Hľadanie absolútnej pravdy je nikdy nekončiaci proces, ktorý trvá už tisícročia a nikdy nebol jednoduchý. Túžbu po pravde neustále sprevádzali súboje na spoločenskej, cirkevnej, politickej aj osobnej úrovni. Nový taliansky film Caravaggiov tieň zobrazuje revolučného umelca, ktorý sa stal nástrojom prirodzenej zmeny v umení aj filozofii, no vtedajšia inteligencia ho napriek obdivu tak jednoducho uznať nemohla.

Životopisná snímka režiséra Michela Placida sleduje najbúrlivejšie roky života významného talianskeho maliara Michelangela Merisi da Caravaggio, ktorý sa v dôsledku viacnásobných sporov, krčmových potýčok, ale aj cirkevnej nemilosti musel presúvať z jedného talianskeho mesta do druhého či z ostrova na ostrov, aby si zachoval život aj príležitosť tvoriť. 

Názov filmu vystihujúci tajomno doby a Caravaggiovho výtvarného umenia naznačuje aj to, že hlavnou postavou príbehu bude niekto iný, nie slávny maliar. Agent Vatikánu zvaný “Tieň” má za úlohu preštudovať si život neskrotného umelca, jeho tvorivé tendencie, ktoré provokujú cirkev a vzpierajú sa proti dekrétom Tridentského koncilu z polovice 16. storočia o zobrazovaní svätcov a rozhodnúť či bude Caravaggio omilostený, alebo zostane jeho odsúdenie na smrť za zabitie človeka v platnosti. Búrlivý a hýrivý život umelca to agentovi svojim spôsobom uľahčuje. 

Režisér Placida ukazuje svojho Caravaggia ako myšlienkového priekopníka, jedného z tých, ktorí darovali pravý význam barokovému umeniu a budúcemu osvietenstvu. Caravaggiovo kacírstvo nespočívalo v odmietaní katolíckych myšlienok, ale v ich napĺňaní podľa vlastného presvedčenia. Pre zobrazenie svätcov využíval ako modely ľudí s pochybnou povesťou - tulákov, neviestky, ľudí z ulice, čo Vatikán pochopiteľne odmietal. Úlohou autora filmu bolo presvedčiť nás, že nové videnie sveta a pretavenie ho do umenia má silu vzdorovať vekmi overenému spôsobu vykladania svätého písma a klerickému fungovaniu spoločnosti. Pre moderného človeka vedomého si svojej slobody ide priam o samozrejmosť, a tak je autorova snaha prakticky ničím neblokovaná, určite nie rovnovážnym náboženským názorovým smerom. Pre lepšiu predstavu situácie medzi Caravaggiom a cirkvou je nutné previesť si ju do súčasnosti. Predstavte si ten rozruch, keby si niektorý z uznávaných a populárnych filmových režisérov dnes vybral do roly svätice či Panny Márie herečku z erotických filmov. Časť spoločnosti by sa v okamihu vzbúrila, ďalšia by sa cynicky zabávala. V žiadnom prípade by tento krok nebol považovaný za skutok pokory či snahy o vyjadrenie pravdivosti Božieho slova.  

Tvrdohlavý a rebelantský maliar poznal evanjelium naspamäť a prednášal ho aj svojim učencom a obdivovateľom. Príbehy zaznamenané v knihe kníh videl Caravaggio všade okolo seba, pritom sa zdržiaval výhradne v spoločnosti chudobných, chorých a “hriešnikov”, teda tých, ktorým má podľa Biblie patriť Božie kráľovstvo. V podaní režiséra Placida tak kontroverzné počínanie hlavného hrdinu vyznieva viac samaritánsky než rúhačsky. Vedľajšie postavy z chudobného prostredia sú totiž ľudia skúšaní životom na okraji spoločnosti, prispôsobili sa mu, aby prežili, nekonajú opovrhnutiahodné skutky z krátkej chvíle alebo z túžby po pôžitku, no z núdze. Caravaggio to chápal a jeho záujem o tých "najmenších" vás nenechá chladnými. Všetky postavy spolu tvoria akési svorné panoptikum nesystémových individualistov, podobne ako Obludy Toda Browninga (1932). Navyše, dojímavá hudba vo filme umocňuje sympatie, ktoré si počas projekcie k hlavnému hrdinovi vybudujete. 

