„Od začiatku bolo naším cieľom ponúknuť alternatívu k povrchnej zábave a krátkodobým trendom, ktoré dominujú médiám a sociálnym sieťam. Namiesto rýchlych senzácií prinášame silné umelecké osobnosti a projekty s hodnotou,“ hovorí pre náš portál riaditeľka festivalu Symfónia umenia Andrea Kozáková. Podujatie sa začína už 1. septembra a potrvá do 7. septembra.

Ste zakladateľkou festivalu Symfónia umenia. Dnes je najväčším multižánrovým festivalom na Slovensku. Keď sa pozriete na začiatok a dnes – akú cestu ste prešli?

Na začiatku to bola jednoduchá myšlienka – vytvoriť festival, ktorý nebude len sériou koncertov, ale priestorom, kde sa prirodzene stretnú rôzne žánre aj generácie. Nemali sme veľký rozpočet ani veľké zázemie, ale mali sme odhodlanie a vášeň pre umenie. Dnes je Symfónia umenia najväčším multižánrovým festivalom svojho druhu na Slovensku, ktorého ťažiskom je klasická hudba, ale okrem nej prináša aj operu, jazz, filmovú hudbu a programy venované slovenskej tvorbe. Veľmi si vážim podporu mestskej časti a jej starostu,  samozrejme všetkých súkromných podporovateľov, ktorým záleží ešte na hodnotnom umení. Vďaka nim sa festival mohol postupne rozrásť a zachovať si pritom to najdôležitejšie – lásku k umeniu a k našej kultúre.

Ako sa festival postupne menil a rozrastal od prvého ročníka až po súčasnosť? Alebo... opýtam sa ešte inak. Máte pocit, že sa menil alebo zachoval si svoje jadro a pôvodnú myšlienku?

Festival sa prirodzene rozrastal. Pribudli nové priestory, nové formy prezentácie aj zahraniční hostia. No jadro zostáva rovnaké: prinášať kvalitné umenie vo forme, ktorá je otvorená a prístupná pre všetky generácie. Od začiatku bolo naším cieľom ponúknuť alternatívu k povrchnej zábave a krátkodobým trendom, ktoré dominujú médiám a sociálnym sieťam. Namiesto rýchlych senzácií prinášame silné umelecké osobnosti a projekty s hodnotou. Verím, že práve v tom je sila festivalu – že vytvára zážitok, ktorý má dlhší dosah, než len okamih koncertu.

Ako vzniká program festivalu? Čo je pre vás pri výbere diel a interpretov najdôležitejšie?

Program pripravujeme systematicky. Vždy vychádzame z dramaturgickej línie festivalu, ktorá má za cieľ prepájať klasickú hudbu s ďalšími žánrami a zároveň dávať priestor slovenskej tvorbe a umelcom. K tomu sa pridáva aj moja osobná intuícia a skúsenosť, pretože niekedy práve cit rozhodne, ktorý umelec alebo dielo dokáže publikum zasiahnuť.

Pre mňa je dôležité, aby každý koncert mal jasnú myšlienku a umeleckú hodnotu. Nejde len o to „naplniť večer hudbou“, ale vytvoriť zážitok, ktorý v divákovi ostane. Preto je kľúčové vyvažovať známe tituly, ktoré publikum prirodzene priťahujú, s objavmi, ktoré rozširujú jeho obzor.

Pri výbere interpretov nehľadím iba na to, kto má najväčšie meno alebo marketingový dosah. Dôležitejšia je autenticita, profesionalita a schopnosť sprostredkovať emóciu. Publikum veľmi rýchlo vycíti, či je umelec pravdivý. A práve to je moment, ktorý robí koncert výnimočným.

Chcem, aby dramaturgia festivalu pôsobila kultivovane, nie ako povrchná show pre rýchly efekt. Preto dávame priestor osobnostiam s umeleckou hĺbkou aj slovenským projektom, ktoré si zaslúžia rovnocenné miesto popri svetovej hudbe. Mojím cieľom je, aby divák odchádzal nielen nadšený, ale aj obohatený – a aby sa rád vracal, pretože vie, že festival mu vždy prinesie niečo hodnotné.

Je pre Vás rozhodujúca aj dramaturgia skladieb, ktorú uvádzajú orchestre, sólisti? Podľa čoho sa rozhodujete, či zaradiť do programu známe diela, alebo dať priestor aj menej uvádzaným skladbám?

Dramaturgia je pre mňa kľúčová, pretože práve ona určuje, čím sa festival odlišuje od iných podujatí. Vždy hľadám rovnováhu – ponúknuť známe diela, ktoré publikum priťahujú a s ktorými sa cíti doma, a zároveň zaradiť programy, ktoré ešte nepočuli a nevideli. Nájsť tento balans je náročné. Ak sa program prikloní iba k „istote“, môže byť síce divácky vďačný, ale neprinesie nič nové. A ak by bol postavený len na novinkách, riskujeme, že stratíme časť publika.

Preto kombinujeme obe polohy – klasiku, ktorá je overená, a autorské koncerty či špeciálne programy, ktoré zaznejú premiérovo iba na Symfónii umenia. Práve tieto jedinečné projekty vytvárajú pridanú hodnotu festivalu. Divák vie, že zažije niečo, čo nikde inde nenájde.

Verím, že táto kombinácia je dôvodom, prečo sa k nám publikum vracia. Dostane známe a blízke, ale aj objavné a nové. A to je podľa mňa esencia dobrej dramaturgie.

Festival sa od začiatkov formoval ako multižánrový. K hudbe sa pridružil film, tanec... Snažíte sa jednotlivé umelecké žánre pri tvorbe dramaturgie prepájať?

Je to prirodzené, pretože umenie nikdy neexistovalo v izolácii. Hudba bola vždy prepojená s obrazom, s tancom, s poéziou. Festival sa snaží tieto svety spájať – nielen kvôli efektu, ale preto, že takto vznikajú nové zážitky. A práve tie si divák zapamätá.

Mňa osobne najviac baví na festivale atmosféra. Či už je to pri Štrkoveckom jazere, kde je komorná, až rodinná atmosféra, námestie pred Pradiarňou – asi človek nenájde v Bratislave veľkolepejší a krajší priestor na open air koncerty ako tento, ale trebárs aj prievozská záhrada. Dramaturgiu, samozrejme, priestorom prispôsobujete. Bol to od začiatku zámer?

Áno, bol to zámer od začiatku. Nechceli sme, aby sa festival odohrával len v tradičných koncertných sálach. Bratislava ponúka rôznorodé priestory, ktoré dokážu výrazne ovplyvniť charakter koncertu a vnímanie hudby. Pradiareň má reprezentatívny a veľkolepý rozmer, Štrkovecké jazero prináša rodinnejšiu atmosféru a záhrada v Prievoze má svoj intímny a prirodzený pôvab. Všetky tieto priestory majú spoločného menovateľa - exkluzivitu. Pri zostavovaní dramaturgie vždy vychádzame z konkrétneho priestoru. Hudba a miesto musia byť v rovnováhe. Vzájomné prepojenie priestoru a programu je pre festival charakteristické a považujeme ho za jednu z jeho silných stránok.

A s tým súvisí aj ďalšia otázka. Oslovujete podujatím viacero generácií. Je zámerom festivalu otvoriť sa aj mladým ľuďom a ukázať im krásu klasickej hudby? Myslíte, že festivalu sa podarilo získať stabilné jadro návštevníkov?

Áno, zámerom od začiatku bolo vytvoriť dramaturgiu, ktorá osloví rôznorodé publikum. Preto na festivale nachádzajú miesto opera, jazz, muzikál, filmová či populárna hudba – všetko prepojené symfonickým orchestrom, ktorý tvorí akési jadro programu. Tento prístup umožňuje, aby si každý divák našiel niečo blízke, a zároveň spoznal aj nové podoby hudby, s ktorými by sa možno inde nestretol.

