť kľúčové motívy v skupinách či sólach. Začiatok zádušnej omše doslova prikoval poslucháčov ku kreslám (či stoličkám, ktoré sa pre enormný záujem publika museli pridávať).

Verdiho Requiem kladie obrovské nároky na sólistov, je to exponované spievanie a objavujú sa takmer vo všetkých častiach, či už so zborom alebo orchestrom, spolu s telesami, aj a capella. Aj preto úspech, či naopak, menej vydarená interpretácia, závisí od voľby sólistov. V tento večer sme videli to najlepšie, čo naša scéna ponúka – Máriu Porubčinovú (soprán), Teréziu Kružliakovú (mezzosoprán), Daniela Matoušeka (tenor) a Petra Mikuláša (bas). Mladý český tenorista bol pre mňa najväčším prekvapením tohto večera - zaznel v Kyrie ako prvý, pridal sa k nemu bas, soprán a napokon aj mezzosoprán. Trojicu spevákov dobre poznáme a vieme, že sú spoľahlivými interpretmi. Mikuláš svojou muzikalitou, ukážkovou deklamáciou a zrozumiteľnosťou spievaného textu, Porubčinová pevnými výškami a schopnosťou citovo stvárniť obsah, najmä v lyrických úsekoch, Kružliaková pripravenosťou, sebaistým tónom, presvedčivou farebnosťou vo všetkých registroch.

Českého tenoristu Matoušeka na Slovensku už zo spolupráce s Ondrejom Lenárdom poznáme (Carmina Burana 2021), o rok neskôr ho do SND pozval dirigent Robert Jindra, v polovici mája tohto roku sa predstaví so Slovenskou filharmóniou, ktorú bude viesť Emmanuel Villaume. Tenor za tie roky neuveriteľne vyzrel – v kvartete sólistov bol spoľahlivým  partnerom (ako intonačne, tak objemom a sebavedomým tónom). V časti Ingemisco bol Matouškov prejav dychberúci, jeho frázovanie plynulé, legáta ukážkové, mal kontrolu nad tónom, dokázal v prejave vyjadriť aj dostatočnú expresivitu, vypätosť, ale v prvom rade aj pokoru a vrúcnosť. Jeho sólový part bol dojímavý, plynulý, zároveň vnútorne dramatický.

Adorácia prvej časti skončila tichou majestátnosťou – Zmiluj sa nad nami a na začiatku druhej časti diela nastúpil najznámejší hudobný symbol smrť v Dies irae. Je to veľký krik pred súdnym dňom, ktorý sa blíži. Spravidla sa dnes stretávame s interpretáciami, v ktorých predpísané tempo Allegro agitato „motivuje“ dirigentov k čo najrýchlejšiemu tempu, aj na úkor zrozumiteľnosti. Fortissimo tympany, mohutný aparát plechových dychov a sláčikov, po ktorom nastúpi zbor, spoločne s virtuózne napísaným partom pre flauty, hoboje, klarinety a fagoty – práve drevené dychy často znejú ako nezmyselné preteky.

V Lenárdovom podaní Dies irae bolo zdôraznené skôr to agitato. Interpretoval časť v podstatne pomalšom tempe, ako by sme mohli očakávať, koncentroval sa na výraz nepokoja a rastúceho hnevu, ťažil z toho, že má znieť s nepokojom a v rozrušenom štýle. Technicky potom hráči uhrali čisto aj šestnástiny (drevené dychy a následne sláčikové nástroje), ktoré často bývajú kameňom úrazu. Zbor bol v nádhernej symbióze, hráči hrali plné fortissimo – a presne o tú drámu v tejto sekvencii predsa ide. Tú pulzáciu a hromový zvuk (vždy však vkusný) by som vám dopriala počuť. Zhmotnené dni hnevu, burácajúce príbeh o tom, koľko zlého sme napáchali a napokon smerujúce do nádherného, introspektívneho pianissima.

