Židovské melódie a tvorba Jaroslava Ježka. Dramaturgiou jedinečný koncert pripomenul výročie českých autorov a zároveň pripomenul otázku, ktorú dnes všetci cítime v nebezpečnej blízkosti.

Stáva sa už dobrou tradíciou, že zborový „trojlístok“ - Spevácky zbor mesta Bratislavy, Les Sirènes a Sirénčatá prinášajú pod vedením dirigenta a zbormajstra Lukáša Kunsta na každom koncerte dramaturgicky nevšedný program. Práve uvádzaním neopočúvaných diel, ktoré sú tieto zbory schopné nacvičiť v relatívne krátkom období, sú ich koncerty výnimočné. Výnimkou nebolo ani podujatie  Voskovec & Werich, Jaroslav Ježek a židovské piesne v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca (15.3.2025).

Tvorba židovských autorov a piesne inšpirované židovskými tradíciami boli dramaturgicky prepojené s druhou časťou koncertu – tvorbou troch kľúčových predstaviteľov Osvobozeného divadla, avantgardnej divadelnej scény ovplyvnenej dadaizmom, futurizmom a neskôr aj poetizmom, prinášajúcej satirické a kritické pohľady na dobové spoločenské pomery doma i vo svete. Po presťahovaní do Umeleckej besedy v roku 1927 začala divadlo výrazne formovať legendárna autorská dvojica Jan Werich (1905 – 1980) a Jiří Voskovec (1905 – 1981), ktorých 120. výročie narodenia si pripomíname v aktuálnom roku. Čoskoro ich doplnil skladateľ Jaroslav Ježek (1906 – 1942), ktorý ich predstavenia výnimočným spôsobom dotváral po hudobnej stránke.

Program moderovala Zuzana Ledererová, brnianska historička umenia a publicistka, ktorá je aktuálne spolupracovníčkou slovenskej stanice Devín. Aj sprievodným, nesmierne autentickým slovom, spomienkami a komentármi, ktoré si nevygooglite, mal teda koncert hodnoverný charakter. Detský zbor Sirénčatá interpretoval na úvod úryvky z detskej opery Brundibár, ktorú skladateľ Hans Krása skomponoval na libreto Adolfa Hoffmeistera. Premiéru však dielo malo až na prelome rokov 1942 a 1943 v židovskom sirotinci v Prahe. Hudobného naštudovania sa ujal najskôr Rafael Schächter, no po jeho deportácii do Terezína vedenie prevzal Rudolf Freudenfeld (Franěk), a réžiu spolu so scénou vytvoril František Zelenka. Hansa Krásu medzitým v auguste 1942 previezli do Terezína.

Klaviristka Andrea Bálešová po introdukcii uviedla ústrednú tému – s citom pre spevnosť melódie, ktorú následne zopakoval detský zbor. Ani v orchestrálnej verzii skladateľ zbytočne neprekrýval orchestrálny part so spevom, vyhýbal sa veľkým experimentom, no zároveň dal v diele pocítiť ľudové i jazzové prvky. Robil to však s vkusom, dostatočne jemne, aby bola hudba pre publikum (dospelé či detské) zrozumiteľná. Sirénčatá interpretovali svoj part s veľmi dobrou zrozumiteľnosťou, ukážkovou dikciou a čistou intonáciou. Deti prejavili pod jasným, precíznym gestom Lukáša Kunsta pedantný zmysel pre rytmiku a Kunst ich vedie aj k precítenej dynamike. V ich frázach je počuteľné budovanie melodických línií, no nie na úkor prirodzenosti. Presne tento prejav pristal českej farebnosti diela, bez zbytočných disonancií, uchu lahodiacim, výrazným melódiám. V klavíri sme často počuli unisonové party so spevom, ktoré boli naštudované s obdivuhodnou presnosťou detských spevákov.

