Dobrodružstvá Dana Přibáňa a jeho tímu poznajú diváci v Česku a na Slovensku najmä vďaka legendárnym výpravám na žltých Trabantoch, ktoré sa stali symbolom odvahy aj improvizácie. Po rokoch na cestách však prišla potreba zmeniť kurz – nielen geograficky, ale aj technicky. V najnovšom filme Žltou žabou do zeme modrého neba sledujeme, ako výprava vymenila svoj ikonický dopravný prostriedok za sovietskeho obojživelníka s prezývkou „Žaba“. Čo stálo za touto zmenou? Aké sú výhody aj limity starých áut pri moderných expedíciách a prečo je pre Přibáňa kľúčové, aby bol na cestách vždy prítomný aj kúsok neistoty? Rozprávali sme sa o technike, kultúre, totalitných režimoch aj o tom, ako o tom všetkom nakrútiť dokumentárny film.

Prečo ste sa rozhodli vymeniť Trabant za obojživelný LuAZ alias Žabu? 

S Trabantom sme už obišli celý svet. Na začiatku pre nás boli Trabanty obrovskou výzvou. Nikto z nás nevedel, či to bude fungovať, či na nich dôjdeme do cieľa. Všetci sme boli plní očakávania. Neskôr sme už na ďalších cestách nabrali istotu. A nielen my, ale aj naši fanúšikovia. Napätie odrazu zmizlo. Všetci už vedeli, že kamkoľvek sa vydáme, dopadne to dobre. Keby sme ľuďom povedali, že pôjdeme Trabantom hoc aj na Mesiac, tak by sa zrejme spýtali: Okej a kedy vyrážate? Preto sme chceli skúsiť niečo nové, aby sa nám vrátila neistota. Čím je väčšia neistota, tým je väčšia šanca, že to bude dobrodružstvo. 

Pri tak veľkej fanúšikovskej základni, akú máte v Česku a na Slovensku, sa vám určite ozýva veľa dobrovoľníkov po ohlásení prípravy na novú cestu. Ako robíte nábor členov výpravy? 

Keď sa nám ozve niekto, koho nepoznáme, väčšinou to nefunguje. Najčastejšie sa k nám pridajú ľudia, ktorých nám odporučia známi. No až pri skúške ohňom – priamo na ceste – sa ukáže, či dokážeme fungovať ako kolektív. 

Zmenilo sa toho veľa, odkedy ste sa vydali na svoju prvú výpravu Trabantom Hodvábnou cestou v roku 2007?

V podstate sa nezmenilo nič v zmysle neistoty, ktorú sme opäť cítili. Znova sme nevedeli, do čoho ideme. Cesta do Mongolska bola omnoho náročnejšia, problémy boli niekoľkonásobne väčšie, než pri našej prvej výprave. Keby sme týmto problémom mali čeliť v roku 2007, tak tam niekde v Iráne plačeme v kúte dodnes.

Vo viacerých ohľadoch sme už skúsenejší, no znova sme boli v situácii, kedy sme nevedeli, čo to auto urobí, podobne, ako pred rokmi Trabant. Až počas cesty sme sa naučili, ako Žaba funguje a na čo si máme dávať pozor. Bolo to opäť veľké objavovanie. 

Je zložité mať pri tom všetkom zapnutú kameru? 

Skúsenosti s kamerou sme už našťastie získali rokmi. Pri prvom filme sme si mysleli, že veci sa skrátka nejako budú diať a my ich budeme zaznamenávať. Rýchlo sme zistili, že takto to nefunguje a všetko treba mať riadne premyslené. K filmu sa musí naozaj pristupovať ako k filmu.

Na najnovšom filme je už jasne vidieť, že jeho nálada graduje, záver je silný a dojímavý, snímka už má svoju spoľahlivú dramaturgiu. 

Áno, ale to je už zásluha strihu – ďalšia záležitosť, ktorú sme sa museli naučiť. Je veľmi náročné postaviť dokument, ktorý funguje, keď máte obrovské množstvo nakrúteného materiálu. Ale nakrúcanie a strih toho istého filmu sú dve odlišné veci. Dramaturgická stavba výslednej snímky nie je zhodná s plánom nakrúcania. V oboch záležitostiach sme museli získať veľa skúseností. 

Koľko hodín materiálu si z takejto výpravy bežne prinesiete domov? 

To neviem. Pamätám si, že z Austrálie sme priviezli asi 600 hodín záznamu, ale väčšinou je ťažké to spočítať. 

Často cestujete cez krajiny vedené totalitnými režimami. V najnovšom filme sme mohli vidieť okrem iného aj krátku cestu cez Rusko a problémy, ktoré vám tam spôsobovali colníci a miestna polícia. Stalo sa vám už niekedy, že vás úrady niektorého totalitného režimu donútili vymazať nakrútený materiál? 

Stalo sa to veľmi dávno, už si ani nepamätám, kde presne to bolo. Naučili sme sa v takých situáciách vynájsť. Ešte keď sme nakrúcali film na kazety, zvykli sme pred určitými miestami vložiť do kamery prázdnu kazetu, keby nám ju náhodou chceli vziať. A pár krát sa to aj stalo, ale o zábery sme vďaka tomu neprišli. Snahy teda boli, ale vždy sme sa vynašli. 

No spomínam si, ako nám v Sudáne vymazali fotky, keď sme čakali v prístave na loď. Ale filmové zábery zostali. 