Výsledkom je publikum z rôznych generácií – deti prichádzajú na koncerty s rozprávkovou tematikou, staršie generácie osloví opera alebo klasická hudba, a mladší diváci si nájdu cestu cez jazz či muzikál. Najcennejšie však je, že sa tieto generácie stretávajú na jednom mieste a spoločne zdieľajú hudobný zážitok. Práve v tom vidím silu festivalu – v schopnosti prepájať publikum rovnako ako hudobné žánre.

Všimla som si, že ľudia ihneď po koncerte spontánne reagujú. Vlani po koncerte José Curu s Emíliou Vášáryovou spontánne chodili z publika za herečkou, zhovárali sa s ňou o poézii. A nebol to jediný zážitok, ktorý som si z takéhoto koncertu odniesla. Je to niečo intímne a zároveň hlboké, čo sa medzi interpretmi a obecenstvom vytvorí. A to nebýva na koncertoch pravidlom. Robili sme rozhovor ešte pred rokmi, keď ste festival zakladali a všimla som si, že tiež patríte k emočným typom divákov... Teší Vás, že ste si takéto publikum na festivale získali?

Musím priznať, že ste všímavejšia ako ja sama. Počas koncertov som často príliš ponorená do napätia a emócie, takže takéto momenty si nie vždy všimnem – a to je istý paradox. Niekedy mi ľudia hovoria, že som až priveľmi emočná, no práve to mi umožňuje rozhodovať sa v prospech toho, čo je pre umenie autentické a zmysluplné. Vnímam to teda skôr ako prínos než ako slabinu.

Medzi tohtoročné „stars“ bude patriť Jonas Kaufmann. Ak by ste ho mali opísať ako umelca, zároveň človeka a profesionála – aký podľa Vás je? Čo sa snúbi v jeho vokálnom prejave?

Jonas Kaufmann je výnimočný tým, že spája technickú brilantnosť s obrovskou výrazovou škálou. Vie znieť dramaticky a heroicky, ale zároveň veľmi jemne a lyricky, čo je v opernom svete vzácna kombinácia. V jeho prejave je cítiť dôsledná práca s textom a výrazom, takže postavy nepôsobia ako „rola“, ale ako živé osoby. To je podľa mňa dôvod, prečo jeho vystúpenia nezostávajú len pri obdivu techniky, ale dotýkajú sa poslucháča hlbšie. A hoci patrí medzi najväčšie operné hviezdy, jeho prístup k hudbe je stále mimoriadne pokorný a profesionálny.

Osobne ma oslovil aj koncert, na ktorom vzdáte hold slovenským textárom. Siahne sa v dramaturgii aj do minulosti? Čím podľa Vás môžeme byť hrdí na slovenských textárov, keď im venujete osobitný koncert?

Textári sú podľa mňa tí najväčší „neviditeľní autori“ našej populárnej hudby. Speváci a skladatelia sú často v popredí, ale to, čo si ľudia pamätajú a spievajú celé desaťročia, sú práve slová. Dobrá pieseň stojí na texte rovnako ako na hudbe. A u nás vzniklo množstvo diel, ktoré sa stali súčasťou kultúrnej pamäte.

Naši textári vedeli pomenovať emócie jednoducho, ale pritom veľmi presne a poeticky. Dokázali vytvoriť obrazy, ktoré si ľudia nosia so sebou celý život. Myslím si, že práve tým sa môžeme hrdiť, že aj v rámci malej krajiny máme autorov, ktorí dokázali dať piesňam hĺbku a nadčasovosť. Tento koncert je poctou im a ich práci, ktorá je rovnako hodnotná ako hudba samotná.

A samozrejme – neapolskej piesni bude patriť koncert pri Štrkovci. Zamatovo sfarbený barytón Jiřího Rajniša, tanec a sladké melódie, často žalostné, smutné, no rozprávajúce príbehy, ktoré sa nás dotýkajú. Je to aj ten „Váš“ koncert?

