Telesá Slovenskej filharmónie – orchester Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor (Jan Rozehnal, zbormajster), kvarteto sólistov a rakúsky organista Konstantin Reymaier sa predstavili pod taktovkou Stefana Vladara, rodáka z  Viedne.

Úvodný koncert Populárneho cyklu Slovenskej filharmónie (štvrtok 21. novembra 2024) priniesol duchovný program – stíšenie, zároveň radosť, povzbudenie a vnútorný pokoj. Pod taktovkou Stefana Vladara, rodáka z Viedne, zaznel dramaturgicky konzistentný, premyslený program zameraný na duchovnú hudbu. Po štvrtkovom bratislavskom koncerte telesá Slovenskej filharmónie a kvarteto sólistov predstavili program aj v piatok  22. novembra 2024 v Dóme sv. Štefana vo Viedni.

Počuť Mozartovu Omšu C dur Korunovačnú, KV 317,  je vždy sviatkom. Vyzdvihnúť údernosť a zároveň ľahkosť diela, jeho duchovnosť spojenú so slávou, je vždy výzvou pre dirigenta. Stefan Vladar bol priamočiary – konzistentné forte v úvodnej fráze zboru Kyrie bolo priame a presné, inštrumentálny sprievod vyzdvihol v kontraste vyvážené piano. Dirigent v diele nerobil žiadne nové kontexty ani afekty – predniesol čistého Mozarta, autentického a pravdivého. Iste, dnes sú populárne teatrálne, „divadelné“ prevedenia, no touto cestou sa interpretácia nepoberala.. Adagio maestoso v zbore zodpovedalo dynamickým kontrastom vyznačeným hneď v úvodnom takte, plnokrvné forte sa razom stíšilo do piana a na túto líniu sa napojil aj orchester. Oscilácia medzi dur a mol bola patrične zvýraznená (zreteľná bola najmä v Christe eleison). Keď nastúpili sólisti – sopranistka Simona Šaturová a kanadský tenorista pôsobiaci vo Viedni Michael Schade, vniesli do diela potrebnú lyrickosť. Simona Šaturová opäť nesklamala. Mozart – to je jej stabilná pôda, s ľahkým precíteným tónom, no dostatočne objemným, štýlovo vycibreným. V tenorovom parte síce najmä vo výškach bolo cítiť forsírovanie, no pevnosť a istota intonácie speváka to vyvážila. Vypuklé boli tieto miesta najmä vo výškach a v úsekoch, keď na jeho ostrý prejav nadviazala lyrická, jemná, výrazovo presvedčivá Šaturová.

V Glorii sme počuli nezvyčajnú dramatickosť zboru a markantné bolo aj zrýchlenie tempa. Tento prístup dirigenta bol nesmiernym osviežením. Nie je nič depresívnejšie, ako keď sa „Sláva Bohu“ spieva ťažkopádne a rozvláčne. Zbor bol výborne pripravený, presný, znelý, neprekrýval orchester, naopak, výsadou tejto interpretácia bola homogénnosť. Gloria bola svižná, zreteľne členená na tri úseky zavŕšené codou. Speváci boli zrozumiteľní – dočkali sme sa interpretácie, keď sa slovo pretavuje do hudby a jeho význam aj skutočne z výrazu vieme rozpoznať. V strednej časti nastúpili sólisti, dialogické party boli presné, dramatická krátka, orchestrálna medzihra, opakujúca sa, bola rytmicky precízna.

Energická interpretácia hudby, jej svižnosť, zvádzala „nevidomé“ a nevedomé publikum k potlesku, čo bola v celku hanba – som rada, že Slovenská filharmónia zareagovala a piktogramom označila v bulletinoch, kedy má publikum tlieskať. Credo je stavané inak ako zmienené prvé dve časti – životaschopným pohyblivým orchestrálnym úvodom. V čom bol Mozart taký geniálny? V moduláciách, hudobných prekvapeniach a nečakaných zvratoch nálad a melódií. Vstup sólistov je najkrajší úsek tejto časti. Hlboký, silne duchovný, a samozrejme, molový (zvlášť vyznel v slovách „Za nás bol ukrižovaný“). Dirigent tieto kontrasty precízne stvárňoval – náhle (no zároveň prirodzene logicky ústiace) Adagio bolo najkrajšou časťou tejto omše. Za mňa osobne je práve táto časť najobsažnejšou, hlboko duchovnou a mimoriadne invenčnou – tak, ako to vedel skomponovať len Mozart. Skladateľ dôsledne sledoval text – z čoho plynú aj kontrasty tejto časti, čo sa živo prejavilo v práci dirigenta. Menil tempá a výrazovú hutnosť a dynamiku. Jeho kontrasty boli mimoriadne – vyzneli aj v zbore, každé jedno slovo malo svoju váhu, speváci boli konzistentní v nástupoch a dynamike.

