Do slovenských kín dorazila populárna snímka s predvojom trinástich nominácií na Oscara, o ktorých sa bude rozhodovať už začiatkom marca. Novinka Emilia Pérez je žánrovo definovaná ako krimi muzikálový triler, čo v skutočnosti vyzerá na plátne rovnako originálne, ako to aj znie. Francúzsky režisér Jacques Audiard zo svojského námetu, voľne prevzatého z románu Écoute od Borisa Razona, vydoloval množstvo nevídaných cenností. Ako každá objavná cesta, aj vytvorenie jedného z filmov roka so sebou však prináša poklady aj problémy. No za pozornosť jednoznačne stojí.

Medzi najsilnejšie stránky filmu patrí hudba a jednotlivé hudobné sekvencie, ktoré vznikli podľa Audiardovho operného libreta. Od klasických filmových muzikálov sa preto Emilia Pérez zásadne líši. Jednotlivé piesne a choreografie nevytvárajú len jednoduché efektné scény, ktoré v iných prípadoch len popisujú určitý stav vecí a zdržiavajú dej, hoci potešujú chytľavými melódiami. Texty piesní v snímke Jacquesa Audiarda sú dôležitou dejotvornou a významovou zložkou. V mnohých prípadoch nahrádzajú klasické dialógy a to aj vo chvíľach, ktoré sú v podobných kultúrno-politických príbehoch problematické. Narážam na situácie, kedy autor či autorka dostane potrebu cez postavy opakovať všeobecne razené názory, čo sa v diele zväčša prejaví ako dokola omieľaná fráza, akú si možno prečítať hoci aj na transparentoch počas dúhových pochodov.

V recenzii filmu Mosty som spomínal, ako sa tvorcovia podobným momentom dômyselne vyhli tým, že postavám nevkladali do úst zbytočné slová. Autori Emilie Pérez zvolili inú taktiku a obligátne vyjadrenie postoja za práva transrodových ľudí zabalili do hudby a textu piesne Lady v podaní Marka Ivanira a Zoe Saldana. V nej už cítiť istú tvrdohlavosť. Film však skutočne škrípal chvíľu pred tým, keď sa hlavná hrdinka Rita (Saldana) ocitla na klinike plastickej chirurgie. Ako som už naznačil, odvážna tvorba so sebou nesie riziko, že sa vám pri množstve skvelých nápadov podarí tu a tam šliapnuť vedľa. Skladba La Vaginoplastia o vypočítavaní všemožných zákrokov, ktoré moderná medicína ponúka, je veľavravným príkladom. Tvorcom sa do filmu na moment votrel nevkus, mimoriadne kontrastný s kvalitami zvyšku diela. Spomenul som si pri tom na videoklip Zick Zack od skupiny Rammstein, ktorý bol aspoň zábavne podvratný. Nevadí, ak do kina zájdete, takéto zakopnutie rýchlo rozdýchate v nasledujúcich momentoch. Tu sa moje výčitky k hudbe končia.

Oveľa radšej sa púšťam do chvály zvyšných skladieb francúzskeho skladateľa Clémenta Ducola, ktoré sú úchvatné v spojení španielskeho jazyka, opery, výrazných rytmov a rapu. Nehovoriac o podmanivom speváckom, hereckom a tanečnom prevedení od herečky Zoe Saldana. Predovšetkým pieseň El mal si Oscara vyslovene pýta. Podobne je na tom aj skladba Mi Camino, v ktorej môžeme počuť Selenu Gomez. Muzikálová zložka prekvapivo funguje aj v žánri krimi trileru. Hudba vážnu náladu filmu zjemňuje a obohacuje o štipku neškodnej melanchólie, na iných miestach dodáva deju aj obecenstvu energiu.

Scéna si váš zrak pripúta vďaka pôsobivej kamere, ktorej napomáha ozdobné, dynamické svietenie a rýchle zmeny uhlov snímania bez strihu. Výsledkom je bujný a akčný obraz, naplnený chytľavou choreografiou, pôsobivými hereckými výkonmi, hlbokými textami v titulkoch (kiežby sme všetci rozumeli španielčine) a premyslenými kamerovými jazdami. Inými slovami, nevedel som, na čo sa pozerať skôr, všetko vyzeralo úchvatne.

Scenár vychádza z originálneho námetu, z čoho plynie príležitosť aj nebezpečenstvo. Transrodové postavy prinášajú do filmu určitú sviežosť, klasické zápletky vďaka nim dostávajú nové odtiene. Aby však príbeh dával zmysel, treba si pri písaní postáv a zvratov dávať rovnaký pozor ako doteraz. Emilia Pérez (Karla Sofía Gascón) je jednou z hlavných hrdiniek. Než sa stala transrodovou ženou, svet ju poznal ako vodcu drogového kartelu s prezývkou Manitas.

Čím viac nad touto postavou a jej vývojom uvažujem, tým komplexnejšia a neuveriteľnejšia mi pripadá. Aby sa Manitas mohol stať Emiliou, musel predtým viesť život zločinca, a nie hocijakého, stal sa hlavou organizovaného zločinu. Táto cesta musela viesť cez veľké nebezpečenstvo a množstvo mŕtvych. Naopak, Emilia Pérez sa po tranzícii vracia do rodného Mexika, aby tam založila organizáciu na pomoc pozostalým po obetiach vyčíňania drogových kartelov. Možno život Manitasa/Emilie prirovnať k vnútorným ťažkostiam, aké prežívajú ľudia, ktorí svoju identitu dlhodobo taja a stojí ich veľa energie žiť život, ktorý nenávidia? Dúfam, že áno. Som presvedčený, že je to jediný spôsob, ako si vysvetliť vývoj tejto postavy a nezničiť si zážitok z filmu. V opačnom prípade, ak by sa z mocného narkobaróna stala nefalšovaná filantropka iba vďaka hormonálnej liečbe a chirurgickým zákrokom, to by sa jednalo o veľkú prasklinu v scenári.

Ten je v prvom akte najsilnejší. Zápletka v nás vzbudzuje napätie a záujem o riešenia špecifickej situácie, v ktorej sa hrdinky nachádzajú. V ďalšom dejovom vývoji sa toto napätie čiastočne premieňa na drámu v rodinnom prostredí a k slovu sa dostávajú hlbšie emócie, partnerská či rodičovská láska. Či sami sebe dovolíte tieto emócie prežívať záleží len od toho, či príbeh Emilie beriete doslovne alebo nie. Film v obecenstve vzbudzuje očakávania od rozličných žánrov, z čoho vzniká celkom nová zmes pocitov. Najčastejšie však prevládajú konvencie krimi žánru a neustále prítomné napätie pripomína, že nad  príbehom visí Damoklov meč. 

Emilia Pérez je výrazným filmom s experimentálnym potenciálom a hlavnou hrdinkou, ktorej veľký zmysel je ešte čiastočne skrytý. Možno sa odhalí až rokmi, keď s podobnými charaktermi vo filme budeme mať viac skúseností. Nejedná sa o čistokrvný muzikál ani triler v pravom slova zmysle. Preto sa snímka vymyká väčšine toho, čo v kinách bežne môžeme uzrieť.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK