Ženský komorný zbor Les Sirénes pod vedením zbormajstra Lukáša Kunsta sa predstavil publiku na prvom zo série svojich koncertov tohtoročnej sezóny. Kiež by s takou energiou spievali aj niektoré naše profesionálne zbory.

Nasledujúc ročné obdobia, s výnimkou letného, dovolenkového obdobia, pre priaznivcov zborovej hudby spustili Sirény pod vedením svojho zbormajstra Lukáša Kunsta pravidelný cyklus koncertov – Jarný, Jesenný a v zimnom období Vianočný.

Jarný sa konal v priestoroch Dvorany VŠMU (12.3.2022) – sály, ktorá je akusticky prajná práve pre vokálne telesá, okrem toho, je aj esteticky vkusná, na publikum pôsobí dôstojne. Z hľadiska spevu je dôležité, že zvučne v priestoroch Dvorany znejú aj alty, čo spravidla býva kameňom úrazu mnohých zborov. No pri Les Sirénes treba poznamenať, že aj alty sú v dobrej kondícii, navyše, od ich ostatného živého vystúpenia na Morave sa súbor personálne posilnil a pribudli v ňom nové tváre.

Silou Jarného koncertu ženského komorného zboru pod vedením Lukáša Kunsta bola dramaturgia, ktorú zostavil samotný zbormajster. Na prvý pohľad síce pôsobí nekonzistentne a štýlovo príliš rozmanito, no keď ste sa započúvali do diel, práve rôznorodosť, štýlové bohatstvo a dokonca žánrová pestrosť je to, čo dávalo unikátnu príchuť koncertu. Jediná škoda, že nezaznelo viac a cappella čísel, v ktorých všetky hlasy „plnokrvne“ vynikli a ukázalo sa, ako citlivo vedia speváčky pracovať s frázami, dynamikou, tempami a čisto intonujú v takej náročnej skladbe.

„Sirény“ otvorili koncert výbermi zborových skladieb Sergeja Rachmaninova – z jeho šiestich zborov, op.15 zazneli štyri Noc, Borovica, Zadriemali vlny a Zajatie. Prvá, zádumčivá, trúchlivá Noc, ktorú otvorila atmosférou už klavírna predohra (Andrea Bálešová) sa začína v pianissime. Skladateľ bol schopný plasticky vytvárať atmosféru – tempo Lento assai, prvá malá tercia a vzostupný poltón navodia ponurú náladu. Čistá intonácia a pekný výraz, vyvážené pianissimo, stabilné výšky sopránov nesúce nosnú melódiu, ktoré postupne silnejú, spoločne s dynamikou naberá i tempo. Spev v podaní Sirén bol plastický a presvedčivý od prvých taktov. Pod vedením zbormajstra Kunsta speváčky obdivuhodne pracovali s výrazom – Rachmaninov v niektorých kompozíciách prepisuje extrémne polohy pppp až po fortissimo, čo bolo aj prípade v jeho inštrumentálnych kompozícií bežným javom. O to náročnejšie je však tieto hraničné polohy stvárniť a vierohodne predniesť ľudským hlasom.

Pekným legátom disponovali Les Sirénes v polyfonicky riešenej skladbe Zadriemali vlny s vysoko posadenými sopránmi, kde vynikali čisto a farebne interpretované arpeggia klaviristky Bálešovej.

Zbor z Pucciniho jednoaktovky Suor Angelica, známa Ave Maria, so sólom sopranistky Dominiky Hanko, bolo ďalším číslom – zbor ho už interpretoval vlani v zime. Možno ho poznáme v interpretácii, ktorá je v pomalšom tempe, no v prípade koncertného uvedenia je zrejmé, že dirigent zvolil rýchlejšie. Soprán Dominiky Hanko má krásnu, svetlú farbu, no nechýba mu plnosť a nosný tón v jednotlivých registroch. V partoch, ktoré si vyžadujú intimitu, dokázala byť speváčka vrúcna a vo výraze kontemplatívna. Jej interpretácia je flexibilná a romantizmus jej ako sloh sedí – dokáže spevom vyjadriť exponované polohy, od vnútorného pianissima po exponované forte.

Jedna z najkrajších skladieb, aké počas večera zazneli, bola bezpochyby Faurého Cantique de Jean Racine. Je to skorý opus skladateľa, hlboko duchovná kompozícia 19-ročného autora, ktorý v ňom využíva latinský hymnus a už vtedajšie postupy ukazujú na podobný štýl rukopisu, ktorý nájdeme v jeho neskoršom diele Requiem. Fauré mal 19 rokov, keď práve s modlitbou Jeana Racina zvíťazil v školskej súťaži École Niedermeyer de Paris – už vtedy chápal silu a nuansy duchovnej hudby. Presne vystihol hudbou a prelínaním vokálnych línií vnútornú intenzitu dialógu s Bohom, od úvodnej pianissimovej časti, ktorá v podaní zboru bola kontemplatívne poňatá (na rozdiel od predchádzajúceho Schuberta, žalmu, kde zneli soprány zbytočne mohutne). Aj keď by sa ešte dalo vždy viac stíšiť v úvode a možno trošku aj spomaliť, jednotlivé hlasové skupiny boli vzácne vyrovnané a kantilény spevné. V začiatku je potrebné stíšenie, ktoré sme postrádali, no v ďalšej časti už pod vedením Kunsta speváčky spievali kontrastné plochy presvedčivo a pianissimá v ich podaní boli až mrazivé.

Dvořák repertoárovo súboru pristane. Je to tvorba založená na spoločných, „slovanských“ základoch, ktorá je nám od prvých tónov blízka. Moravské dvojzpěvy majú v sebe iskru a energiu, samozrejme, za predpokladu, že sa v speve podarí skĺbiť rozumnú dávku koncertného prevedenia s folklórnym espritom. Ide vždy o artificiálne diela a Sirény k nim tak aj pristupovali. Ako sólistka sa predstavila Andrea Ľuptáková – s čistou intonáciou, dobre odspievaným partom, slušným potenciálom, no vždy sme mali pocit, že nevyužíva všetky možnosti farby, ktoré by práve na Dvořákovo dielo mohla. A najmä výraz. S flexibilitou a plastickosťou tónu sa možno vyhrať, v jej prípade sme sa stretli s technicky dobre zvládnutým výkonom, no zatiaľ nie výrazovo. Zbor si však dobre počínal s dvojspevmi: ukázal ťažké staccatové party v rýchlom tempe, s rytmickou pregnantnosťou i pekne klenuté frázovanie v pomalších piesňach. Opäť je potrebné vyzdvihnúť aj vynikajúci klavírny doprovod – Andrea Bálešová ako klaviristka Dvořákovu melodiku hrala s lyrickým prednesom, vyspievajúc melodické úseky, v rýchlych tempách rytmicky presne a najmä so speváčkami dýchala v interpretácii, jej skúsenosť s korepetíciou je zjavná.

Veľká škoda, že Sirény nespievajú viac repertoáru a capella, pretože skladba, ktorá nasledovala, bola glanz numerom celého koncertu. Ivan Hrušovský a pieseň Zahučali chladné vetry v doline, je nádherne intímnou ľudovou piesňou v jeho úprave, ktorá preverila nielen intonáciu všetkých hlasových skupín zboru, najmä altov, ale i schopnosť speváčok pracovať s výrazom. Bez hudobného doprovodu sa ukázalo, ako dôsledne, precítene vedia speváčky pracovať s dynamikou (jediný hlas zo skupín nebolo počuť viac či menej ako bolo potrebné, boli všetky vyvážené), no i s intonáciou. Hrušovský síce začína s témou, ktorá len vzdialene pripomína súčasnú hudobnú tvorbu, no hneď po odznení ústrednej témy využíva „pekelne“ ťažké intervaly. Nosne zneli najmä alty, ktorým skladateľ nadeľuje výraznú, nosne melodickú úlohu. Prekrásne, znelé boli aj brumendá, no najmä spôsob, akým dokázali dievčatá v zbore koordinovať frázovanie prostredníctvom dychu. Ako kedysi v trávniciach bola uspôsobená voľná rytmická štruktúra piesní práci na poli, tak aj v tejto piesni – bez taktových čiar, no dýchali a spievali všetky ako jedna. Skvelý interpretačný výkon, pri ktorom publikum tajilo dych.

Ak sme hovorili o odvážnej dramaturgii, tak potom ďalšie dielo – Kukurička strapatá, súčasného autora Petra Špiláka, bolo ďalším príkladom. Zbory po tomto kuse často siahajú, je zvláštne, ako rôznorodo výrazovo sa dá stvárniť, v úvode má až hororovo-mysterióznu atmosféru. Každopádne, po predchádzajúcej piesni bola „kukurička“ riadnou fackou. Predstavila sa v nej aj akordeonistka Kamille Čekauskaite, čím nadobudla exotický charakter, napokon, Kukurička strapatá taká aj je. Frekventované zmeny v tempách, razancia vo výraze, takmer až divadelnosť, s akou poňali Sirény tento kus (výrazovo výborné sólo - Katarína Ďurdinová), sa publiku páčili. Na to, aké „crazy“ je toto dielo, je až prekvapivé, s akou vrúcnosťou ho publikum prijalo. Kiež by sa to stávalo na koncertoch súčasnej hudby, všakže.

Keď sme sa už prehupli do druhej polovice koncertu, bolo zrejmé, že aj program koncertu predstavuje diela 20. storočia, a to dokonca rôznych žánrov. Bob Chilcott a jeho Little Jazz Mass (Malá jazzová omša) má približne 12 minút, je v zboroch veľmi obľúbená a pozostáva z krátkych častí Kyrie, Gioria, Sanctus, Benedictus a Agnus Dei. Aj zboroví skladatelia v minulom storočí sa snažili ozvláštniť svoju hudobnú reč, modernizovať ju. Príkladom je britský skladateľ a zborový dirigent Bob Chilcott, ktorý toto dielo písal na objednávku dirigentky detského zboru v New Orleans. Spája v ňom jazz, blues, swing a klasickú hudbu. Ak by sme si mysleli, že skladateľ využíva len rytmické prvky na to, aby ozvláštnil kompozíciu, je to omyl, hoci už od prvých klavírnych tónov je zrejmé, v akom žánri sa pohybujeme. Okrem jazzových synkop sa v jazzovej omši stretávame aj s tradičnou bluesovkou, prepojenou s klasickým modelom, takže nájsť ten akurátny prienik nie je práve jednoduché. Iste, v podaní amerických zborov bude znieť Chilcott vždy s iným temperamentom s podstatne silnejším akcentom jazzu. Sirénam sa podarilo nájsť prirodzený spôsob rytmickej pulzácie a drivu v speve (nie ten kostrbatý a akademický, čo sa často stáva pri školených zboroch).

Piazzollovo Libertango na záver programu bol bonbónik. Počuli sme toto tango v tisícich verziách, no stále má čím prekvapiť. Scatovanie speváčok bolo výborným nápadom v aranžmáne, navyše, dokázali dať spevu správnu pulzáciu na ťažkých dobách, takže melódia spolu s tlieskaním nebola len jednoduchým prvkom v piesni, no zásadne podčiarkla estetiku skladby. Spolu s ústrednou melódiou, ktorú následne odspievali, s doprovodom akordeónu a klavíru, mala Piazzollova skladba unikátnu zvukovosť. Nebyť rytmických nepresností akordeonistky, mohol to byť ďalší triumf koncertu, ale napokon, zbor si dokázal ísť svoju líniu a nedal sa vyrušiť.

A všetko to zaklincoval prídavok – Beatlesovka, When Im Sixty Four. S uvoľnenosťou, radosťou a veľkou muzikalitou, ktorú v sebe Sirény majú. Niekedy mám dokonca pocit, že by z nej mohli kúsok odovzdať aj profesionálnym zboristkám, ktoré na pódiách vo veľkých koncertných sálach odvádzajú interpretačné výkony v štýle „musím“. Prítomnosť takejto energie totiž vycíti poslucháč po prvom tóne...

Zuzana Vachová

Foto: Dáša Šimeková