Aj slovenskí skladatelia majú čo publiku ponúknuť. Bratislavské hudobné slávnosti priniesli ich komornú tvorbu.

Slovenskí skladatelia majú čo povedať k súčasnej hudbe. Svedčil o tom aj bohato navštívený koncert výberu komornej tvorby našich autorov, ktorý sa konal v rámci Bratislavských hudobných slávností. Tento rok si dramaturgia zvolila obsadenie sláčikového kvarteta a kvinteto plechových dychových nástrojov a skladby v rámci sobotného koncertu (28.9.2024) zostavila v dvoch líniách. Prvú, vážnejšiu, filozofickejšiu predstavili hudobníci Mucha Quartet a druhú, odľahčenejšiu, veselšiu Slovak Brass Quintet.

Podvečer v Malej sále Slovenskej filharmónie otvorilo Sláčikové kvarteto Welcome Petra Machajdíka v podaní Mucha Quartet. Dielom chcel skladateľ vyjadriť posolstvo humanizmu – kvarteto víta každého, kto je prenasledovaný kvôli farbe pleti, náboženstvu, sexuálnej orientácii, či uteká pred násilím. Vo výborne zostavenom programovom bulletine sme sa dozvedeli o skladbách viac – nielen slovami autorov, ale i dôslednou analýzou diel (napísal dramaturg SF Juraj Bubnáš). Súčasná hudba si doslova žiada sprievodné slovo, ak by sme týmito informáciami nedisponovali a nepoznali myšlienky autorov, je celkom možné, že by sme si vytvorili vlastné mimohudobné obrazy a súvislosti. Nebolo by na tom nič zlé – dnešní autori dávajú priestor voľnosti a pochopeniu hudobného umenia v širších kontextoch, no poznať zázemie týchto skladieb a spôsob tvorby, to všetko sú pre poslucháča cenné informácie.

Machajdíkovo kvarteto zaujalo okrem klasicky koncipovaného diela silnou atmosférou a prácou s hlasmi. Skladateľ si je vedomý zvukovej a farebnej sily obsadenia sláčikového kvarteta, ktorú v skladbe patrične využil. Postupne dal všetkým nástrojom kantabilnú funkciu. Komponuje spôsobom, v ktorom sa drží pravidiel jasnej hudobnej formy, no zároveň s modernou zvukovosťou. A emóciami. Čítať jeho slová, posolstvo tejto skladby, bolo uvedomenie si každého jedného súzvuku, sólových partov, temných polôh violončela v druhej časti, ktorým viola postupne pridáva do zvuku svetlo, no zároveň ostentatívny prvok vysokého tónu huslí sa pripomína ako zlo, ktoré je medzi nami. Lineárne vedenie hlasov, s jasnými pauzami a transparentnou zvukovou štruktúrou spravilo toto dielo zrozumiteľným – ako v náladách, tak i v jeho odkaze. Hudobníci Mucha Quartet majú s interpretáciou súčasných diel dostatok skúseností. Ich interpretácia bola presná, no najmä znelá. Jasne odlíšila introspektívne úseky voči dramatickým. Hudobníci vytvorili vzácnu súhru – v rytmike, tak i v dynamike.

Plný zvuk kvarteta v gradačných momentoch znel v sále s obrovskou silou, niekedy ani kvarteto nepripomínal. Boli to exponované pasáže, ktorými Machajdík hrotil emócie. Z nich dokázal prirodzene a plynulo prejsť do intímnych, pianových momentov a zvuk oprostiť len na jemné pizzicato. Štruktúroval ju racionálne v trojčasťovej forme, našli ste v nej logický princíp, kontrapunktické techniky, polyfóniu, modálne i atonálne vedené úseky, no najmä bohatstvo emócií. Machajdíkova hudba rozpráva aj príbehy ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy v dôsledku vojnových konfliktov. Je zároveň zamyslením sa nad dôsledkami akejkoľvek formy násilia, neznášanlivosti, nenávisti, zloby, homofóbie a rasizmu.  Okrem dramatických momentov, boli to aj obrazy žiaľu a tichej výpovede, vnútornej, volajúcej o pomoc. V nich skladateľ využil hraničné polohy sláčikových nástrojov, naliehavosť umocnil opakovaním motívu, uspôsobenou dynamikou a v tomto drásavom tichu aj kvarteto ukončil. Ako výpoveď, ktorá ostala visieť vo vzduchu vo forme otázky – a tiež sebaspytovania, prečo tieto javy v spoločnosti vznikajú. Pre mňa nesmierne silné dielo.