Vyšetrovanie agenta menom Tieň a výpovede Caravaggiových spolupracovníkov umožňujú nahliadnuť do početných retrospektív, ktoré charakterizujú maliarovu horúcu hlavu a vzbúreneckú povahu, ale aj súcit s biednymi a schopnosť neodsudzovať nikoho. Neváhal sa pre svoje názory pohádať a pobiť. Presvedčený o pravde tvoril diela vyjadrujúce prežívanie hraničného smútku či hnevu a maľoval postavy v tajomnom šerosvite, ktorý ovplyvnil aj tvorbu takých umelcov, akými boli Rembrandt, Rubens či Velázquez. 

Z výtvarného hľadiska sa Michele Placido pokúsil vystihnúť estetiku talianskeho sveta chudobných uličiek, sakrálneho umenia aj nočného bohemizmu osvetleného sviečkami. Pred filmovou kamerou ožívali svetoznáme diela, pričom svietenie priestoru presne zodpovedalo pódiovej žiare a tieňom Caravaggiových diel. Tvorcovia si dali tú námahu, aby verne zrekonštruovali procesy tvorby slávnych malieb, a preto je až nepochopiteľné, prečo dovolili, aby práca strihača bránila divákom a diváčkam v sledovaní tak dobre odvedenej práce. Dvojhodinová snímka je totiž zhotovená prevažne z detailov a horúčkovitých dialógových scén, kedy sú hovorené slovo a strih tými najviac využitými vyjadrovacími prostriedkami, žiaľ nie tými najvýpovednejšími. Takmer vždy, keď pocítime šancu kochať sa maliarskym dielom či jeho živou predlohou, je záber odstrihnutý skôr, než nastane pocit naplnenia. Akoby si autori filmu cenili maliarovo dielo natoľko, až sa ho boja ukázať v plnej kráse a u divákov predpokladajú podobne pokorný postoj. Ja som však Caravaggiove maľby aj svet okolo nich chcel vidieť v plnohodnotnej forme. Film mi nedovolil nadýchnuť sa a neustále ma ťahal iba do úzkych uličiek a temných ateliérov či žalárov a bránil mi vidieť to najzaujímavejšie. Nepochybne to odráža dojem Caravaggiovej práce, no keďže sme ako diváci nemali možnosť nabažiť sa jej, potom mi autorský zámer pripadá akýsi rozpoltený. 

Film naopak veľmi dobre funguje vo svojej informatívnej a až dokumentárnej rovine. Okrem skúmania Caravaggiovho života sa vo filme stretneme s Giordanom Brunom, odsúdeným inkvizíciou, mladou maliarkou Artemisiou Gentileschi, na ktorej barokovú tvorbu s prvkami feminizmu mal Caravaggio zásadný vplyv a ocitneme sa aj v oratóriu pre chudobných svätého Filipa Neriho. Film Caravaggiov tieň preto funguje ako bohatý prierez doby, v ktorej sa bili rozdielne morálne postoje a nastávala spoločenská aj umelecká zmena pričinením významných historických aktérov.

Caravaggiove maľby cirkev a šľachta neskrývane obdivovali, hoci ich námet bol častokrát neprijateľný. Stále sa však našiel niekto, kto bol ochotný maliarovu tvorbu podporiť a vziať umelca pod svoju ochranu. Tentoraz sa ho ujal režisér Michele Placido, ktorý týmto filmom vzdal poctu významnému umelcovi a dokázal, že spoločnosť sa v riešení mnohých otázok po stáročia pohla iba o trošku. Rebeli sú tu stále na to, aby rebelovali a autority na to, aby ich krotili. Z tohto zápasu veľmi pomaly, ale isto plynú všeobecne platné zákony k spokojnosti všetkých. Je dobré pripomínať si Caravaggiovo dielo, pretože znamenalo úprimné hľadanie pravdy. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Film Europe