Jiří Rajniš reprezentuje súčasnú českú opernú školu na významných európskych scénach. Pôvodne činoherec, vyštudovaný spevák, dnes pôsobí na prestížnych európskych operných scénach a v uplynulých sezónach hosťoval napríklad v milánskej La Scale. Svoj Napolitan Quartet (mandolína, akordeón, dve gitary) zostavil s cieľom oživiť klasické neapolské piesne v štýle 20. rokov.

Bol to druhý koncert festivalu Symfónia umenia, ktorý každým rokom dokazuje, aké dôležité miesto má v našom hlavnom meste. Práve multižánrovosť robí toto podujatie atraktívnym a dôležitým najmä v čase, keď sa ľudia vzďaľujú kultúre a tá nám to „opláca“ otvorenou náručou.

Program večera bol zostavený ako reprezentatívny prierez najznámejších neapolských piesní prelomu 19. a 20. storočia. Dramaturgia však nebola jednotvárna. V prostredí Štrkovca to bol umný nápad skombinovať lyrické čísla s temperamentnými tarantelami a vybranými opernými číslami. V takto koncipovanej dramaturgickej línii sme mohli sledovať rozmanitosť neapolskej piesne, no zároveň tým festival podčiarkol svoje multižánrové zameranie. A publikum tak mohlo vnímať, ako svetská hudba dokáže prijať prvky európskej hudby a v symbióze existovať aj ako salónna hudba.

Gastaldonova Musica proibita otvorila večer ako vzorová ukážka salónnej vokálnej tvorby konca 19. storočia. Formálne sa opiera o jednoduchú trojdielnu pieseň s návratom hlavnej témy. V repertoári ju majú mnohí slávni tenoristi sveta a dodnes neprestáva očarovať najmä svojou krásnou kantilénou. Rajniš ju predniesol v kultivovanom, lyrickom výraze, čím podčiarkol jej intimitu. S hudobníkmi dbali najmä o rubata, ktoré boli prirodzené, na druhej strane však výrazné a v záveroch fráz s doplnenými fermatami. Presne tieto výrazové prvky v nás budia pocit rozprávania príbehov.

Interpretačný výkon muzikantov ľudia okamžite zaregistrovali už v introdukcii diela. Téma vyhratá na prvej gitare, sprievod v druhej mandolína a akordeón, priniesli dokonalú zvukovú vyváženosť, intimitu, vyspievanie melodickej línie a tiež rytmickú pregnanosť telesa. Pritom nezabúdali na dramatický charakter, no ten bol stvárnený v podaní speváka i jeho hudobníkov vnútorne. Presne takúto vnútornú drámu tieto piesne vyžadujú. Napätie pri chromatických odchýlkach bolo citeľné, oproti tomu zase, dlhé melodické oblúky priniesli lyriku. Rajnišovo legato bolo vypracované a pružné, s mikrofónom pracoval dôsledne. Jeho tón bol vždy nosný, prispôsobil sa piesňovému repertoáru a zvolil civilný prejav.

Po prvej skladbe sa Rajniš prihovoril Ružinovčanom, ktorí okolie pódia zaplnili do posledného miesta. V piesni Parlami d’amore Mariù (C. A. Bixio) už zazneli typické znaky talianskeho kanzonetového štýlu 30. rokov. Hudobníci zdôrazňovali ľahkosť a tanečnosť, spevák okamžite zapamätateľnú melodiku (ak ju nepoznáte, no pochybujem, že v hľadisku sa našiel niekto, kto by túto melódiu nerozpoznal). Intro akordeónu bolo brilantné,  Ladislav Horák vystupuje na prestížnych festivaloch a je skvelý muzikant. Má prirodzenú schopnosť sledovať klenbu melódie, bez toho, aby ste mali pocit, že je jeho snahu cítiť. Len rýdza, čistá muzikalita dominovala tomuto večeru. Horáka bolo počuť aj v krátkych, o to však efektnejších medzihrách. Rajniš má zase schopnosť udržať melódiu v kantabilnom duchu, bez operného pátosu. Aj v tejto ukázal technickú vypracovanosť - schopnosť zjemniť hlas do mäkkého piana.

Samozrejme, najväčšiu odozvu mali piesne ako O sole mio (E. Di Capua) v prvej časti koncertu či Torna a Surriento (E. De Curtis) v druhej, v ktorých udržiaval prirodzenú spevnosť a schopnosť tvarovať frázu s nárastom expresie. Medzi piesne melancholického charakteru, v ktorej vynikla sýtosť hlasu Rajniša, patrili aj Notturno senza luna. Pokojná melodická línia evokovala tmu a nočnú atmosféru. Z hudobného hľadiska je postavená na krátkych motívoch, ktoré si vyžadovali od interpreta dobrú schopnosť vnútornej koncentrácie a detailnú prácu s dynamikou.

