V orwellovskom roku 1984 vznikol v Československu ilegálny výtvarnícky projekt Minisalón, ktorého iniciátorom bol významný český výtvarník Joska Skalník. 244 slovenských a českých maliarov, sochárov a grafikov obdržalo drevenú krabičku s rozmermi 15x15x5 centimetrov. Zadanie znelo jasne.

“Krabička musí byť zachovaná v pôvodnom tvare. Nerozkladajte ju a nemeňte jej rozmer! Bude zavesená, nie je možné ju položiť. Dielo nesmie presahovať hĺbku krabičky. Termín konečnej realizácie je 3. decembra 1984.” 

V dokumentárnej eseji režiséra Janeka Růžičku s názvom 15x15x5 (minisalon 1984) zaznievajú hlasy súčasnej výtvarníckej scény - hlasy osobností, ktoré umelecky tvorili aj v 80. rokoch minulého storočia v Československu, no ich práce nemohli byť vystavené v oficiálnych galériách. 

Už v úvode dostaneme od filmu silnú dávku atmosféry kľúčového roku. Geometricky precízny pohyblivý reliéf spartakiády a moderný farebný televízny obraz, v ktorom červená konečne vynikne, to všetko vypĺňa štvorcový formát filmu, kým sa jednotlivé krabičky rovnakého tvaru nedostanú späť k svojim autorom. Spolu s prednášanými úryvkami Orwellovho románu 1984 sú archívne zábery priamym lúčom do podstaty minulého režimu, jeho absurdných hraníc, ktoré po desaťročia dosahoval a dokázal nimi poznačiť celé generácie. 

Film okrem slobodného vyjadrovania umelcov teda dáva priestor citáciám Orwellovho príznačného románu, ktorý potvrdzuje pravdovravnosť protagonistov o absolútnej neslobode, všadeprítomnej a nepretržitej paranoji bez konkrétnych vyhliadok na koniec obludného režimu. V dobe vzniku Minisalónu umelci nemohli tušiť, kedy “veľký brat” zmizne, no aj vtedy vedeli veci pomenovať. Skúsení výtvarníci dnes znova pravdivo popisujú javy minulosti, ostro, múdro, s humorom a radi, že sa dožili konca.

(článok pokračuje pod obrázkom)

Každý z umelcov je konfrontovaný s vlastnou minulosťou, spomienkami a remeselnou úrovňou, akou v tej dobe disponoval. Krabičky tak predstavujú rozmanitú a unikátnu koláž tvorivých prístupov, umeleckej aj ľudskej rôznorodosti. Prostredníctvom tak malých predmetov možno vnímať odtienky prežívania jednotlivých výtvarníkov a odlesk ich vnútra zakonzervovaný v čase - v jednom neľahkom roku. Ak niečo týchto českých a slovenských umelcov spájalo, bola to práve doba. Ako steny krabičky, tak aj doba a režim ich uzatvorili vo vymedzenom, malom priestore, ktorý človeka pridusí a nenechá ho voľne dýchať. 

Sloboda dnes praje rozletu a súčasné diela autorov, ktorých možno vidieť vo filme, sa už s veľkou pravdepodobnosťou neocitnú spolu v jednom priestore. V neslobode sa však bohémske sily vzpierali spoločne jedným smerom a dokázali tak vytvoriť neopakovateľné veci. Minisalón je jednou z nich. 

V netradičnom rovnostrannom formáte obrazu sa režisér Janek Růžička odhodláva skúmať výtvarné umenie, ale aj možnosti interpretácie minulosti pomocou moderných technológii, akými sú virtuálna realita či robotika. Výsledkom je “potulovanie sa” v nových oblastiach výrazových možností. Českým dokumentárnym režisérom a režisérkam tieto experimentálne tendencie posledné roky prirastajú k srdcu, dokážu z nich vyčerpať skvelý materiál a vsadiť ho do neprehliadnuteľnej formy. 

Janeka Růžičku inicioval všetky výpovede výtvarníkov, avšak miestami je jeho dialogická metóda zväzujúca. Protagonisti odpovedajú na otázky pestro, no režisér im často kladie do úst vlastné odpovede, hoci sa neraz ukáže, že opýtaný chcel v skutočnosti vyjadriť niečo iné. Navyše, režisér tento svoj postup ani vo fáze postprodukcie nepovažoval za problematický, keďže jeho dokončovanie myšlienok protagonistov zostalo vo finálnom strihu. 

Cennej pravdovravnosti však filmársky entuziazmus ublížiť nemôže. Experimentálny dokumentárny film spája obrazovú nápaditosť s vrcholovým výtvarným umením, nadčasovou literatúrou a myšlienkovými pochodmi disentu. Výsledkom je film podnecujúci myslenie každou svojou zložkou - obrazom, strihom, slovom aj zvukom.

Matúš Trišč

Zdroj foto: ASFK