Belgická dráma Mladé srdcia si dáva za úlohu prekonávať konvencie. Originalitu však nehľadá v extrémoch, ale práve naopak, vracia sa k jemnosti, jednoduchosti a pridáva cit tam, odkiaľ ho iní pred rokmi vyňali.

Elias má štrnásť rokov, žije na belgickom vidieku a navštevuje miestnu školu, kam chodí aj jeho dievča a kamaráti. Eliasov otec žne úspech ako miestny šlágrový spevák a do domu naproti sa prisťahovali milí noví susedia a s nimi aj Alexander, Eliasov rovesník. Môže niečo narušiť takúto dedinskú idylku? Azda len Eliasovo dospievanie a zmätok v túžbach.

Hádam, že nie som jediný, komu celovečerný debut belgického režiséra Anthonyho Schattemana pripomína slávnu romantickú drámu Daj mi tvoje meno od Lucu Guadagnina. Letná zeleň, polia, staré bicykle a mladé, trochu naivné životy, to všetko pokryté obedňajším horúcim slnkom. Dráma Mladé srdcia pôsobí na zmysly diváka ako balzam, vďaka hrejivým farbám, prostrediu aj prívetivým tváram mladých hrdinov a hrdiniek. Až sa zdá, že svet pred objektívom kamery Pietra Van Campeho je o čosi ružovejší ako ten náš. A netýka sa to len obrazu.

Tvorcovia sa Eliasov príbeh snažia vyrozprávať tak, aby zámerne nenaplnili očakávania klasickej queer drámy. Tento žáner sa vyvíja rýchlejšie než ktorýkoľvek iný. Tvorcovia vo všeobecnosti sa už dávno oslobodili potreby ukazovať svet taký, aký je alebo bol donedávna. Väčší zmysel im dáva tvoriť podľa toho, ako by svet mal vyzerať. Hoci sa to občas nezdá, vnímanie LGBTI+ komunít sa neustále mení k lepšiemu. Spomeňme si len na to, ako boli homosexuáli vo filmoch zobrazovaní na začiatku storočia. Filmové umenie všetko v tomto smere spoľahlivo reflektuje. Elias už vďaka tomu nemusí byť hrdinom usilujúcim sa o lásku zranených rodičov, nemusí čeliť šikane zo strany starších žiakov (aj keď autori s týmto motívom trochu pracujú) a nemusí ani prežívať svoju náklonnosť k rovnakému pohlaviu celkom skryto. Jeho okolie je viac-menej pripravené mu porozumieť. Pre porovnanie vezmime do úvahy ťaživú snímku Baby, ktorú distribútor ASFK priniesol do kín pred pár mesiacmi. Na ten by ste svoje deti určite zobrať nemohli. Rozdiel je markantný, hoci technicky filmy môžu patriť do tej istej žánrovej oblasti. Cítiť tak posun aj v rámci dramaturgie distribútora filmov. 

Film  je označovaný ako rodinná dráma, čo znamená, že je určený viacerým vekovým kategóriám, a to aj deťom. Druhým dôsledkom žánrového zaradenia je jeho edukatívna povaha, ktorou sa snímka vzďaľuje od prísnejších princípov dennej reality. Každá situácia vo filme je posunutá smerom k priamočiarosti, aby sa zaistilo jasné doručenie myšlienok, názorov, ale aj dejových zvratov. Autori svoje posolstvo nešifrujú a náročnejšieho diváka k ničomu nevyzývajú. Ponúkajú mu iba jasné stanoviská bez polemiky. Cítia, že už nie je potrebná. 

Jasne čitateľnému obsahu však padla za obeť režisérska ambícia. Anthony Schatteman sa v rámci scenáristiky a práce s hercami ukázal skôr ako rutinér než auteur s odlišnou víziou. Obrazovú stránku filmu som už zhodnotil na výbornú, nedá sa mi však rovnako učiniť, keď je reč o vedení hercov. Tí sú na svojich miestach vždy dobre naladení a pripravení na zvuk klapky, na tvárach im svieti jednotný prívetivý úsmev a pre seba navzájom majú zakaždým prichystané hrejivé slová, bez ohľadu na to, či sa poznajú dlho, alebo sa práve zoznámili. Akoby nikto z nich nezažil občas zlý deň. Príbeh pôsobí idylicky až príliš, no musíme sa uspokojiť s vedomím, že ide o zámerne zjednodušené vnímanie reality za účelom dostať príbeh k širokému publiku. Nechcem však krivdiť ústrednej hereckej dvojici - Lou Goossens a Marius De Saeger.

Na miestach v scenári, kde sa nenachádzajú tézovité a vyprázdnené frázy sa mladí herci dostávajú do obdivuhodných hereckých polôh, kedy sú ich túžby vyjadrené pohľadmi, alebo vždy presne podanými jemnými aj prudkými prejavmi emócií. Inak slabý scenár poskytoval dvom hlavným protagonistom dostatočnú hĺbku na precítenie a stelesnenie charakterov, takže nebol problém im uveriť každé jedno duševné rozpoloženie. 

Prekvapila ma otvorenosť, s akou deti v tomto filme prežívajú svoje romantické vzťahy, dokonca hovoria už aj o skúsenostiach z minulosti, ktoré ich poznačili a zmenili. Na podobné dialógy, aké vedú hrdinovia vo filme Mladé srdcia, som bol doteraz zvyknutý len u starších postáv v oveľa dramatickejších dielach. Sprvu sa mi zachcelo autorov obviniť z projektovania svojich dospeláckych skúsenosti do detí, zisťujem však, že súčasná generácia násťročných zrejme naozaj prežíva vzťahy inak, než ako tomu bolo u mladých pred pätnástimi či dvadsiatimi rokmi. Existuje preto veľká šanca, že najdôležitejšia cieľovka, dnešní tínedžeri a ich rodičia, budú tento príbeh hravo brať za svoj. 

Queer cinema v Európe už má sebavedomie a Mladé srdcia sú toho dôkazom. Už to nie sú len príbehy ostrakizovaných jednotlivcov, ale príbehy rovnocenných členov otvorenej spoločnosti. Podobnosť s filmom Daj mi tvoje meno je okrem celkovej nálady práve v tom, že konflikt sa presúva do vnútra hrdinu, ktorý sa musí sám vysporiadať s vlastnou identitou. Nezažíva pritom žiadny tlak z okolia. Svojim spôsobom je to všeobecný obraz túžby rodiacej sa v srdci mladého človeka. Musí ju v sebe rozoznať, spoznať a vyjadriť. Otázka, voči komu je táto túžba namierená, sa už pomaly vytráca.

Osobne mi umiernené romantické drámy vyhovujú menej ako dramaticky vypätejšie príbehy z tejto žánrovej oblasti. Je však potrebné aj do tejto oblasti prinášať aktuálnosť a inovácie. Snaha režiséra Anthonyho Schattemana sa v tomto smere určite počíta.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK