Daniel Dluhý, režisér filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny, v rozhovore odhaľuje zákulisie vzniku snímky, ktorú štáb nakrúcal niekoľko rokov a zachytáva osobnú a často neľahkú cestu hlavnej protagonistky – Alenky, ženy pochádzajúcej zo slovenskej rómskej osady. Režisér hovorí o prvom stretnutí s Alenkou žijúcou v Nemecku, spontánnosti pri natáčaní a tiež o výzvach aj etických dilemách spojených s témou generačnej chudoby.

Oficiálny text distribútora: Z chatrče do detského domova, cez špeciálnu školu, útulok pre ženy, azylový dom, až po vysnívaný život. Skutočný príbeh mladej Rómky Alenky, ktorá sa nevzdala a dokázala vzdorovať osudu tisícov rómskych detí na Slovensku. Aký život žije Alenka po odchode do Nemecka a aký život jej sestra v osade na Slovensku? Dve pokrvné sestry a odlišnosť ich príležitostí sú odpoveďou na mnohé otázky a najmä na potrebu pevného bodu v živote človeka. Je prostredie, ktoré nás formuje, skutočné kľúčové? V zlomových životných situáciách stál pri Alenke dnes už penzista Michael…

Rozhovor s Danielom Dluhým:

Ako si sa s Alenkou spoznal? 

Môj prvý kontakt s Alenkou nastal, keď za mnou producent Lukáš Marhefka raz prišiel s novinovým článkom, v ktorom sa o Alenke písalo. Na jeho základe sme sa rozhodli, že za ňou vycestujeme do Nemecka, kde sme sa zoznámili.

Vtedy padlo definitívne rozhodnutie, že o Alenke vznikne film? 

Áno, o vzniku filmu ma presvedčila sama Alenka. S Lukášom sme za ňou prišli s kamerou, aby sme si otestovali, ako si všetci traja budeme rozumieť pri nakrúcaní a do akej miery nám bude Alenka vedieť vyrozprávať svoj príbeh. Ukázalo sa, že je prirodzená a zamýšľa sa nad vecami do hĺbky. Dokáže sa na rôzne problémy pozerať z rôznych uhlov. To ma presvedčilo, že film musíme urobiť. 

V snímke zaznievajú Alenkine zamyslenia, taktiež často kladie otázky a vedie rozhovory s ostatnými protagonistami a protagonistkami. Stávalo sa, že Alenka pri nakrúcaní prevzala opraty a spontánne viedla dianie pred kamerou, alebo to bolo v pláne?

Nebolo to všetko v pláne. Scenár vznikol preto, aby sme pri nakrúcaní mali nejaký papier v ruke. Mali sme predstavu o tom, akých ľudí chceme osloviť a s kým chceme pracovať, ale táto kostra sa v procese vyvíjala. Film je kolektívne dielo a mňa teší, keď všetci prichádzajú s nápadmi. Bral som to aj od Alenky. Keď som videl, že v konkrétnej situácii reaguje prirodzene a spontánne, nemal som potrebu celé dianie korigovať, pretože to zrazu fungovalo samo od seba. Niekedy celá situácia alebo rozhovory fungovali tak dobre, akoby boli naplánované a presne načasované. Nebolo potrebné robiť zásahy. 

Aké je teda posolstvo filmu z pohľadu autora? 

Neviem, či dokážem vysloviť konkrétne posolstvo filmu. Mám rád, keď si diváci sami urobia obraz o diele. Samozrejme, že mám svoj zámer a myšlienky, ktoré chcem sprostredkovať cez živých ľudí pred kamerou, ale pri tvorbe tohto filmu som sa v základe odpichol od myšlienky, ktorú som v sebe mal už dlho pred tým, ako ma Lukáš oslovil. Chcel som vedieť, do akej miery nás ovplyvňuje prostredie a ľudia, medzi ktorými sa pohybujeme. Akí by sme boli, keby sme sa pohybovali v spoločnosti iných ľudí? To ma priviedlo k zamysleniu sa nad tým, nakoľko pomoc, ktorej sa nám dostane, môže nasmerovať náš život. 

V súvislosti s diváckymi reakciami na film, musím povedať, že počas projekcie (rozhovor sa uskutočnil po premiére v Kine Lumière v Bratislave) ľudia reagovali na jednotlivé situácie rôzne. Niečo ich pobavilo, niečo iné zasa rozhnevalo. Bolo počuť smiech aj hundranie a rozhorčenie. Vo filme sú časti, ktoré budú aj ďalší diváci určite považovať za kontroverzné. Napríklad časti, v ktorých vystupuje kňaz Marián Kuffa. Aký zámer si sledoval zahrnutím jeho výpovede, ktorá často ani nesúvisela s témou filmu, do finálneho strihu? 

