Na Art Film Fest pricestoval aj legendárny filmový režisér Béla Tarr, ktorý si v Košiciach prevezme cenu Zlatá kamera za celoživotný prínos filmu. V krátkom rozhovore, ktorý viedol hovorca festivalu Juraj Čurný sa dozviete, prečo Béla Tarr preferuje čiernobiely film aj to, o čom bude prednášať mladým filmárom. 

J.Č.: Dostali ste už množstvo čestných cien na rôznych miestach po celom svete, od Reykjavíku po Indiu. Prvú takúto cenu ste získali ešte v roku 2003. Čo býva zvyčajne v programe pobytov, na ktorých si preberáte ceny za celoživotný prínos filmu?

B.T.: Áno, už s tými cenami vyzerám ako vianočný stromček. Úplne prvú cenu som dostal v Berlíne, bola to cena Slobody, veľmi špeciálna, lebo som ju dostal priamo od Andrzeja Wajdu. On bol kráľom filmu, preto to pre mňa bolo veľmi dôležité. Viete, je to občas veľmi náročné, keď musíte vstať skoro ráno, ísť na miesto nakrúcania, musíte bojovať s hercami a nútiť ich, aby nezaspali, lebo chcete zo seba dať to najlepšie, ukázať ľuďom to najlepšie, pretože ľudia sú citliví, inteligentní a chytrí a do je dôvod, prečo musím robiť veci najlepšie ako viem. No nikdy pri tej tvorbe nemyslím na ocenenie. Avšak, keď nejakú cenu dostanem, som šťastný, lebo to znamená, že ľudia filmu porozumeli a ocenili moju námahu.

J.Č.: Určite ste túto otázku dostali už veľa krát, no aj tak sa chcem spýtať, prečo dávate prednosť čiernobielemu filmu pred farebným? V čom je čiernobiely film špeciálny?

B.T.: Keď sa pozerám na farebný film, vidím, že tie farby nie sú skutočné. Firma Kodak v 80. rokoch prešla na inú technológiu. Už sa viac nepoužíva celuloidový film, ale len nejaký druh polyesteru. Odvtedy sú všetky farby pre mňa akési falošné, červená je príliš červenou, zelená príliš zelenou. Keď sa pozeráte na čiernobiely film, hneď vidíte, že za tým obrazom je niečia práca. Obraz nie je naturalistický, ale kreovaný, niekto ho cielene vyrobil. Pri čiernobielom filme máte k dispozícii celú škálu odtieňov bielej a čiernej, s ktorými sa môžete hrať. Ľudské oko prirodzene vyhľadáva najsvetlejšie miesto v obraze. To vám dáva možnosť nechať časť obrazu v tme a rozhodnúť sa, na ktorú časť namierite svetlo aj pozornosť.

J.Č.: V Košiciach už ste niekoľko dní, za čo sme veľmi radi. Pripravujete sa aj na svoj masterclass. Smiem sa spýtať, o čom bude vaša prednáška?

B.T.: Prednášky sa zúčastnia predovšetkým filmári. Pokúsim sa im vysvetliť celý proces filmovania od prvého momentu, po ten posledný. Porozprávam o všetkých týchto štádiách tak, ako nimi prechádzam ja. Pretože každý filmár má svoje spôsoby. Nikomu nehovorím, aby vo svojej tvorbe sledoval moje spôsoby, lebo každý vie, čo sám chce. Filmovanie je ako varenie. Je veľa spôsobov varenia, dokonca aj keď viacero ľudí varí to isté jedlo, každý ho urobí na svoj spôsob. Preto si myslím, že jeden správny recept neexistuje. Navyše, žijeme v 21. storočí a vlastný film si môžete nakrútiť už aj na telefón. Neexistujú všeobecné očakávania, ktoré by ste museli naplniť. Máte slobodu použiť čokoľvek, a to vďaka technológii či internetu. Žijeme v otvorenej spoločnosti a sami musíme byť otvorení. Staré pravidlá už neplatia.

J.Č.: Čo ste doteraz na našom festivale zažili a aký z neho máte pocit?

B.T.: Poviem to takto. Raz som stretol jedného starého muža, bolo to v Chicagu, a on mi povedal: “Keby si bol v USA iba jeden týždeň, mal by si dosť odvahy napísať o tom celú knihu. Keby si tu bol rok, napísal by si možno jeden článok, no keby si tu bol 50 rokov, nenapísal by si nič.” No ja nemám odvahu hovoriť o krajine, ktorú nepoznám. Pár dní mi nestačí na to, aby som pochopil. Každý sme nejaký a keď sa k chcem k niekomu priblížiť, potrebujem kľúč. Potrebujem rozumieť miestnej logike a emóciám. Bolo by odo mňa hlúpe o vás niečo povedať v tejto chvíli. Je to pre mňa nemožné, ale páči sa mi, že všade vidím mladých ľudí a verím v budúcnosť, ktorú raz mladí vybudujú.

Spracoval: Matúš Trišč

Zdroj foto: Art Film Fest / autor: Peter Stas