V Redute znela Symfónia č. 8 c mol, vrcholné dielo Antona Brucknera. Bývalý šéfdirigent Slovenskej filharmónie James Judd symfóniu vystaval dôsledne, dbal o to, aby znela výrazovo presvedčivo, precítene a tvaroval každú jednu frázu.

Dva týždne v Redute patrili bývalému šéfdirigentovi orchestra Slovenskej filharmónie, Jamesovi Juddovi. Kým prvé dva koncerty venoval klasicko-romantickému repertoáru a venovali sme sa im osobitne v reflexii, na druhej dvojici koncertov sa britský dirigent postavil pred publikum s majestátnym dielom: Bruckerovou Ôsmou symfóniou, mimoriadne náročným dielom, ktoré jemu a zjavne i hráčom orchestra, sadlo nepochybne viac.

Úvod Symfónie č. 8 c mol predstavuje v tvorbe rakúskeho novoromantika asi najznámejší materiál: rastúce ostinato v sláčikoch, ktoré tlmí prekrásna melódia v dychoch, len postupná gradácia s fanfárovitým motívom v trúbkach. Už úvodom sme vedeli, že Judd pristúpil k Brucknerovmu dielu s mimoriadnou precíznosťou. Vedel presne, ktoré motívy má vytiahnuť, sláčiky pekne modelovali crescendo, aby vzápätí ustúpili hlavnej melodickej línii. Nepresnosť, aká sa stáva mnohým orchestrom – najmä fortissimo nástupom plechových dychov, sa Slovenským filharmonikom nestala. Vo zvuku boli konzistentní, v nástupoch absolútne presní a v gradácii Judd držal potrebné napätie. Iste, gradácia, hneď tá prvá, bola možno expanzívnejšia, než by sme čakali, no pod Juddovou taktovkou hudobníci krásne modelovali melodické oblúky a dynamické kontrasty. Po prvej gradácii stiahol orchester do nádherného pianissima. Krásne vynikali aj sólové nástroje – hoboj, lesný roh, trúbka a ďalšie plechy.

Mimoriadny interpretačný výkon podal Kiril Stoyanov, prvý tympanista Slovenskej filharmónie. Vynikajúco tympany rozozvučal, podarilo sa mu aj vo fortissimo udržať krásny, okrúhly zvuk, rytmicky bol presný a jednotný v sonorike orchestra. Aj v úsekoch, kedy hral vo veľkom, mohutnom zvuku, bola jeho hra cítiť, no nikdy nedominoval natoľko, aby na seba strhol pozornosť. Snažil sa vytvoriť zvukovú kompaktnosť so všetkými hráčmi a vždy bol výborne zladený.

Judd veľmi dobre zvolil tempo, už v prvej časti Allegro moderato bolo zrejmé, že symfóniu tektonicky vybuduje s potrebným ráciom k forme, dodrží beethovenovské čisté línie, tak aby vyzneli témy – jedna z nich sa vinie celým dielom.

V Brucknerovej interpretácii ôsmej sa stretávame od pomalšieho, introvertne chápaného úvodu až po expresívnejšie ladený spôsob prednesu, no dirigent zvolil zlatú strednú cestu a nič tým nepokazil. Či už jednotlivé skupiny sláčikov alebo sóla (trioly v hoboji) zneli vďaka jeho umnej koncepcii a zrelým interpretačným výkonom zvukovo kompaktne. Napokon, nachádzal sa pred ním obrovský aparát blížiaci sa zvukovo k Wagnerovi – okrem trojice fláut a hobojov, klarinetov, fagotov, to bolo impozantných osem lesných rohov, tri trombóny, tuba, tympany, činely a jednotlivých sláčikových sekcií aj dve harfy.

Nie, že by sa orchester nedal vypracovať ešte ku kvalitnejšiemu výkonu, to zaiste áno, ak by sa mu také náročné dielo usadilo, no treba uznať, že za taký krátky čas, čo mali na skúšanie, odviedli presvedčivý a prekrásny výkon. Mali aj miesta, pri ktorých poslucháč vo frázach tajil dych. Nádherne vypracované melodické oblúky, pianissimá kontemplatívneho charakteru, striedajúce sa s mohutnými, veľkými, zvukovo majestátnymi plochami. Samozrejme, nesmieme zabudnúť na plechové dychy (lesné roky a trúbky) v závere prvej časti ohlasujúce smrť dopĺňané tympanmi v pianissime, ktoré boli v podaní Slovenských filharmonikov pod taktovkou Judda, zvládnuté bravúrne.

Divoká druhá časť Scherzo: Allegro moderato opäť prináša model, ktorý predstavil Beethoven vo svojej 9. Symfónii. Neustále sa opakujúca figúra, motív postavený na piatich tónoch, ktorý si poslucháč okamžite zapamätá, znel v podaní orchestra priam expanzívne. Hrali ho s nasadením a espritom, napokon, je to materiál, ktorý má byť frenetický a výrazovo hrozivý.

Adagio je pre mnohých vrcholným počinom Brucknera, napokon, aj sám skladateľ si to myslel. Zbožný muž a jeho vnútorný svet sa odrážajú silne v tejto časti, tematicky je pomalá časť opäť porovnateľná s prácou Beethovena, v téme violončiel hudobní teoretici odkazujú na Wagnerov motív Tristana a Izoldy. V interpretácii Filharmonikov malo Adagio potrebnú hĺbku, bolo precítené, téma v čelách sa prekrásne niesla, bola interpretovaná čisto, nosne a harfy dotvárali nadpozemskú atmosféru. Srdcervúco zahratá pomalá veta symfónie – to boli žalostivé sláčiky, plačúce klarinety, obdivuhodné pianissimá, nádherne vyvážené, ktoré dokázal orchester zahrať v krásnych oblúkoch a zreteľne ich artikulovať a vygradovať.

Je až neuveriteľné, ako dokázal Bruckner dômyselne vkomponovať do meditatívnej nálady druhú, kontrastnú tému z prvej časti. Judd ako znalec Brucknerovho diela aj Adagio: Feierlich langsam, doch nicht schleppend, vystaval dôsledne – z hľadiska formy a dbal o to, aby znelo výrazovo presvedčivo, citlivo, tvaroval každú frázu. Bolo navyše zreteľné, že pod vedením koncertného majstra Jozefa Horvátha odvádzajú aj hudobníci podstatne kvalitnejšie výkony.

Vo finále dirigent skumuloval všetok tok hudobnej energie. Ak sa hovorí o tejto symfónii ako o majestátnej, tak potom práve štvrtá časť, s tempovým označením Finale: Feierlich, nicht schnell, je toho dôkazom. Je to nový typ finále Brucknerových symfónií. Ak bolo pre skladateľa písanie symfónií, a zvlášť jeho ôsmej, silným duchovným zážitkom, tak potom vo finále sa završujú druhy ľudských emócií, je to absolútna expanzia.

Na jednej strane je síce plná protichodných nálad, no na druhej, jasne v Code zasvieti durová tónina ako víťazstvo. Orchester pod taktovkou Judda tieto emócie vyjadril (až na intonačné nedostatky lesných rohov takmer v celej časti, to bol bezchybný zážitok).

Paradoxne, jednoduchší repertoár na minulom koncerte bývalému šéfdirigentovi ani orchestru až tak nesedel, no takáto nesmierne obtiažna symfónia, sa jemu aj hráčom podarila stvárniť či už z obsahového i formového hľadiska unikátne. A ešte jeden podstatný detail: pri takom obrovskom diele James Judd len málokedy nazrel do partitúry. Mal ju síce pred sebou, no gestami a pohľadom bol neustále s hráčmi orchestra, takže takéto veľké dielo má zjavne v hlave. Aj za to – obrovská česť.

Zuzana Vachová

Zdroj foto: Alexander Trizuljak