Sezónu v Národnom divadle Košice uzavrie premiéra opery Anna Bolena. Prečítajte si rozhovor s režisérom inscenácie Antonom Korenčim, s ktorým sa zhováral dramaturg Stanislav Trnovský.

Anna Bolena je druhý Donizettiho titul po Robertovi Devereux, ktorý si režíroval už pred dvoma rokmi a s ktorým Opera NDKE hosťovala v Prahe a získala aj ceny. Celkovo bola táto produkcia aj hudobné naštudovanie hodnotená veľmi pozitívne. V čom vidíš podobnosť a v čom rozdiel oproti Robertovi Devereux?

Sú autori, ktorí majú svoj štýl a ktorých rozoznáte na prvé počutie, prvé prečítanie alebo prvé videnie. Potom sú autori, ktorí stále hľadajú svoj štýl a svoju formu. Anna Bolena je súčasťou tudorovskej trilógie a tieto dve opery sú si pre mňa osobne veľmi podobné. Nielen hudobne, ale aj tým, že sú zasadené takmer do toho istého historického obdobia a takisto sú podobne kompozične postavené. Majú taktiež veľmi podobné témy a motívy. To však pre mňa nie je žiadne mínus alebo negatívum. Je to podobné ako otázka, v čom je Shakespearov Richard III. iný ako podobný Richard II. Shakespeare mi nenapadol náhodou, je to alžbetínska doba, ktorá začína Henrichom VIII. a históriou okolo Kataríny Aragónskej, Anny Boleynovej, Marie Stuardovej. Takže odpoveď je veľmi jednoduchá. Myslím, že sú si veľmi podobné, to však neznamená, že aj inscenácie budú rovnaké.

Vrátim sa k historickému príbehu, k historickému podkladu. Vieme, že dôvod prečo je Anna Boleynová v anglickej histórii veľmi známa a prečo sa k nej dodnes vracajú spisovatelia, básnici a takisto aj historici je ten, že mala veľký vplyv na ďalší vývoj anglickej histórie. Ona bola príčinou alebo zámienkou, prečo došlo k rozkolu Anglicka s Rímom: kvôli tomu, aby sa Henrich VIII. mohol rozviesť, resp. anulovať svoje manželstvo so svojou prvou manželkou Katarínou Aragónskou sa musel uskutočniť rozkol s katolíckou vierou, s pápežom a Rímom. Vznikla nová anglikánska cirkev, na ktorej čele stál anglický kráľ. V opere táto historická línia v zásade nehrá veľkú úlohu. V opernom librete sa nachádzame v posledných týždňoch života Anny Boleynovej tesne pred jej popravou. Do akej miery sú pre teba ako režiséra dôležité historické fakty?

V každej inscenácii a v každej dobe ma zaujíma historický kontext, práve preto, že z toho pramení množstvo inšpirácie a zároveň aj vysvetlení, lebo naozaj je to istým spôsobom tak vzdialená doba, že bez znalosti histórie a kontextu je to pre nás inscenátorov veľmi ťažko pochopiteľné a čitateľné. A keby to nebolo pochopiteľné a čitateľné pre nás inscenátorov, tak to nebude ani pre divákov. Historický kontext je pre mňa z tohto dôvodu mimoriadne dôležitý najmä predtým, než sa začne skúšať. Presne ako hovoríš, on už možno v tomto samotnom diele nehrá prvé husle, ale je v každej hre prítomný.

Existuje kniha anglického historika, ktorý sa zaoberá práve týmto obdobím, vládou Henricha VIII. a kráľovnej Anny Boleynovej. Jeho meno je George W. Bernard a túto knihu napísal asi pre desiatimi rokmi – volá sa Anna Boleynová: Osudová príťažlivosť. Tam načrtol trocha iný pohľad na túto kráľovnú ako ženu. Ona bola za mlada na francúzskom kráľovskom dvore a prišla veľmi sebavedomá a získala si kráľa, stala sa jeho manželkou, porodila mu dcéru. Bernard ju opisuje ako veľmi zmyselnú ženu, veľmi inteligentnú a veľmi sebavedomú. Dokonca prichádza k záveru, že mnohé z obvinení nemuseli byť konšpiráciou samotného Henricha, ako je to napísané v librete. Podľa Bernarda sa Anna naozaj mohla dopúšťať nevery voči kráľovi a Henrich VIII. mal ozajstnú motiváciu sa jej zbaviť. Do akej miery je Anna Bolena touto historickou postavou, do akej miery je sebavedomá a inteligentná žena?

Možno položartom začnem takou parafrázou, že nie som historik. V každom prípade si myslím, že človek a jeho psyché, jeho duša nie je taká jednoduchá a nedá sa zjednodušiť na zopár adjektív a prídavných mien. Každý jeden máme v sebe obrovskú hĺbku a motivácie môžu byť rôzne, dokonca iné, ako si my sami myslíme. Môžu byť iné, ako si o nás myslia druhí a každý si môže vysvetľovať konanie toho druhého človeka inak. Akonáhle sploštíme nejakú postavu, povieme, že táto postava koná z tohto a tohto dôvodu, tak ju jednoducho splošťujeme, pretože nikdy človek nekoná na základe jedného popudu, vždy je to zložité a málokedy človek rozumie sám sebe. Myslím, že ak by niekto povedal, že rozumie sám sebe, tak to je prvý dôkaz, že sám sebe nerozumie.

https://mojakultura.sk/lucie-kankova-belcanto-je-absolutny-vrchol-pre-spevaka/

Pre mňa je presne preto táto opera taká živá, taká pravdivá a autentická, lebo vyjadruje presne tento kontrapunkt, a práve to ste možno spomínali, že emócia hudby vyjadruje niečo iné ako slová, ktoré spieva. A to je podľa mňa to najpravdivejšie a najautentickejšie zobrazenie  ľudskej povahy alebo človeka ako takého, ktorý je sám o sebe rozporuplný a jednoznačné motivácie má iba v rozprávkach.

Je niečo, čo si dnešný divák môže zobrať z toho vnútorného sveta a emócií postáv, ktoré sú v Anne Bolene? Niečo všeobecne platné? My sme už o tom hovorili, je to možno krehkosť života a nezmyselnosť ľudského pachtenia sa. Nakoniec si história však vždy nájde svoju cestu.

Ja si myslím, že nie je podstatné, z ktorej doby to dielo tvoríme, ale akonáhle človek zacíti alebo objaví nejaký moment pravdy v diele, paradoxne v ilúzii objaví nejakú skutočnosť a pravdu, tak to už samo o sebe vytvára istý katarzný zážitok, nejaké poznanie. Nemám teraz na mysli poznanie nejakej rovnice, 2 + 3 je 5, ale poznanie života, nejakú skúsenosť. Možno nejakú koncentrovanejšiu hlbšiu skúsenosť, ako tá každodenná banálna.

Zdroj: redakciu informoval Svjatoslav Dohovič, web editor a PR ND KE

Foto: Joseph Marčinský