Áno, je to pre mňa jeden z veľmi blízkych koncertov. Neapolská pieseň má v sebe obrovský rozsah. Vie byť radostná aj smutná, vždy ale hovorí príbeh, ktorý sa dotkne poslucháča. Jiří Rajniš je mimoriadne charizmatický spevák s krásnym barytónom a prirodzenosťou, ktorá sa k tomuto repertoáru skvele hodí.

Som rada, že práve tento koncert pri Štrkovci je voľne prístupný. Je to príležitosť, aby si kvalitnú hudbu prišlo vychutnať aj publikum, ktoré sa možno s týmto žánrom ešte nestretlo. Myslím, že spojenie Rajnišovho hlasu, tanca a prostredia pri jazere vytvorí veľmi silný večer.

Nechcem Vám podsúvať koncerty, takže teda - ktorý je ten Váš z tohto ročníka?

Úprimne, nedokážem vybrať jeden. Každý koncert sme zaradili preto, že má svoj zmysel a niečo prináša. Pre mňa je festival ako skladačka. Každý dielik je dôležitý a až keď sú vedľa seba, vytvoria celý obraz. Preto mám blízko ku všetkým.

A možno osobnejšie otázky: Ako sa vám darí spájať organizáciu takého veľkého podujatia s osobným a pracovným životom?

Je to náročné, lebo festival je celoročná práca a v niektorých obdobiach úplne človeka pohltí. Nie je to ziskový projekt – robíme ho naozaj len preto, aby ľudia mali možnosť zažiť niečo pekné a hodnotné. To je pre mňa najväčší dôvod pokračovať.

Veľmi si vážim, že na to nie som sama. Richard Bednár, manažér festivalu, odvádza obrovský kus práce po organizačnej stránke, Vlado Valovič mi pomáha s umeleckou koncepciou a partner ma podporuje na každom kroku, čo je nesmierne dôležité, zvlášť teraz, keď máme malé bábätko. A, samozrejme, bez celého tímu kolegov by to vôbec nebolo možné. Je to spoločná práca, spoločná energia a nadšenie, ktoré držia festival pri živote.

Čo vám festival osobne prináša a čo vám dáva najväčšiu chuť pokračovať v ňom?

Festival mi prináša obrovskú energiu, aj keď ma často stojí všetky sily. Nie je to len o koncertoch, ale o stretnutiach, inšpirácii a o tom, že tu môžu stáť vedľa seba veľké mená aj mladé talenty. Pre mňa je dôležité, aby sme kultúrnym zážitkom vyvažovali to, čo dnes dominuje médiám a sociálnym sieťam, teda konzumná zábava, povrchné idoly a pseudocelebrity, ktoré sa dostávajú do popredia a pritom nemajú skutočnú hodnotu.

Festival má byť opakom toho – miestom, kde sa publikum stretne s umením, ktoré má obsah, kvalitu a zanechá stopu. Najväčšou odmenou je pre mňa, keď vidím, že ľudia odchádzajú obohatení, radi sa vracajú a že umenie dokáže byť pre nich vzorom aj zdrojom radosti. To je dôvod, prečo chcem v tejto práci pokračovať. Verím, že umenie má stále silu a nesmie stíchnuť.

Aké sú vaše vízie do budúcnosti? Kam by ste chceli Symfóniu umenia posunúť?

Do budúcna by som chcela, aby festival ďalej rástol, ale nikdy nie na úkor kvality. Mojím cieľom je, aby sa stal pevnou a prirodzenou súčasťou kultúrneho kalendára na Slovensku a aby získal stabilnejšie zázemie aj zo strany štátu, pretože v súčasnosti stojí najmä na podpore mestskej časti, súkromných podporovateľov a na obrovskej práci celého tímu.

Vidím veľký priestor v ďalšom prepájaní žánrov, prinášaní autorských projektov a v uvádzaní slovenskej tvorby v kontexte so svetovou. Chcem, aby Symfónia umenia zostala festivalom, ktorý má jasnú identitu a dušu. A aby si ju ľudia aj po rokoch spájali s kvalitou, hodnotou a zážitkom, ktorý stojí za to si pamätať.

Zhovárala sa Zuzana Vachová