Jeden z najsilnejších hudobných zážitkov priniesol počas World Music Festivalu Bratislava ukrajinský interpret Volodymyr Voyt.

Siedmy ročník World Music Festivalu Bratislava priniesol unikátne spojenia, nečakané hudobné výlety v priestoroch, v akých sa doposiaľ nekonal. Organizátori sa totiž rozhodli pre zmenu. Už otvárací koncert avizoval novinku – úvodné podujatie 18. augusta sa uskutočnilo v Koncertnej sieni Klarisky, ktorá je pre všetkých hudobných priaznivcov dobre známa svojou akustickou jedinečnosťou. Nielen svojskou krásou priestorov, v ktorých na vás okamžite dýchne duchovná atmosféra, ale prajnosťou voči hudobným inštrumentom – najmä historickým. Každý jeden výraz, dynamické odtiene počujete v týchto monumentálnych, a zároveň vznešených, kamenných priestoroch chrámu, zreteľne, jasne a zároveň s dozvukom. Treba hneď úvodom poznamenať, že prijateľným dozvukom, najmä keď sa priestory chrámu naplnia – nie echom, ktorý by už siahal za hranice vkusu.

Z tohto pohľadu bolo zrejmé, že akustické danosti Klarisiek budú priateľské voči ukrajinskému hráčovi na banduru Volodymyrovi Voytovi, možno už menej voči poľskému triu Wernyhora využívajúcemu špecifický typ vokálneho prejavu a zemitosť folklórnych prvkov. Tretím interpretom, ktorý vystúpil v tento večer a vyzdvihol tak dramaturgickú osobitosť otváracieho koncertu festivalu, bol slovenský multiinštrumentalista Michal Smetanka. Zámer bol teda jasný – ukázať obecenstvu kultúrne prieniky troch susediacich krajín, ktoré zdieľajú mnoho spoločných tradícií. Znateľný bol, samozrejme, ďalší podtext koncertu – vyjadrenie solidarity s ukrajinským ľudom a krajinou, ktorá je už dlhé mesiace ťažko skúšaná. Ako prezradil v rozhovore s redaktorom Vladimírom Potančokom pre náš portál interpret Volodymyr Voyt, práve pieseň a bandura pomáhajú ľuďom v tých najťažších chvíľach. S týmto nástrojom sa totiž každý človek na Ukrajine doslova narodí – sprevádza ho vždy, za akýchkoľvek okolností, životných udalostí, je schopná vyjadriť rôzne škály emócií, hudobných žánrov, čoho dôkazom bolo aj vystúpenie Voyta.

Napriek tomu, že koncert mal spoločného menovateľa – slovanskú hudbu, tri susediace krajiny, Poľsko, Ukrajinu a Slovensko, v troch interpretoch a formáciách bolo možné okamžite rozpoznať svojbytné, originálne znaky piesní.

Wernyhora - skupina z poľského mesta Sanok, sa pohybuje na pomedzí world music a tradičnej hudby. Trio sa špecializuje hlavne na hudobné tradície obyvateľov Karpát žijúcich na poľsko-ukrajinskom pohraničí (Lemkov a Huculov). Členmi skupiny sú Daria Kosiek – sólový spev, Anna Oklejewicz – strunové nástroje, vrátane stredovekých huslí vielle a violy da gamby a Maciej Harna – lira (ukrajinská verzia ninery), aranžér, muzikológ, pedagóg a skladateľ. Najväčšou pridanou hodnotou formácie bol originálny vokálny prejav speváčky, v ktorom sa miesila hrdelnosť kombinovaná so spontánnymi ozdobami. Jej prirodzená farba, nižšie posadený vokál nesúci znaky zemitosti sa v chráme niesol hlavne v baladicky ladených piesňach, ktoré podporovali kombinácie vyššie spomenutých hudobných nástrojov. Pomalý, temný úvod sa stal nositeľom ústredného motívu, ktorý sa neustále opakoval a nad ním sa rozvíjala melodická línia vo vokále. Práve baladické skladby mali neopakovateľnú atmosféru.

Skupina prináša publiku bojkovské ľudové piesne, no oblieka ich do nového šatu. Vďaka aranžmánom a nástrojovému obsadeniu naberajú nový sound, získavajú inú atmosféru a prehovárajú k poslucháčom úplne odlišným komunikačným módom – a práve to je dnešné posolstvo world music. Priniesť osobitý, svojský pohľad na tradície, no zároveň nenarušiť ich charakter, nedotknúť sa ich jadra tak, aby stratili to vzácne, čo sa v ich hĺbke skrýva. Vďaka jadrnosti prejavu a oprostenosti inštrumentálnych pasáží to Wernyhora dokáže. Piesne v rýchlejších tempách však v akustických priestoroch Klarisiek pre dozvuk nabrali úplne odlišný charakter – mnohé časti sa zlievali a stratila sa práve tá zemitosť, ktorá je taká bytostne potrebná pri tradícii. Zrazu poslucháč ten duchovný rozmer cítil viac ako emócie primárne spojené s ľudovou tvorbou.

Keď sa k poľskému triu pridal slovenský multiinštrumentalista Michal Smetanka, zvuk a charakter piesní sa úplne zmenil. Je až neuveriteľné, ako dokáže rozmanitá paleta bicích a perkusívnych nástrojov vyčariť magický, meditatívny charakter – opakovaním jedného motívu (čo taktiež zohralo rolu, vieme dobre, čo spôsobuje v ľudových kultúrach opakovanie jedinej frázy). Spojenie Smetanku a Wernyhory vytvorilo presne tú mágiu, akú má každý dobrý festival priniesť – radosť zo spontánneho muzicírovania, festivalovej atmosféry, ktorú cíti každý divák vnímajúci nové hudobné spojenia. Čisto inštrumentálna skladba bez vokálu, s drumbľou, v neustále sa zrýchľujúcom tempe možno opäť mala v chrámových priestoroch ten istý problém s dozvukom a hallovým efektom, no diváci to považovali za druhoradé. V prvom rade ocenili špičkové interpretačné výkony muzikantov (aj keď historické podliehali práve v týchto priestoroch častému rozlaďovaniu). A ich čaro spočívalo v jednoduchosti motívov, no kompaktnosti interpretácii ako celku – na pódiu si interpreti okamžite rozumeli, dokázali hrať v súhre, rytmicky presne a ucelene. V tom je čaro vyspelých muzikantov odchovaných na tradíciách – stačí im jedno gesto a vedia, ako ďalej, je to veľmi obdobný proces ako v jazze.

Na záver svojho vystúpenia poľské trio interpretovalo dojemnú baladu Zurba, ktorej singel a videoklip oficiálne zverejnili v júni tohto roku. Je to zároveň ich protest proti vojne na Ukrajine – text piesne je mimoriadne silný, pieseň stojí a padá na ňom, sprievod je veľmi jednoduchý: „Keď ma matka porodila, dala mi čierne oči a vojenský postoj... Bola to moja mama, ktorá mi dala šťastie a bohatstvo...“ Pieseň o nebojácnom chlapcovi, ktorý sa nebojí lesa, boja, o tom, ako ho čaká milá s večerou, plače a na plecia jej dýcha smrť, bola mimoriadne sugestívnou bodkou za vystúpením Wernyhory. Ešte jeden moment však treba vyzdvihnúť: kým speváčka Daria Kosiek v klipe uprednostňuje lyrický prejav, naživo, na koncerte sa priklonila k zemitejšiemu vokálu, ktorý je bližší k folklórnym tradíciám. Pieseň tak získala naturálnejší charakter a interpretka tým ešte viac podčiarkla baladický podtón.

Sólo vystúpenie Michala Smetanku malo mnoho tvárí – každá z piesní, ktoré predstavil, mala odlišný hudobný sprievod, prinášala tvorbu iného regiónu, novú náladu, no napriek tomu ju dokázal vystihnúť autenticky. Spôsob, akým pracuje s vokálom, je fascinujúci: hlboké basbarytónové polohy, či dokonca vyššie posadený hlas je presvedčivý a nosný. Smetanka sa zameriava na výrobu pôvodných ľudových hudobných nástrojov z karpatského regiónu, na ktorých aj hráva, takže jeho koncert bol kombinovaný s výkladom a prehliadkou rozmanitého repertoáru. Dominujú v ňom piesne zo Spiša a Šariša, zvlášť tie, ktoré sa viažu k pastierskej kultúre. Bicie nástroje využíva ako melodický nástroj (s dozvukom v chráme ešte intenzívnejšie znejúci), píšťala, drumbľa či dokonca klavír a mnohé ďalšie nástroje v kombinácii s prizvanými speváčkami vynikli aj vďaka írečitému folklórnemu prejavu. Ženské viachlasy sa v priestoroch niesli – najmä piesne v pomalšom tempe a s úspornejším sprievodom vynikli intenzívne aj vďaka vnútornej rytmickej pulzácii, ktoré majú tieto speváčky prirodzene v prejave. Je to niečo, čo sa človek nikdy v žiadnej škole nenaučí – získa to v prostredí, v ktorom žije, naučia ho to tradície, ktoré sa zatiaľ, dokážu uchovať – aj preto je tento festival taký cenný. Sprostredkuje vzácnu hudobnú kultúru publiku naživo v takej forme, v akej znie v autentickom prostredí.

Ukrajinský bandurista Volodymyr Voyt sa prihovoril divákom družne a pobavil ich príhodou o minimalizme, ktorý sa ako kompozičný štýl objavil pre tento hudobný nástroj ďaleko skôr, ako sa vôbec začal oficiálne používať v európskej hudbe. Minimalistickým kusom aj začal svoje sólo vystúpenie. Bol to pekný ťah, takpovediac strategický – ešte predtým, ako ukázal, čo všetko sa skrýva v tomto hudobnom nástroji, pretože naraz hrať basovú linku, vrchnú melodickú a strednú harmonickú (prípadne ich flexibilne meniť podľa potreby skladby) a z bandury – jediného nástroja dostať zvukovo plnohodnotný orchester, sa nepodarí len tak hocikomu a hneď tak každý deň.

Jeho koncert sa teda začal vskutku originálne – motívom, ktorý pozná každý rodák Ukrajiny. Ide o znelku vysielania ukrajinského štátneho rozhlasu - dlhý čas po skončení druhej svetovej vojny to bola jediná ukrajinská rozhlasová stanica. Vysielanie sa začínalo každé ráno o šiestej zvučkou a práve bandura tento motív interpretovala. Znelka je inštrumentálnou verziou piesne „Reve a stoná Dneper široký“, zhudobnených veršov básnika Tarasa Ševčenka.

Následne už Voyt hudobný nástroj naplno rozohral – jeho registre a farby sa ozývali v priestoroch chrámu a obecenstvo si mohlo naplno vychutnať niekoľko línií, ktoré bandura dokáže suplovať. Metrorytmická v podstatnej, basovej linke sa často ozývala v zvučných spodných registroch oproti kontrastnej melodickej – vrchnej, ktorá mala blízko k harfe. Voyt je virtuózny hráč, ktorý dokázal rozohrať aj stredný register, harmonicky plnohodnotne naplniť skladby, pričom v jeho skladbách bol často prítomný aj improvizačný moment. Citlivo pracoval s dynamikou – terasovito poňatá, barokovo stavaná dynamika s opakujúcimi sa motívmi (prvý krát vo forte, opakujúci sa motív v pianissime) bola v Klariskách až dojemne nádherná.

Interpretačne sa neupína na jedno obdobie – jeho záber je štýlovo široký. V skladbách prezentoval od obdobia renesancie, pevnej formy, súčasné moderné trendy v hudbe – rozmanité kombinácie s ľudovými tradíciami – etno-barok fusion, ale aj voľné improvizácie, dokonca aj avantgardnými smermi ovplyvnené kompozície. Jeho interpretačné majstrovstvo vyniklo najviac práve vo voľných improvizáciách. Bolo zrejmé, že je v nich daná len istá pevná štruktúra, no Volodymyr sa dokáže slobodne pohybovať v rámci kostry skladby. Na koncerte sa naplno prejavila jeho muzikalita a zároveň mimoriadne technické schopnosti – ovládať tento nástroj si vyžaduje skúsenosť a náročnú prípravu (učiteľom Voyta bol jeho otec, ktorý stále aktívne hrá). No nielen to. Volodymyr Voyt je progresívny umelec, ktorý nie je spiatočnícky – jeho zvuk je súčasný, dokáže v ňom skĺbiť niekoľko rôznych línií, počuť v jeho hre klasické vzdelanie, ľudovú tvorivosť a zmysel pre novátorský prístup.

Prekrásne boli aj skladby, ktoré sa blížili meditatívnemu charakteru. Pomalé, voľné tempo, motív, ktorý sa rozvíjal donekonečna – mali ste pocit, že v jeho svete taktové čiary neexistujú, hudba plynie voľne a neriadi sa žiadnymi zákonmi. Využíval pritom rôzne modálne stupnice, ktoré nášmu uchu môžu znieť dokonca atonálne – z tohto pohľadu to bola mimoriadne originálna kombinácia. Práve v pomalých tempách by sme skôr čakali príjemnú, minimalistickú verziu tonálnej hudby s jednoznačným záverom, no Voyt zvolil opačný postup. Mnohé jeho skladby skôr boli voľnými, improvizačnými plochami – ak ste sa do nich ponorili a prijali jeho pravidlá „hry“, odhalil sa vám pestrý, farebný svet bandury, ktorá v našich končinách nie je počuť. Hral dokonca na dvoch rôznych druhoch týchto hudobných nástrojov – publikum tak mohlo porovnávať farby,  výraz a technické možnosti jednotlivých nástrojov. Ťažko ju vôbec porovnať k akémukoľvek inému hudobnému nástroju – skrýva v sebe ušľachtilosť a honosnosť, no zároveň zemitosť tradícií – to, čo ju dokáže prepojiť s obyčajným ľudom a každodenným životom. V jej jednoduchosti však skrýva neuveriteľnú komplikovanosť. Spôsob interpretácie, akým však Voyt očaril, bol ľahký a elegantný – dokázal na bandure hrať s neskutočnou gráciou, technicky vycibrene, odhaľujúc svet farieb, aký sme doposiaľ nemali možnosť počuť. Volodymyr Voyt, umelec, ktorý za strastiplných okolností s rodinou ušiel pred hrôzami vojny priniesol na Slovensko obrovský kus krásy a zároveň smútku, ale i nádeje...

Anton Faraonov, Zuzana Vachová

Zdroj foto: Jaro Novák NVK / WMFB