Po časti Sanctus, kde po úvodnom Andante maestoso v trojitom metre zaznel nový materiál v sviežom tempe Allegro, sa k slovu dostali sólisti v časti Benedictus. Sopranistka  Simona Houda Šaturová, maďarská altistka Dorottya Láng, kanadský tenorista Michael Schade a rakúsky basista Günther Groissböck by tvorili vyvážené kvarteto (nebyť forsírovaných výšok tenoristu), dirigent dbal o ich začlenenie do orchestra, tak aj zboru. V záverečnom – opäť z kompozičného a liturgického hľadiska nečakanom nástupe sólistov, zaznela ďalšia nečakaná zmena vo verši Hosanna na výsostiach. V Agnus dei sme počuli v úvode sopránové sólo (v novej tónine F dur). Šaturovej plynulé frázovania, krásne stavané legáta a nádherný, svetlý soprán, bol najväčším zážitkom. V pomalom tempe zvládla svoj part čisto a výrazovo presvedčivo – Baránok Boží, ty snímaš všetky hriechy sveta, spravidla počujeme po taktoch, s precízne vyspievanými šestnástinami, so silenými strednými polohami v závere fráz. Simona Šaturová túto chybu nespravila, dych mala absolútne pod kontrolou. Pritom mala podmienky náročnejšie. Dirigent, v snahe podporiť duchovnú výpoveď tempo spomalil, sopranistka aj tak zvládala plynulé legáta bez otrockého taktovania a prerušovania jednoliatosti fráz. Jej dynamika bola úchvatná, dlhé tóny (v ¾ metrorytmickej štruktúre) boli stabilné a najmä spievané s ľahkosťou. V úseku Andante con moto, keď sa k nej pridal tenor a následne ďalšie hlasy, sa z doposiaľ utlmeného orchestra stal postupne rastúci zvuk. A samozrejme, aj rýchlejšie tempo zrazu nadobudlo presne ten kontrastný charakter, ktorý sme chceli počuť – vkusný, zreteľný, vynímajúci sa, nie prehnane rastúci do forte. Zreteľne sme počuli krásny hobojový part, tak i pizzicata sláčikových nástrojov zneli objemnejšie. Oslavný bol charakter zboru –spieval plasticky, vynímali sa najmä pianové úseky. Takto pod kontrolou sa naša zborová jednotka ocitne len málokedy, v majestátnych častiach sa nechajú uniesť veľkou zvukovou vlnou a nadšením do neúnosného forte. Bolo obrovským zážitkom, že sa tak nestalo tentoraz.

Druhá skladba večera bola pokračovaním línie duchovnej hudby. Znelo Allegro vivace z Organovej symfónie č. 5 f mol, op. 42 č. 1 Charlesa-Mariu Widora. Skladateľovou inšpiráciou k vytvoreniu desiatich organových symfónií bol monumentálny Cavaillé-Collov organ v parížskom Saint-Sulpice, kde skladateľ, pedagóg a interpret pôsobil ako titulárny organista  64 rokov. Organový part Widorovej symfónie znel v interpretácii Konstantina Reymaiera, ktorý je od roku 2016 organistom v Dóme sv. Štefana vo Viedni. Akoby to bolo dnes, čo znela v podaní Mareka Vrábela počas obdobia pandémie časť Toccata, záverečná časť tohto diela, ktorá je najznámejšia, uvádzaná aj samostatne. Mnohí organisti z nej robia populárny koncertantný kus, zrýchlením tempa je to občas aj cez čiaru, no pre publikum nepochybne ľúbivé. Reymaier však dokázal, že aj v intimite a hlbokej duchovnosti sa dá uchopiť podstata tohto diela. Jeho prvá časť je vyskladaná z variácií na tému v f mol – začiatok bol jemný, v piane, no i tak v ňom dokázal nájsť skryté dramatické prvky. Organista umne pracoval so spomaleniami v závere jednotlivých variácií, zreteľne artikuloval aj virtuóznejšie party, v akordických, hutnejších častiach vyspieval spodnú, basovú, v celku jednoduchú tému, no práve tá bola kľúčová. Jeho majstrovstvo bolo v čistote hry – šestnástiny boli pravidelné, virtuózne, v dobre nastavenom tempe, hral absolútne rytmicky presne a čisto, no virtuozitu nekládol na prvé miesto, nestala sa samoúčelnou. Vždy sme v jednotlivých variáciách tému našli, frázovanie oplývalo muzikalitou (a to sa v tejto časti stáva iným interpretom často – techniku kladú nad hudbu samotnú). Je náročné nájsť toto vyváženie a zároveň homogénnosť diela – v podaní Konstantina Reymaiera sme tento zážitok pocítili v podobe majstrovskej interpretácie.