Úsek s troma trúbkami zvykne byť pre orchester ďalšou výzvou – priestorovo sa krásne vynímal, v piane, ale znelý a postupne naberal na intenzite. Nepoznám na Slovensku dirigenta, ktorý by dokázal z takejto inštrumentácie vygradovať takú nádheru, ako sa to udialo na koncerte. Tempom i dynamikou to bol neobyčajný zážitok. Opäť sme sa presvedčili, ako veľmi záleží na výstavbe (aj) tohto diela a precítení dramatického oblúku. Plechové dychové nástroje boli celkovo veľkou oporou, pridávali na váhe a vážnosti Requiem.

Ak sme hovorili o oblúku a členitosti, dômyselnej výstavbe, ktorú pripravil s telesami a sólistami šéfdirigent Lenárd, potom musíme spomenúť aj party so sólistami. Sólu basu „Mors stupebit et natura“ v podaní Petra Mikuláša malo v podaní sólistu operný charakter. Dirigent plne uspôsobil frázovanie a najmä pauzy, ktoré spevák prezieravo v rámci dramatizácie robil. Pianissimá v hlbokých polohách fungovali priam mrazivo.  Zdôrazňovali tak význam textu a pridávali na intenzite výpovede. Väčšie legáto tomuto partu veru nepristane (hoci ho mnohí speváci zvyknú viazať). Aj Terézia Kružliaková sa ukázala vo výbornej kondícii. Či už hlboké polohy alebo ozdoby v jej parte – všetko bolo vyspievané čisto a najmä s jej povestnou sýtosťou. Kružliaková veľmi dobre sedí hlasovo aj so sopranistkou Porubčinovou. V mnohých interpretáciách Agnus Dei vyznieva pomerne kontrastne, čo sa farieb hlasov týka, a len ťažko medzi takým výškovým (oktávovým) rozdielom partov nájsť kompatibilitu. Tieto dve speváčky ju však rozhodne mali. Porubčinová zasvietila v Libera me, ktorá si doslova žiada operný hlas. Jej kantilény sú krásne, jediné, k čomu som mala výhrady, bola prílišná exponovanosť tónov vo výškach a part, ktorý mal byť výsostne lyrický, bol plný drámy. Pritom naša sopranistka je známa precíteným spievaním a dychberúcou lyrikou, niekedy je asi menej viac.

Zo sólových výstupov hráčov SOSR treba rozhodne pochváliť aj fagotistu v Quid sum miser, ktorý priam zasvietil. Nielen rytmicky bol presný, ale aj intonačne čistý, s ďalšími hlasmi orchestra a sólistami bol jeho part vždy pedantný – tónom nezanikal, ale ani nedominoval. Trio spevákov v tejto časti je nepochybne jedným z najnáročnejším na stabilnú intonáciu. Všetci sólisti sú skúsení, vedeli sa počúvať a byť v jednote – harmonickej i rytmickej. Oproti dramatickým častiam, ktoré Verdi písal operne (najviac tieto znaky vykazuje Baránok Boží), je dielo plné nehy. Lacrimosa je nepochybne kontrastom k veľkej dráme. Tichý plač bol stvárnený kvartetom sólistov a orchestrom nádherným frázovaním, ľúbeznosťou a precíteným pianissimom, jedine dramatické výšky sopranistky sa žiadali transformovať do introvertnejšieho, jemnejšieho prejavu. Ak sme hovorili, že zvolil Lenárd pomalšie tempo v Dies irae, tak v tomto prípade sa žiadalo z tempa ubrať, výpoveď Lacrimosy by rozhodne nabrala na intenzite výrazu. Otázka je, pravda, ako by sa s tempom vysporiadali sólisti.

Verdiho Requiem je hudobne natoľko výpovedné, že doslova rozpráva príbeh. Samozrejme, ak sa správne uchopí. Ondrej Lenárd Verdimu rozumie, chápe aj duchovnú stránku diela a príbeh, ktorý nám skladateľ rozpovedal, čítal šéfdirigent veľmi presne. Vzal nás na cestu životom, burácajúcu, tŕnistú aj bolestivú, cez smrť až po vykúpenie. Vyťažil z diela, to, čo samo ponúka – vážnosť, smútok, strach a hrôzu, hnev, vinu, osamelosť, ale i túžbu po spáse. Tým všetkým bolo Verdiho Requiem naplnené. Po takomto koncerte človek odchádza zo sály zasiahnutý, zmenený, ubolený, no zároveň radostný.

Zuzana Vachová

Foto: STVR