Gideon Klein Bachuri a jeho Le´an Tisa označujú za jedno z najočarujúcejších diel. Klein sa narodil v moravskom Přerove v roku 1919, kde navštevoval hodiny klavíra u Karla Mařika, potom sa ako 11-ročný presťahoval do Prahy, kde žil so svojou sestrou, klaviristkou Eliškou (Lisou) Kleinovou. Počas školy študoval hru na klavíri na pražskom konzervatóriu u Růženy Kurzovej a neskôr u jej manžela, významného klaviristu Viléma Kurza. Už ako tínedžer sa Klein úzko zapájal do hudobných aktivít mesta a ako klavirista vystupoval na mnohých koncertoch. Na absolventskom koncerte v máji 1938 predviedol Beethovenov Štvrtý klavírny koncert s pozitívnym ohlasom kritikov.

V preklade pieseň Le´an Tisa znamená Chlapče môj, kam ideš? a na jednom predstavení v Terezíne v roku 1942 odznelo, no ďalšie záznamy o jeho uvedení neexistujú. Bol to jeden z najsilnejších momentov večera. V dámskom komornom zbore Les Sirènes má Lukáš Kunst oporu, takže trojica lineárne vedených hlasov znela v nádhernej symbióze. Okrem spoľahlivých skupín sopránov bolo evidentné, že altistky získali personálne posily. Melodická línia altov bola intenzívna – emočne i výrazovo. To, že ju dirigent v úvode nechal vyznieť, malo svoj význam, práve v nej sa totiž skrývalo jadro a vrchné hlasy tvorili farebné a výrazové napätie. Celkovú kompaktnosť hlasov, dostatočnú silu a spevnosť druhých sopránov v a capella prevedení treba oceniť. Dámy boli zladené harmonicky, ale najmä v dynamike bola citeľná absolútna prepracovanosť materiálu. A napokon, dychberúce boli aj pianissimá – nenašli ste v nich jediný hlas, ktorý by „vyčnieval“. V sóle sa predstavila Nikola Ecker Illéš, ktorej výšky mali potrebnú istotu. Keď sa skladba skončí a v sále nasleduje niekoľkosekundové, priam hrobové ticho, viete, že to bol jeden z najsilnejších a zároveň najdojemnejších okamihov večera. Interpretačných i dramaturgických – zaradením tohto výnimočného diela sa v publiku dokážu udiať tie vzácne, emocionálne vypäté, až pamätné okamihy. Za mňa bol tento nepochybne jedným z nich.

Ak hovoríme o židovskej hudbe, širokému publiku ako prvé zaiste napadne film Schindlerov zoznam. Hudobná téma Johna Williamsa je nesmrteľná, celé roky neprestáva dojímať ľudí. Klaviristka Andrea Bálešová a huslistka Sandra Baggiolini umne pracovali nielen so samotnou témou, ktorej clivota sa už po prvom počutí dostáva priam do kostí, ale i s tempami. Po pomalom úvode vyniesli vnútornú dramatickosť skladby miernym zrýchlením, čím výpoveď nabrala na naliehavosti. Nebola to však afektovaná interpretácia (čo sa, žiaľ, mnohým hudobníkom často stáva). V tejto téme musí byť úprimná výpoveď, čistota hudby a jasnosť odkazu. Hudobníčky vyhrali zreteľne témy – ak bola v husliach, sprievod klavíra Bálešová citlivo ponechala v tichom mezzoforte, s uvoľneným charakterom hry, rovnako Baggiolini melódiu dostatočne vyniesla, no keď bol dominantný klavír, protitému vedela hrať mierne. Spoločne tak vytvorili peknú symbiózu, v ktorej som ocenila najmä voľnosť prejavu v pridaných melodických figúrach. Práca s variačným princípom tejto skladbe pristane – a či už je otázkou osobného vkladu muzikanta alebo je pripravená v aranžmáne, rozhodne na vyznení diela pridáva.

Do programu Lukáš Kunst zaradil aj známe skladby: Shalom Aleichem (arr. Audrey Snyder) získala na sile a hodnovernosti vďaka Speváckemu zboru mesta Bratislavy. Zbor s obdivuhodnosťou zvládal polyfonické úseky aj synkopickú rytmiku. Pieseň končila mohutnou, esteticky vkusnou gradáciou, ktorá bola dynamicky výborne vypracovaná. V tomto bloku nechýbala ani tradičná chanuková pieseň Maoz Tsur (úprava Abraham Wolf Binder), v ktorej vynikla kultúra hlasového prejavu SZMB. Sú to všetko speváci, ktorí majú za sebou históriu v rôznych zboroch, takže s dynamikou vedia pracovať profesionálne.