Slovenská skladateľka Iris Szeghy často hľadá motivačné zdroje v súvislostiach medzi výtvarným a hudobným umením (Hommage à Rodin, Hommage à Mednyanszky). Okrem toho je pre ňu výzvou odkrývanie paralel medzi „starým“ a „novým“. Presne touto zvukovosťou sa začalo jej Sláčikové kvarteto č. 3 Hommage à Mednyánszky.

Pre autora programového bulletinu Juraja Bubnáša Iris Szeghy, prítomná aj na koncerte, o kvartete, ktoré vzniklo na objednávku V4 String Quartet, povedala: „Moje 3. sláčikové kvarteto je inšpirované obrazmi uhorského maliara Lászlóa Mednyánszkeho (1852– 1919), výnimočnej umeleckej a ľudskej osobnosti, stúpenca barbizonskej školy a impresionizmu v Uhorsku. Sila výrazu a nálad jeho obrazov, práca so svetlom a farbami svedčí o maliarovej vysokej senzitivite a majstrovstve. Mednyanszkého pozornosť patrila predovšetkým prírodným motívom, mnoho jeho obrazov je však venovaných i človeku – ľudskému utrpeniu a biede, zvlášť sociálne nízkych vrstiev, a hrôzam 1. svetovej vojny. Môj výber jeho šiestich obrazov – inšpirácií šiestich častí môjho diela –zohľadňuje toto spektrum v kondenzovanej forme: so štyrmi krajinomaľbami (z toho jedna s vtákmi ako dominantným motívom), jedným obrazom s vojenskou tematikou a jedným veľmi osobným obrazom smrti. Jemnosť a prchavosť nálad na jednej strane, na druhej expresívny výraz v ponurých i žiarivých farbách, pri niektorých obrazoch i ich závažné obsahové posolstvá boli pre mňa výzvou pre nájdenie adekvátneho hudobného výrazu...“

Prvá časť Zinovatelý les priniesla bohatý zvuk, polyfonickú štruktúru hudobných nástrojov a zapamätateľný, jasný, spevný motív. V skladbe sme mohli počuť aj zjavnú inšpiráciu folklórnymi motívmi, ktoré Szeghy obalila do súčasnej zvukovosti. Pri ostinátnej spodnej, basovej linke, jasnej rytmickej štruktúre, sa zrazu objavili v husliach nové prvky vo vysokej polohe, v novom rytme, v piane, vytvárajúc tak polyrytmickú štruktúru. Rozvinutím motívu, s udržaním pevnej, stabilnej rytmiky, zrazu vytvorila nové obrazy a tvary. Hudobníci vyhrali každú nuansu skladby, práve objavovanie týchto elementov bolo v kompozícii skladateľky zázračné. V hustej štruktúre Zinovatelého lesa sa skrývali drobné detaily, ktoré takmer nebadane menili obraz, akoby odhaľovali jeho skryté farby a nálady.

Skladateľka je nesmierne otvorená autorka – jej diela hovorili pestrými výrazmi a silnými emóciami. Ihneď ste vybadali, že kontext je mimohudobný. Spevný motív v ďalšom obraze Napájadlo s havranmi, rovnako inšpirovaný slovenskou ľudovou hudbou, vytvoril v polyfonickej štruktúry charakteristické nálady, prepojené s prírodou. Bol to zvuk prepojený s krajinomaľbami Mednyánszkeho, v kontraste s nim stál svet ponurý Vianoc vojnových zajatcov a Umierajúci (umelcov otec).

Pomalé tempo, party violy a violončela, krásne glissandá, dvojo huslí vo vysokej polohe, neustály, neprerušovaný tok hudby v jednom, opakujúcom sa vzorci, dokázal publikum doviesť k stavu, v ktorom zrazu vnímalo farby a myšlienky obrazov, ktoré boli pre autorku predlohou. Mimoriadne osobný po trúchlivých, ale pritom krásnych Vianociach, bol obraz umierania – tichý, no zároveň vo vnútri expresívny posledný výdych, pokoj a zmierenie v tichu a tmavších farbách kvarteta.

Boli to dva svety, ktoré Szeghy spojila – jeden vnútorný, introspektívny, druhý expresívny, dramatický. Záver kompozície – Zlatisté svetlá v zimnom lese patril opakovaniu a vrstveniu (už dobre známeho) motívu, ktorý tieto diela prepája. Jeho pulz, postupná gradácia, stabilný základ, v ktorom sa nebadane menia jednotlivé prvky štruktúry, či už novým tónom alebo zmenou prízvučnej doby, bol energickým ukončením vizualizácie obrazov, plný života a farieb.