V Rusku ste strávili len chvíľu a prešli nutný malý úsek. Aj napriek tomu vás tam zastavili a museli ste ísť na pohovor. Aké to bolo? 

Bol to skôr výsluch. Absolvoval som v krátkom čase dva výsluchy po sebe a bolo to veľmi čudné. Cítil som sa paranoidne, pretože nikto z nás nevedel, či je to náhoda, alebo po nás idú. Teraz vieme, že to bola zrejme náhoda, no aj tak sme sa na hranici báli, či nás nechajú odísť, alebo si nás odchytia. Bolo to veľmi nepríjemné. 

Čo by ste robili, keby si vás tam nechali, alebo by vás poslali späť? 

Ťažko povedať. Je to to isté, ako keď sa nás niekto opýta, čo by sme robili, keby sa nám auto raz nepodarilo opraviť. Nevieme. To sú varianty, s ktorými nemá cenu počítať, inak by sme sa do toho nikdy nepustili.

Rozhodli ste sa niekedy dobrovoľne nepoužiť niektoré zábery, napríklad preto, že vám daná situácia pripadala až príliš vážna alebo príliš absurdná? 

Nie, jediný dôvod, pre ktorý rôzne zábery nepoužívame, je ten, keď sa nám zdá, že sa do filmu dramaturgicky nehodia alebo neladia so zvyškom. 

Často mám z vašich ciest dojem, že jazda autom je primárny účel cesty. Nie je vám niekedy ľúto, že kvôli tomu miniete zaujímavosti z okolia? Nebráni vám jazda spoznávať krajiny a kultúry?

Nie je to tak. Práve preto, že naše autá sa neustále kazia, sme vždy v kontakte s okolím. Vždy musíme zháňať pomoc u miestnych. Zároveň sú naše autá skvelý komunikačný nástroj, pretože sú staré a divné a ľudí to skrátka zaujíma. Dokonca aj v Mongolsku, čo je najredšie osídlená krajina sveta, sme narazili na človeka, ktorému niekto na internetovom fóre poslal naše fotky. Mongoli z celej krajiny si tam medzi sebou zdieľali fotky s nami a našimi autami a spoznávali nás naprieč celou krajinou. Mongolsko je pritom krajina, kde môžete jazdiť aj niekoľko dní bez toho, aby ste stretli jediného človeka.

Boli sme pre nich natoľko zaujímaví a exotickí, že to samo o sebe búra bariéry. Je to ako mať so sebou šteniatko. 

Existuje na tejto planéte ešte krajina, ktorú vnímate ako svoj cestovateľský sen či vrchol, ktorý ešte musíte dosiahnuť? 

Týmto sa neriadime. Rozhodli sme sa ísť do Mongolska a vôbec sme nečakali, že bude tak veľkolepé. Išli sme tam s tým, že to určite bude zaujímavé a odchádzali s tým, že Mongolsko je fascinujúca a monumentálna krajina. Nikdy nemáme prehnané očakávania z miesta, kam cestujeme. 

Podobne to bolo aj s Indiou. Z južnej Indie (Trabantem tam a zase zpátky, 2019) sme vyrazili iba preto, že nám nevyšiel náš pôvodný plán vyraziť z Bangkoku. Odrazu sme z Indie boli nadšení a bola to úplná náhoda. Mongolsko tiež považujem za náhodu, pretože naša pôvodná trasa mala viesť primárne cez Rusko až na Sibír. Cez Mongolsko sme mali ísť len chvíľu. Napokon sa z neho stal náš cieľ a dopadlo to úžasne. 

Ktorú z doterajších šiestich ciest považujete za najnáročnejšiu?

Zatiaľ posledná cesta do Mongolskej púšte bola najnáročnejšia pre boj s technikou. Aj keď sme na poslednej ceste na Trabantoch z Indie mali obrovské množstvo porúch, už to pre nás nebolo nové. Vyriešiť problém na Trabante bolo oveľa rýchlejšie a jednoduchšie, ako teraz, pretože Žabu sme tak dobre nepoznali.

Aké máte ďalšie cestovateľské a filmárske plány? 

To ešte nevieme. Vieme len, že Marek Slobodník už najbližšie nebude jazdiť na Honde. Tá trojkolka nemá žiadne odpruženie a bola to najnepohodlnejšia vec, akú kedy riadil. Musíme mu zohnať inú motorku.

Každopádne počítame s tým, že by sme mohli vyraziť na ďalšiu cestu so Žabami, pretože tie autá majú fascinujúce možnosti. Odtrpeli sme si veľa, kým sme sa s nimi zžili a bola by škoda, to teraz nevyužiť. 

Posledná otázka: Žaba alebo Trabant? 

To záleží od účelu. Trabant je oproti Žabe naozaj luxusné vozidlo. Na našu zatiaľ poslednú cestu od domova po hranice Mongolska by bol o tristo percent vhodnejší a pohodlnejší, pretože si v ňom viete pustiť rádio, má to dvere a sťahovacie okná. No v Mongolskej divočine by sme s ním nemali šancu. 

Možno by to vyzeralo dobrodružne, pretože Trabant by bol v Mongolsku stále v núdzi. V skutočnosti by sme sa na ňom však ďaleko nedostali. To auto má napríklad veľký problém s prudkosťou svahov. Niektoré svahy sme na LuAZ-e mohli zísť iba tak, že sme zaradili najnižší prevod a pomaly sme sa spustili dole ako z horskej dráhy. Trabant by na taký kopec nevyšiel, ani ho nezišiel.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Zdroj foto: Archív Dana Přibáňa