Tradičná židovská ľúbostná pieseň Tumbalalaika (úprava Ian Assersohn) mala náročný klavírny sprievod, ktorý Andrea Bálešová vyhrala s precíznou prípravou a dôslednosťou. Rovnako tak netradičný bol spôsob, akým autor úpravy rozdelil opakujúci sa melodický motív medzi jednotlivé hlasové skupiny. Taktiež meniace sa harmonické postupy kompozície, ktoré predznačil klavír prispeli k tektonike kompozície. Tempové zmeny, ktoré vytvárali v tejto tradičnej piesni napätie, boli ďalším dôležitým výrazovým prvkom interpretácie. Výsledok bol kompaktný, interpretačne presvedčivý a strhujúci.

Prvú polovicu koncertu uzavrelo Päť ľúbostných piesní Erica Whitacra: Temuná, Kalá kallá, Laróv, Eyze Shéleg a Rakút. V prvej v z nich som si v úvode vedela predstaviť aj čistejší tón huslí a istejšie výšky sopránov (hoci treba uznať, že ide o sťaženú pozíciu, keď majú speváčky rovno nastúpiť v takýchto extrémnych polohách). Napokon sa husle dostali k očakávanému tónu a spevu dominovali mužské hlasy. V pomalom tempe uchvátil ich legátový prejav a sebaistý tón. Oproti radostným vysokým ženským hlasom tvorili v piesni kontrast – židovská hudba je plná kontrastov. Na jednej strane radosť zo života, na druhej, hlboká vnútorná túžba po slobode, clivota, trudnosť a ťažoba. Práve táto kontradikcia je na nej fascinujúca. Jej charakter sa všetkým zborov v tento večer podarilo vystihnúť.

V druhej časti program nadväzoval v ideologickej línii. V tvorbe Wericha, Voskovca a Ježka sa v tridsiatych rokov začali čoraz naliehavejšie objavovať varovania pred nebezpečenstvom fašizmu. Ich diela ústili do otvorenej kritiky. Ako uvádza sprievodný text programového bulletinu, vedenie Umeleckej besedy na základe sťažností z nemeckého veľvyslanectva nakoniec divadlo z priestoru vypovedalo. Názov sa zmenil dočasne na Spoutané divadlo a pôvodné meno sa začalo používať až po opätovnom návrate do Umeleckej besedy v roku 1937. Protifašistické zameranie tvorby však viedlo nielen k zákazu konkrétnych titulov, ale aj k úradnému zatvoreniu divadla. Z tohto dôvodu umocneného Voskovcovým židovským pôvodom sa trojica hlavných protagonistov Osvobozeného divadla rozhodla pre emigráciu do USA. A hoci divadlo napokon úplne zaniklo, odkaz tvorcov prežil do dnešných dní.

Jaroslav Ježek a jeho legendárna skladba Bugatti Step bola komponovaná pod vplyvom jazzových prvkov a dodnes tvorí súčasť repertoáru – či už formácií zameraných na starý jazz alebo i voľnejších koncipovaných recitálov klaviristov. Za klavírom sme počuli sympatickú manželskú dvojicu – Andreu a Františka Bálešovcov. Bol to výborný nápad, ktorý, zdá sa, vznikol len počas pauzy. Presne takto má vyzerať jazz – s radosťou a troškou improvizácie. Obaja klaviristi sú skúsenými interpretmi, mohli si preto takúto spontánnu interpretáciu dovoliť. Bugatti Step znel s ľahkosťou a v dobre nastavenom tempe, s akcentáciou dôb a pedantne vyhratými témami. Navyše, nebol to ten otrocky klasický typ hry, v ktorom počujete zviazanosť notovým zápisom. To, že má interpret skúsenosti s jazzom, zaiste v pulzácii rytmu odhalíte. V tento večer v druhej polovici koncertu sprevádzali Ježkove diela muzikanti z František Báleš Ansámbel: František Báleš, klavír; Vladimír Máčaj, kontrabas; Juraj Šušaník, bicie nástroje; Dávid Oláh, saxofón. Ešte predtým sme však v dobovej interpretácii počuli v zvukovom zázname skladbu Lásko ma právo se smát v interpretácii Míly Ledererovej. Totožnosť priezviska tejto talentovanej opernej speváčky a zároveň vynikajúcej herečky s moderátorkou večera Zuzanou Ledererovou nie je čisto náhodná. Míla bola jej tetou a tiež pratetou Lukáša Kunsta. Ukážka jej spevu nás vzala do čias minulých. Špecifickou estetikou, tvorbou tónu, frázovaním, ozdobami, dikciou. Nostalgicky dodávame, že nad tými čistými a ľahkými koloratúrami by mnohé súčasné operné speváčky bledli závisťou...

