Podunajský komorný festival je slávnostne otvorený. Hilaris Chamber Orchestra pod vedením Tamása Cseha hral s odhodlaním, energiou, pružne reagoval na dynamické zmeny a priniesol publiku Beethovenovu hudbu v jej plnej dramatickej sile.

Šiesty ročník Podunajského komorného festivalu (Duna menti Kamarazenei Fesztivál) opäť prináša jedinečné hudobné okamihy vo forme spojení hudobných slohov, národností, rozmanitosti kultúr a ľudí, ktoré nedelia hranice, naopak, dokážu nájsť prirodzené porozumenie a spoločnú reč. Festival, ktorý sa koná na piatich miestach – v Komárne, Veľkom Mederi, Dunajskej Strede, Šámote pri Šamoríne a v Bratislave, prepája domácich i zahraničných interpretov a jeho hlavnou ideou je myšlienka rieky Dunaj: prúd, ktorý spája kultúry, ľudí a tradície bez ohľadu na hranice či jazyk.

„Hudba, podobne ako Dunaj, nás všetkých spája bez ohľadu na to, kde sme sa narodili a akým jazykom hovoríme,“ zdôraznil Tamás Cseh, bratislavský violista, dirigent a umelecký vedúci festivalu. Jeho myšlienka sa naplno potvrdila aj na koncerte: Barber aj Beethoven zazneli v podaní, ktoré spájalo precíznosť s emóciou, univerzálnosť s číro muzikantským dotykom.

Otváracím koncertom (23.8.2025, Primaciálny palác v Bratislave) festival potvrdil, že obecenstvu má takéto partnerstvo – hudobné, ľudské, kultúrne, profesné, osobné, stále čo ponúknuť. Nepochybne atraktívny bol aj program. Kombinácia Barberovho Adagia a Beethovenovej Symfónie č. 3 „Eroica“ v podaní Hilaris Chamber Orchestra, pod vedením Alana Vizváryho a taktovkou Tamása Cseha, zaplnila celú sálu.

Adagio patrí medzi najznámejšie diela americkej hudby 20. storočia a v komornom obsadení pre sláčiky získava nový, sústredenejší rozmer. Tamás Cseh zvolil nepatrne rýchlejšie tempo, než býva zvykom, aj odvážnejšiu dynamiku, čím dosiahol jasnejšiu kontinuitu melodických línií. Vďaka tomu pôsobil Barber nie ako smútočný monument, ale ako premyslene vystavaný oblúk – hudobná meditácia, ktorá sa dotkla svojou čistotou a jednoduchosťou.

Desaťminútové dielo sa človeka dokáže hlboko dotknúť. Členovia orchestra Hilaris s ním už majú skúsenosti. Peknú zvukovosť v uvedení prvej témy dosiahla skupina prvých huslí. Alan Vizváry sa sústredí na dosiahnutie homogénneho zvuku a spevnosti. Už od prvých tónov bola počuteľná potrebná mäkkosť v tóne a precízna výstavba melodického oblúku. Druhé husle a violy efektne dotvárali harmonickú výplň a zvukovo jemné protihlasy. Violončelá a kontrabasy boli pôsobivé v dlhých, podporných tónoch a dodali stabilitu dielu.

Vynikala aj skupina druhých huslí, keď prebrala tému. Obe skupiny huslí dosiahli celkovo vyvážený zvuk, nádherné, spevné pianissimo, ktoré dokázalo chytiť za srdce. Práve v tom je Adagio neustále čarokrásne. Je to posúvanie melodiky po poltónoch, chromatika, vyvolávajúca túžbu a pocit, že téma je neustále neukončená. Pokoj, ktorý prináša hlavná téma, je postupne rozvíjaný dynamikou i v registrom. Permanentný pohyb v skladbe a odhadnutie gradácie v strednej časti – to bol mohutný vrchol, ktorý bol plný emocionálneho napätia. Návrat témy v závere postupne viedol k záverečnému, stíšenému akordu. V interpretácii sa Hilaris Chamber Orchestra podarilo dosiahnuť dokonalú viazanosť dlhých fráz, ktoré však v pravidelných pulzoch dýchali. Táto skladba musí vo vnútri žiť svojím životom, v istých intervaloch stúpať, potom zase klesať, nedá sa hrať podľa šablóny. Má v poslucháčovi vyvolať pocit nekonečna a nezodpovedanej otázky – presne to obsiahla interpretácia HCO.

V programe otváracieho koncertu Podunajského komorného festivalu nasledovala Beethovenova Tretia symfónia, ktorá predstavovala v dramaturgii majestátny protiklad k Barberovej introspektívnosti. Tamás Cseh ukázal, že je nielen skúseným hudobníkom, ale aj dirigentom s citom pre dramatickosť a tektoniku diela. Symfóniu vystaval s dôrazom na kontrasty.

Priznám sa, zo všetkých symfónií je práve tretia mojou najobľúbenejšou Beethovenovou symfóniou. A vždy, keď tento výrok vyrieknem, nasledujú argumenty, prečo by to mohla byť aj iná symfónia a nakoniec veľkoryso prijmem kompromis, že všetky Beethovenove symfónie sú geniálne. Beethoven pôvodne zamýšľal venovať Symfóniu č. 3 Napoleonovi Bonapartovi v zmysle symbolu revolučného hrdinu. Keď sa však Napoleon vyhlásil za cisára, skladateľ venovanie roztrhal. Dielo dostalo názov Sinfonia eroica, Hrdinská symfónia a predstavovalo revolúciu v hudbe. Predĺžilo symfonickú formu, zdôraznilo dramatický výraz a otvorilo cestu romantizmu.

Úvodné heroické akordy Cseh posunul do roviny menej výbušných, skôr to bolo akademicky poňaté fortissimo ako typicky beethovenovské, hrdinské, mocné dva akordy, ktoré symbolizujú silu a moc. Bolo zrejmé, že túto silu symfónie ešte len objavíme počas počúvania. Aj tempo prvej časti Allegro con brio sa javilo spočiatku pomalšie na to, aby dosiahlo potrebnú energiu a presvedčivosť výrazu. Hlavná téma však priniesla výborné akcenty, dobrú rytmickú súhru, trioly a synkopy boli presné. Vedľajšia téma vyznela s precítenou lyrikou a tvorila dostatočný kontrast k úvodnej hrdinskej. Rozvedenie je mimoriadne rozsiahle, obsahuje množstvo fragmentácií tém, aj preto sa občas stáva, že poslucháčsky trochu unavuje. Cseh však dbal na dostatočné výpovede jednotlivých hlasov, dialogických úsekov, vyniknutie drevených dychov, zdôraznenie harmonických zmien a modulácií. Pekne pracoval so spomaleniami (nie prehnanie, bez afektu). Tým, že dirigent je sám muzikant, od začiatku túto devízu naplno využil. Na šťastie pre poslucháčov, hudbu cíti, je muzikálny, čo sa najviac odrazilo práve na dobre premyslenej tektonike a kontrastoch. Logická, dramatická a mohutná kóda bola dostatočne prekvapivá a v architektúre diela tvorila drámu, napätie a energiu. Všetky tieto prvky Beethovenova hudba bytostne potrebuje.