Prvú časť podvečera ukončilo Sláčikové kvarteto č. 2 „Pamiatke S. S. Prokofieva“ (1972) skladateľa, etnomuzikológa a pedagóga Ladislava Burlasa. Komponoval ju v období, keď sa už odpútal od štýlu Alexandra Moyzesa. V období skladateľského dozrievania sa jeho tvorba zameriavala na husle, na ktorých hral od siedmich rokov. Sláčikové kvarteto, ktoré zaznelo na koncerte, má netradičnú dvojčasťovú formovú štruktúru. Úvodná passacaglia predstavuje návrat k barokovej forme, no skladateľ ju poňal moderným spôsobom. Tonálne voľne poňatý ústredný motív sa opakoval, v expresívnej interpretácii sláčikového kvarteta. Najväčšiu príbuznosť s neopakovateľným, charakteristickým štýlom Prokofieva, bolo cítiť z logiky hudby, prísnosti jej formy, no zároveň smerujúcej k modernému tonálnemu jazyku. Tak, ako je Prokofiev vo svojej hudby prekvapivý, zmeny v jeho hudbe prichádzajú neočakávane, narúšajú dovtedy zaužívaný tonálne a harmonické postupy, riadil sa týmto princípom v kvartete aj Ladislav Burlas. Nie však kopírujúc autora. Burlasove pripomienky boli počuteľné skôr zachytením princípu kompozície, odvolávaním sa na staré formy s moderným obsahom, určite však nie citáciami, ani tematickou príbuznosťou.

Rovnako, ako sa u Prokofieva niektoré prvky mohli javiť ako konvenčné, no ponímal ich v nových kontextoch, Burlas s týmto princípom pracoval tiež. V kvartete využil interval čistej kvarty v melodike, jeho dielo postupne naberalo drámu, kým prvá časť prešla do rýchleho tempa s ostrými výrazovými prvkami. Meditácia, druhá časť jeho kvarteta, tvorí kontrast. Tlmená dynamika úvodu sa postupne vytratila, aby ju nahradili prieraznejšie tóny (spočiatku len s jednou jasnou, melodickou líniou a sprievodnými tremolami sláčikov), súzvuky a glissandá, zvyšujúce napätie. Burlas túto časť vystaval veľmi dômyselne, len postupne vrstvil jednotlivé hudobné nástroje, aby sa dostal k hustým hudobným štruktúram. Vzápätí jeden celok časti uzavrel, aby ho striedalo rýchle Presto. Aj z tejto časti sme jasne vycítili postupy Prokofievovej hudby, no s modernou nadstavbou, len ako pripomienku jeho diela.

Druhú časť koncertu po prestávke otvorilo dielo Petra Zagara (1961) Pochod, ktoré vzniklo v roku 2017, autor ho upravil v 2024. Na pódium prišlo ďalšie teleso – Slovak Brass Quintet v zložení Rastislav Suchan, trúbka, Ľubomír Kamenský, trúbka, Karol Nitran, lesný roh, Albert Hrubovčák, trombón a Nikolaj Kanišák, tuba. Pochod písal Zagar pre sexteto plechových dychových nástrojov pre súbor Brass Concept a pre kvinteto ho prepísal v tomto roku, takže na koncerte v rámci BHS, sme sa s ňou stretli prvýkrát. Už od prvého zaznenia motívu sme vedeli, že druhá polovica večera sa bude niesť vo veselšom móde. Téma vtipná, evokujúca nostalgiu, v ktorej bol citeľný prvok recesie, sa niesla celou skladbou. Človek mal zrazu pocit, že sa díva na film Obchod na korze a znie úvodná dychovka, len menej vydarená. Respektíve, dívali sme sa na ňu a počúvali sme ju zo súčasnosti – napriek humoru dokázala táto hudba vzbudiť istú stiesnenosť.

Nasledoval ďalší súčasný autor Juraj Filas (1955 – 2021) a jeho skladba No Comment  v dvoch častiach: Gaudioso, Corale. Vznikla pre brass quintet v roku 1995 na objednávku ansámblu Spanish Brass Luur Metalls, čo sa odzrkadľuje aj v tom, že v nej autor reflektuje hispánsky hudobný kolorit (Slovenská premiéra sa uskutočnila v roku 2009 v podaní telesa Slovak Brass Quintet). V polyfonickej vrstve rozvíja Filas viacero tematických materiálov súbežne, melodické línie strieda v jednotlivých nástrojoch. Interpreti ich nuansovali a kľúčový motív vždy vyhrali nad sprievodom. Kontrastom k prvej, svižnej, temperamentnej časti bola druhá, v pomalom tempe s čisto vyhratými melodickými motívmi trúbky. Skladba pôsobila ako filmová hudba, nielen inšpiráciou v hispánskom hudobnom kolorite, ale celkovou stavbou, dynamikou a výrazom. Tematický materiál skladateľ nadelil aj tube – hráč ju vyhral zreteľne, rytmicky presne a ostatní interpreti ansámblu stíšili dynamiku, aby vyznel. Je zjavné, že teleso je zohraté, aj náročnejšie, kontrapunkticky stavané úseky zahralo zrozumiteľne a presne. V intonácii trúbky síce bolo počuť nepresnosti, no jeden nikdy nevie, či to bolo mienené v rámci skladby alebo skôr čaro živej interpretácie. Skôr to druhé.

Marek Piaček patrí medzi jedného z mála žiakov Ilju Zeljenku. Už počas štúdií začal aktívne pôsobiť ako interpret v súboroch súčasnej a improvizovanej hudby (VENI ensemble, Tuleň, Vapori del Cuore, Požoň sentimentál a i.). Ako píše Juraj Bubnáš, hlavnými črtami jeho skladateľskej poetiky sú humor, happening a recesia, ktoré v hudobnom vyjadrení spája s prvkami koláže, citácií resp. alúzií, minimal music a riadenej improvizácie.

Na koncerte znela jeho skladba 66 sezón, štyri kusy pre kvinteto plechových nástrojov. Vznikla na jar v roku 2003 a Piaček ju písal pre film Petra Kerekesa. Na podnet súboru The Slovak Brass Quintet zostavili tvorcovia filmu suitu zo štyroch skladieb - Bremer Joli, Tango, Unity a Záverečná. Hneď úvodom sa hráči ukázali ako dobrí hudobní partneri a najmä, tento štýl im nesmierne sedel. Marek Piaček spracoval tému Schubertovej Krásnej mlynárky ako swingovku z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Hudba v podaní kvinteta mala neuveriteľnú pulzáciu, ľahkosť, tanečnosť, charakteristické frázovanie a príznačnú estetiku doby. Druhú časť suity tvorí spracované dobové tango maďarského skladateľa Zsolta Dömeho. Tango v sebe snúbi aj prvky zvláštneho smútku a napätia, v tejto úprave vyvolávalo skôr nostalgické pocity a recesiu, takú zjavnú u autora. Originál je v rýchlejšom tempe, s prvkami typickej cigánskej cimbalovky, v skladateľovej verzii bolo tempo pomalšie, ostala typická rytmická pulzácia tanga. Hráčom kvinteta Piačekove skladby sedeli najviac. Dokážu zachytiť v interpretácii estetiku doby, poetiku tónu a frázovanie, v skladbách vynikla vnútorná pulzácia hudby. Hráči ju poznajú z jazzových formácií, v ktorých hrajú.

Ďalšia časť Unity podľa skladateľa štýlovo vychádza z filmovej hudby šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, zaznieva vo filme v najrôznejších verziách, no vo verzii pre päť plechových nástrojov napokon do filmu zaradená nebola. Záverečná predstavuje akoby hlavnú tému filmu, aj keď v úplnej verzii vo filme Kerekesa 55 sezón znie až na záver pod titulkami.

Na záver koncertu zneli Brassparódie Milana Nováka. Vtip v skladbe pomyselne spájal tieto diela, uvedené v druhej polovici. Nielen z vedenia melódie, ale aj tonality a rytmu poslucháč mohol vycítiť ironizujúce prvky hudby.

Dôsledne vystavaná dramaturgia a koncept uviesť „vážne“ diela našich autorov, popri ktorých sa vynímali aj tie, plné vtipu a sarkazmu, dosvedčil, že naši autori majú čo povedať k vývoju slovenskej hudby, k jeho poetike, sú plní invencie a tvorivosti. Ako povedal Vladislav Slnko Šarišský, dnes sa postupne rodí nový štýl, reflektujúci dobu. Počkajme si na nové diela, o zopár (desiatok?) rokov možno zaznejú aj v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie.

Zuzana Vachová

Foto: Ján Lukáš