Viera Zavarčíková, výtvarníčka a zriaďovateľka Súkromnej školy umeleckého priemyslu animovanej tvorby (SŠUPAT), pripravila výstavu svojich diel s názvom Kráľovi pokoja a lásky II. K tvorbe obrazov sa vrátila po 24 rokoch.

“Pri zakladaní školy som vždy hovorila, že to bude škola 3. tisícročia. Prozreteľnosť zaúradovala a naozaj sa mi podarilo preraziť a školu založiť až v roku 2000, hoci som sa snažila už tri roky pred tým,” hovorí zriaďovateľka školy Viera Zavarčíková.

Myšlienku na založenie odbornej umeleckej školy dostala ešte v roku 1993. Jej cieľom bolo vytvoriť študijný program, v ktorom by bolo možné spojiť klasické výtvarné umenie s rozvíjajúcou sa počítačovou technikou. Na Slovensku v tom čase neexistovala stredná škola s podobným zameraním. 

Na vernisáž 12. decembra prišli viacerí zamestnanci, žiaci aj absolventi školy, ktorú Viera Zavarčíková v roku 2001 založila. Vtedy výtvarníčka venovala Kráľovi pokoja a lásky svoju prvú výstavu. Riaditeľ SŠUPAT Ján Mózer na vernisáži uviedol: “Prvá výstava Kráľovi pokoja a lásky prebiehala pred viac ako 20 rokmi a bola to prosba pani zriaďovateľky Najvyššiemu nového zákona, aby vznikla naša škola úplne nového typu, kde sa spája umenia s technikou a počítačmi. Podarilo sa, no vedenie školy pani zriaďovateľku zamestnalo natoľko, že jej nezostal čas pre jej vášeň, ktorú môžeme na tejto výstave obdivovať.”

“Po 24 rokoch vznikla výstava Kráľovi pokoja a lásky II, kde nadviazala na svoju predošlú tvorbu. Začala zhromaždením obrazov z prvej výstavy a prostredníctvom nich hľadala pretrhnutú niť. Podarilo sa jej nadviazať na skoršie obrazy. Autorka strieda suchý a olejový pastel, jednotlivé námety tvorí v rôznych variáciách. Je to výsostne moderný expresívny prejav, v ktorom je viditeľná snaha zachytiť pohyb. Evidentné sú náboženské námety,” vysvetlil riaditeľ školy Ján Mózer.

https://mojakultura.sk/slovenski-stredoskolaci-bodovali-v-medzinarodnej-konkurencii-na-animofeste/

Rozhovor s Vierou Zavarčíkovou: 

Po 24 rokoch sa koná výstava vašich diel. Vidíme tu staršie aj novšie obrazy. Môžete nám ich predstaviť? 

Sú tu obrazy, ktoré som vytvorila v roku 2000 a ešte skôr. Potom bolo veľká prieluka, celých 24 rokov. Za posledný mesiac som vytvorila 12 nových obrazov, ktoré sú tu tiež vystavené. Plánovala som to až v roku 2025, no povedala som si, že neviem čo bude budúci rok. Výstavou som chcela umocniť to, že budem oslavovať životné jubileum 70 rokov a naša škola bude mať tiež svoje výročie. Chcela som Kráľovi pokoja a lásky poďakovať za takmer 25 rokov od založenia školy. 

Na čo sa pri tvorbe sústredíte? Aké motívy v nich môžeme vidieť? 

Pri niektorých obrazoch som sa snažila zachytiť výjavy, ktoré som skutočne videla v chráme u kapucínov. Boli to línie naznačujúce kríž. Uvedomila som si, že ten kríž je vytvorený z poľníc. Videla som aj siluetu, postavu. V roku 2000 som sa to snažila zachytiť na svojich obrazoch. 

Do akej miery je viera pre vás inšpiráciou? 

Nevyrastala som v rodine, kde by sa Boh skloňoval. Nechodila som do kostola. Moja mama bola učiteľka dejepisu a veľmi dobrá výtvarníčka, otec bol technik. Bol to klasický príklad manželstva v socializme. Rodičia celý rok šetrili, aby mohli ísť v lete k moru do Bulharska. 

V tom čase, keď som dostala nápad založiť školu, sa mi narodila dcéra. Istý čas som nemala kde bývať a požičiavala som si na jedlo. Ostala som s malou na ulici, v snehu. Povedala som si, že všetko zlé je na niečo dobré. Vtedy som po nociach začala písať študijný odbor. Ľudia sa na mňa dívali s úsmevom, keď som im vtedy hovorila, že raz budem mať učebňu plnú počítačov. Nemala som nikoho, kto by mi pomohol a vtedy som si k sebe pritiahla Boha. Keď som rozmýšľala nad tým, kto by mi mohol pomôcť, napadlo mi, že On musí existovať a musí mi pomôcť. Bola som naozaj vypočutá. 

Musela som sa od začiatku naučiť všetko, starý aj nový zákon, prečo sa chodí do chrámu, kedy si musí človek kľaknúť, kedy si podať ruku a podobne. Objavila som to a On sa mi ukázal. Vďaka tomu je druhá polovica môjho života úplne iná ako tá prvá. 

Touto výstavou chcem Bohu poďakovať. 

Vaša škola bola vôbec prvá svojho typu na Slovensku. Počuli sme už, že jej založenie trvalo roky. Aké prekážky ste museli prekonať? 

Ľudia neverili, že sa mi to podarí. Iným sa to nepodarilo. Dokonca mi prišli aj do bytu povedať, aby som v tom nepokračovala a presviedčali ma, aby som so založením súkromnej umeleckej školy prestala. Báli sa, že sa mi to podarí. Spýtali sa ma, či viem, aké je to ťažké. (smiech)

Čo by ste poradili mladým umelcom a svojim žiakom, aby si zachovali rovnakú vytrvalosť? 

Dôležité je uvedomiť si samého seba. Vážiť si, že ste sa vôbec narodili. Ak v sebe máte silu a chcete, tak sa dá veľa dosiahnuť. Dlho je tma, ale jedného dňa sa rozsvieti a všetci vám budú tlieskať. To sa stalo aj mne. 

Keď už vyjdete na tú horu, odkiaľ sa môžete pozrieť späť na to, čo ste v živote urobili správne aj nesprávne, netrápte sa tým. Inak si to budete niesť ako zranenie celý život. 

Vo vašich obrazoch prevládajú odtiene oranžovej farby. Rovnakú farbu má aj logo vašej školy či grafika Animofestu. Prečo oranžová? Čo pre vás znamená? 

Oranžová farba je všeobjímajúca farba. Je to farba tepla, ktorá mi robí radosť. Ak si niekto dá čo i len oranžový šál a vojde do miestnosti, hneď je atmosféra iná. Veľa detí sa dnes schováva za tmavé farby. Ale určite príde iné obdobie a zmení sa to. 

Spracoval Matúš Trišč

Zdroj foto: SŠUPAT