Rajnišovo kvarteto sa počas bratislavského debutu predstavilo aj bez speváka. Ešte intenzívnejšie sme vnímali schopnosť hudobníkov komunikovať medzi sebou, ich jednotné frázovanie a muzikalitu. Bol to kontrastný prvok v dramaturgii a zároveň pauza pre speváka. Prvý gitarista Tomáš Honěk, Eliška Holá na gitare, Jan Brabec na mandolíne a spomínaný virtuóz, akordeonista Ladislav Horák sa predstavili v Rossiniho La Danza. Bol to charakteristický pulz hudby, rytmický náboj, ktorý divákov strhol. Virtuózne výkony sme počuli v parte akordeónu, aby sa následne sólo presunulo na mandolínu – charakteristický zvuk južného Talianska. Rytmicky presné gitary podporovali repetitívne figúry v 6/8 metre a kvartetu sa podarilo predviesť brilantne, čisto artikulované dielo.

Medzi najkrajšie kusy podvečera nepochybne patrila aj jedna z najznámejších piesní tohto repertoáru, Non ti scordar di me (E. De Curtis), ktorú majú tiež v obľube tenoristi s presahom do barytónového registra. Na Štrkovci zneli dlhé, krásne tvarované kantabilné oblúky tejto clivej piesne, ktorá v sebe prepojila lyriku s dramatickými prvkami.

Bolo by chybou nespomenúť tanečnú zložku koncertu. Prepojenie hudby a tanca prinieslo nielen emocionálny rozmer, ale i vizuálny. Silná pohybová tradícia juhotalianskeho regiónu, to je niečo, čo automaticky k tejto hudbe patrí. Tanečný pár z Tanečnej školy DanceArt studio - Karol Brüll a Viktoria Bolender sú majstrami SR v spoločenských tancoch a v argentínskom tangu. Ich tance zosobňovali vášeň piesní, vždy dokázali podčiarknuť ich atmosféru a intimitu.

Prvá časť koncertu sa skončila rytmicky sviežou piesňou Mattinata a druhá priniesla aj odbočky k iným autorom. Po piesňach Maria, Marí a Torna a Surriento to bola ďalšia inštrumentálka. Čajkovského Neapolská pieseň s typicky ruskou lyrikou odráža fascináciu skladateľa Talianskom, pričom v interpretácii kvarteto kombinovalo ruskú melanchóliu s talianskou zmyslom pre spevnosť. Čajkovskij bol autor, ktorý inteligentne prepojil chromatiku romantizmu s talianskym temperamentom.

Nasledovala trojica typických neapolských piesní. Skladbou Dicitencello vuie sme sa vrátili k neapolským baladám. Od prvých tónov bolo zrejmé, že spevák má túto pieseň rád a má k nej osobný vzťah. Je to presne to, čo máme na tomto repertoári radi. Emócie a rozprávanie príbehov, no zbytočne nekomplikované. Založené na veľkých melódiách a jednoduchom harmonickom sprievode. Barytonistovi sme verili úprimnosť v interpretácii, v lyrických piesňach volil kultivovaný, nepreexponovaný prístup. S ním korešpondoval sprievod. Na pohľad nenápadný, no v detailoch sledujúci melodickú líniu speváka. Pecché bola expresívnejšia a ďalšia z trojice tohto bloku, Marechiare, priniesla kontrast v dramaturgii. V originálnom neapolskom dialekte spievajúci Rajniš s kvartetom bravúrne stvárnili pomalšiu tanečnú pulzáciu, ktorá striedala rýchle party.

Tarantella Napoletana opäť preverila inštrumentálne zručnosti muzikantov, aby ju striedala temperamentná ´O surdato ´nnammurato. Presne tento typ temperamentného záveru si ľudia v hľadisku priali. Rajniš na záver do spevu zapojil aj publikum v pesničke Funiculì, funiculà. Keďže ikonická tarantela je postavená na ostinátnom rytme, je to presne ten typ vhodného repertoáru, na ktorý sa ľudia ihneď chytia. Ocenili sme najmä jasnú artikuláciu speváka, jeho schopnosť komunikácie s publikom a humor. Ten sa prejavil aj v záverečnej árii. Rossiniho virtuózny part Largo al factotum z Barbiera zo Sevilly odspieval s ľahkosťou.

Koncert potvrdil, že neapolská pieseň je žáner, na ktorý ľudia veľmi živo reagujú. Iste, ak poslucháčov interpreti dokážu presvedčiť štýlovou čistotou, spontánnosťou, hĺbkou emócií a uveriteľnosťou. Nielen Rajnišovi, ale aj formácii Napolitan Quartet sa podarilo tento špecifický kolorit pravdivo stvárniť.

Zuzana Vachová

Foto: Symfónia umenia/Tomáš Cicoň