Ani si neviem predstaviť lepšieho dirigenta, ktorý by zhmotnil duchovnú podstatu Brucknerovho diela Te Deum, a navyše vyzdvihnúc tradíciu v kombinácii s moderným prístupom ako práve Stefana Vladara. Už v Mozartovom diele dokázal, ako vie udržať dramatické časti v kultivovanej podobe, ako chápe funkciu orchestra a výborne pracuje so zborom – odhadnúc možnosti akustiky sály. V Brucknerovom Te Deum z roku 1884 sú úseky, ktoré zvádzajú k predimenzovanej dynamike, stierajúc tak duchovnú hĺbku diela do dynamicky a zvukovo neúnosnej drámy. Fortissimo hneď nemusí znamenať „prepálenú“ dynamiku a zvuk, ktorý je svojou predimenzovanosťou schopný zbúrať Redutu, všakže. Presne takou dynamikou – radostným C dur, plným zvukom, a silou, totiž dielo hlboko veriaceho Brucknera začína. Vladar mal orchester a najmä zbor pod absolútnou kontrolou – budova sa nezrútila, naopak, ozval sa všeobjímajúci, prekrásny, plný zvuk. Bolo to aj presným nástupom a vyváženosťou orchestra so zborom – človeka až objala emocionálna vlna radosti a následne citlivé stíšenie po prvom verši, pred sólom sopránu. To, čo bolo markantné v Mozartovi, sa objavilo aj v Brucknerovom diele – prierazný tenor kontra krásne lyrický soprán. Jediná menej homogénna zložka kvarteta bola cítiť v dialogických partoch. Šaturovej soprán má krásnu farbu, ani v expresívnejších polohách speváčka nepotrebuje forsírovať, no tenor sa k tomuto nelahodiacemu prvku dramatickosti často dostával. Zato však dirigent nechal vyniknúť harmóniu hlasov, ktorú skladateľ v tomto diele využíva modernú, progresívnu.

Dielo Brucknera je plné kontrastov. Preveruje sólistov, no najmä zbor. Po prvom radostnom fortissime sme počuli prekrásne prianissimo – „Sanctus“ v podaní Slovenského filharmonického zboru. Te Deum si už v Košiciach pod taktovkou Roberta Jindru naša zborová jednotka skúsila, tentoraz introspektívnosť ešte viac podčiarkla. Vladar ešte viac dbal na spomalenia, jeho práca s tempami bola kontrastnejšia, vo fortissimách zvýrazňoval kontrastnosť materiálu, podčiarknutú organom. Naliehavý, opakujúci sa motív v sláčikoch jednotlivé verše sceľoval, zneli s čoraz väčšou intenzitou. Pred záverom prvej časti Te Deum bolo nádherným stíšením v basovej línii „aperuisti“, kánonicky spracované, prelínajúce sa postupne do vyšších hlasov (ak by flautové sólo viac korešpondovalo s dynamickou hladinou tohto úseku, bolo by to rozhodne celistvejšie a krajšie). Sólo tenoru časti Te ergo nezaznelo vo vytúženom piane, márne sme v týchto slovách hľadali pokoru a slávu (Berger v Košiciach túto duchovnú krásu obsiahol). Aj výšky tenorového speváka boli forsírované, zbytočne expresívne, zato citlivé spomalenie a sólo huslí, opakujúce a zintenzívňujúce myšlienku tejto časti, bolo jedným z vrcholov tejto interpretácie, zavŕšené prekrásnym pianissimom pozáun (ani tento jav plechových dychových nástrojov nie je samozrejmosťou).

Najpresvedčivejším momentom bolo finále. Chorál, ktorý skladateľ použil aj ako tému aj v 7. symfónii, znel majestátne, dramaticky, zvukovo však opäť pod kontrolou. Vladar rozhodne nepatrí medzi dirigentov, ktorí potrebujú dosiahnuť opulentný zvuk – chápe význam a kontext diela. V interpretácii sme sa dočkali gradácie v mnohom pripomínajúcu symfóniu. Bruckner, okrem toho, že bol úprimne a hlboko veriaci človek, bol aj logik. V krásnej symetrii sa na záver vrátil k úvodu – vyjadruje absolútnu dôveru v Pána. Motto jeho života, radosť a viera vrcholili fúgou – vnútornou silou a intenzitou viery. Bez patetickej drámy v interpretácii – pravdivej, pochopenej a hlbokej.

Zuzana Vachová

Foto: Ján Lukáš