Vo filme je ako súčasť Alenkinej cesty. Bol podstatnou súčasťou jej života po opustení detského života. Pravdou je, že jej veľmi pomohol. Považoval som za dôležité, aby to vo filme bolo. Snažil som sa Alenkin príbeh vyrozprávať tak, ako sa stal a tak, ako ho vníma dnes ona aj ja. Nechcel som sa vyhýbať kontroverzným situáciám. Snažil som sa ľudí vo filme nesúdiť a viac ich pozorovať. Verím, že všetci ľudia, ktorí vo filme vystupujú, sú dobrí. Urobili chyby, urobili však aj dobré veci. 

To, čo urobil farár Kuffa pre ľudí v núdzi je veľká vec, to, čo verejne rozpráva a spôsob, akým rozpráva, s tým sa nemôžem stotožniť. Sú to skutočnosti postavené v protiváhe, a to som chcel ukázať aj na plátne. 

Faktom však zostáva, že snímka vzbudzuje silné reakcie. Si pripravený na dobrú aj zlú odozvu? 

Som zvedavý na všetky reakcie. Sme ešte len na začiatku.

Silné boli aj zábery z osady na východe Slovenska. Mal si s takýmto nakrúcaním skúsenosti? 

V osade sme už v minulosti nakrúcali. S Lukášom sme robili študentský film v Lomničke, čo je pôvodne nemecká dedina pri Podolínci. Bol to krátky portrét farára Jána Záhradníka. V tejto dedine na Spiši kedysi žil veľký počet karpatských Nemcov, ktorých po vojne vyhnali preč. Do prázdnych domov sa nasťahovali Rómovia, tak sa stalo, že Lomnička je dnes čisto rómska dedina. To bol pre mňa veľmi silný kontakt s rómskym prostredím. Nemôžem povedať, že sa zo mňa stal odborník na túto oblasť, ale vnímam to ako prípravu, z ktorej som čerpal aj pri tvorbe filmu Alenka a zázrak z cudzej krajiny. Toto posledné nakrúcanie v osade bolo z filmárskeho pohľadu celkom akčné a príjemné. 

Keď už je reč o odborníkoch, mali ste s Lukášom pri tvorbe filmu aj konzultácie s ľuďmi, ktorí sa venujú riešeniu generačnej chudoby na Slovensku? Je to predsa len komplexná téma. Z filmu to nie je celkom zrejmé, ale v súčasnosti tu máme organizácie, ktoré tento a ďalšie pridružené problémy veľmi úspešne riešia, ako napríklad občianske združenia Cesta von, Návrat a ďalšie. Oslovili ste ich? 

Náš film od začiatku nemal byť faktografický. Šlo nám o autentické zachytenie Alenkinej cesty životom. Nebolo našim cieľom pozerať sa na problém z odborného hľadiska, ale zo subjektívneho hľadiska ženy, ktorá z takého prostredia pochádza a dnes sa nad tým sama zamýšľa. Najdôležitejšie je Alenkine rozprávanie. 

Nakrúcanie vám trvalo štyri roky. Vnímaš aj dnes, po dokončení filmu, ako správne porovnanie života Alenky so životom jej sestry alebo matky? Je správne postaviť pred kameru dve ženy, z ktorých jedna mala to šťastie a dostala šancu na lepší život a druhá ju nedostala? 

Neberiem to ako porovnávanie. Film by mal slúžiť ako príklad. Alenka sama hovorí, že týmto filmom chcela svetu povedať, že je to možné. Sama chcela ukázať, že ľudia nemusia žiť v osadách, ale že existujú cesty, ako sa dostať k lepšiemu životu. Beriem to ako inšpiráciu, nie ako porovnávanie.

Na čom teraz momentálne pracuješ? Chystáš ďalší film?

Momentálne máme rozpracovaný film Possonia: Bratislava vo Florencii. Je to populárno-náučný dokument v ktorom spolu s historičkami a archeologičkami Ivanou Kvetánovou a Margarétou Musilovou rozprávame príbeh ako a prečo je na nádvorí Palazzo Vecchio vo Florencii namaľovaná freska Bratislavy. Tá je tam od 16. storočia a návštevníci ju môžu vidieť práve na hlavnom nádvorí tohto slávneho paláca, ktorý dnes slúži ako florenská radnica. Film už malo bratislavské publikum možnosť vidieť pri niektorých príležitostiach v jeho predfinálnej verzii. Pracujeme na tom, aby sa dokument k divákom čoskoro dostal vo finálnej podobe.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Autorka titulnej foto: Gabrielė Urbonaitė