A potom už sa k slovu v téme dostal saxofón spoločne s muzikantmi z František Báleš Ansámbel. V domě straší duch bola ďalšia Ježkova skladba, ktorú interpretovali Sirénčatá. Tie síce spočiatku zanikali, keďže kapela bola umiestnená pred nimi (a predsa, detské hlásky majú prirodzený register), no i tak zožali najväčší potlesk. Logicky a právom. Deti rozvíjajú týmto repertoárom svoje rytmické schopnosti a koordináciu s frázovaním, ktorá je postavená na odlišných princípoch ako klasická hudba. A zvládli to s bravúrou.

Zakázané ovoce, Svítá, Klobouk ve křoví, Život je jen náhoda, Evropa volá – piesne Jaroslava Ježka priniesli do sály nevídanú energiu. Nielen v podaní zborov, ale i hudobníkov. Zrazu sa v publiku ukázalo, že dokáže rozpoznať aj jazzové improvizácie a oceniť ich. Pomedzi Ježkovou tvorbou sa vyskytol aj populárny štandard Summertime z opery Porgy & Bess Georgea Gershwina. V tejto piesni, ktorá nadobudla zrazu novú podobu, sme ako prvého počuli improvizovať Oláha (saxofón), následne klaviristu (František Báleš), ktorý sa veľmi prirodzene dokázal od tonálneho centra vzdialiť v neopočúvaných harmóniách, a napokon i kontrabasistu Vladimíra Máčaja. Veľmi slušný, neočakávaný jam, ktorý vyvolal v obecenstve nespútanú radosť.

Čo sa týka Ježkových skladieb, neboli to jednoduché aranžmány ani pre spevákov – delenie vnútorných hlasov na jednotlivé skupiny, ale i harmonické postupy, si vyžadujú detailnú prípravu. Z interpretácie bolo cítiť, že speváci vnímajú ústredné témy, rovnako tak rytmické nuansy, jedine vo frázovaní sa v niektorých piesňach vyskytli momenty, kedy nedokázali v zhode a presvedčivo interpretovať ľahkú dobu. Tá musí byť v jazze zreteľná a akonáhle ju v melódii nahradí neželaný prízvuk, stáva sa z nej tak trochu ťažkopádna melódia. Napríklad v piesni Život je jen náhoda sa v závere fráz objavili pomerne hutné staccata namiesto ležérneho, príjemného záveru, ktorý by korešpondoval jednak s rytmikou a potom, aj významom textu. Iste, speváčky, ktoré sa orientujú viac na klasickú hudbu ako jazz, sa za pár skúšok nedokážu transformovať na iný žáner. No predsa bol aj svetlý moment v tomto repertoári. Za mikrofón sa postavil umelecký vedúci zboru a dirigent Lukáš Kunst. Je to umelec, ktorý má muzikality na rozdávanie, jeho frázy mali v záveroch potrebnú ľahkosť a prirodzený jazzový feeling.

Stodvadsiate výročie narodenia Voskovca a Wericha si pripomíname práve v aktuálnom roku. A akokoľvek tento koncert mohol byť prínosný a pekný, niekedy človeka až mrazilo, keď si dal do súvisu okolnosti, za akých títo umelci tvorili a aké nebezpečné súvislosti s minulosťou môžeme pociťovať aj dnes.

Zuzana Vachová

Foto: Dáša Šimeková