Hilaris Chamber Orchestra spravidla neúčinkujú v takomto veľkom obsadení, preto bolo zaiste výzvou zvládnuť takéto dielo pre pomerne veľké obsadenie. Navyše, na Beethovenovi často „stroskotajú“ aj profesionálne ansámble v rytmickej súhre. V prvej časti sa to stalo len jediný raz (aj to bolo len menšie zaváhanie), pri gradácii v repríze prvej témy, po rozvedení. Inak boli hráči pod taktovkou Cseha presní a najmä zvukovo vyvážení. Nielen sláčiky, ale v homogenite hrali aj dychy, vzácnu čistotu a rytmickú precíznosť dosahovali drevené dychové nástroje (z nich krásne výkony flauta, hoboj), ale aj plechové, aj tympany. Vďaka výbornej akustike, koncentrácii a zápalu hráčov sa nám dostalo mimoriadneho zážitku. Fugatový úsek v závere prvej časti, ktorý zvykne byť kameňom úrazu mnohých orchestrov, sa vydaril na výbornú. Cseh mal orchester plne pod kontrolou. Jediné, čo by sa mu dalo vytknúť, bolo tempo. Ak by bolo o čosi rýchlejšie, dielo by nabralo na ešte zásadnejšej intenzite a dynamike.

Po portréte hrdinu v prvej časti, ktorá bola plná bojovnosti, majestátnosti a odhodlania, sme počuli Marcia funebre. Adagio assai. Smútočný pochod patrí k najdojímavejším Beethovenovým vetám, ak by sme hľadali paralelu s Barberovým Adagiom, možno práve prostredníctvom tejto časti sme to duchovné prepojenie s prvou časťou pocítili. Pochmúrna téma v pomalom tempe v 2/4 metrorytmickej štruktúre, už podľa predchádzajúceho prístupu dirigenta, zrejme nie je niečo, čo by ho ťahalo do prehnaného pianissima a rozvláčneho tempa. Stabilitu držali kontrabasy – znelé, zvukovo nádherné. Bezchybné a precítené bolo hobojové sólo. Jeho plač s triolami sláčikov – to bol jeden z najvýraznejších momentov tejto vety. Detailne vypracované decrescendá, expresívna melódia vo violončelách, dramatickejšia druhá téma so spevnými drevenými dychmi a napokon záverečné stíšenie hudby, akoby sme sa odoberali na samú večnosť, priniesli symboliku smrti, tragickú, no zároveň s výrazom vznešenosti.

V tretej časti Scherzo. Allegro vivace Beethoven nahradil dovtedajší menuet novým, živým scherzom. Znela energická veta plná pulzujúcich rytmov a dynamických kontrastov. Muzikanti hrali túto rýchlu časť s potrebnou ľahkosťou, staccata boli mäkké, zreteľné, zároveň vytvarovali plynulú melodiku. Úchvatné boli aj kontrasty – od počiatočného pianissima zaznelo náhle fortissimo, bez prípravy, ako to vie napísať len Beethoven. V triu bol dominantný motív troch lesných rohov (aj toto bola novinka, s ktorou Beethoven prišiel – na tú dobu nezvyčajná). Tretia veta bola v podaní Hilaris pod taktovkou Tamása Cseha vitálna, plná života, ľahkosti a pohybu.

A samozrejme, veľkolepý záver. Finale. Allegro molto je téma s variáciami, fúga a rozšírená kóda. Skladateľ v tejto časti spája rôzne techniky do jedného veľkého celku. Z interpretačného hľadiska bolo finále zvládnuté asi najlepšie zo všetkých častí. Priezračne čistá fúga bola neskutočným hudobným i estetickým zážitkom. Vedenie Alana Vizváryho bolo v orchestri citeľné, prispelo nielen k rytmickej pregnantnosti a potrebnej súhre, ale i výrazu. Variácie totiž postupne rastú. Je to zdanlivá jednoduchosť, ktorá sa nabaľuje, niekedy nebadane a „klamlivo“, potom sa náhle oprosťuje, aby sa z nej napokon stala jedna nádherná, monumentálna veta. Členenie na logické diely, vyhratie detailov zabezpečilo triumfálny záver, plný heroizmu, radosti a oslavy.

Táto symfónia je hrdinská a v podaní Hilaris bola oslavou života. Žiada sa aj menovať orchester, ku ktorému pribudli mnohé posily – či už zo Slovenského národného divadla, kde dirigent a zakladateľ festivalu ako prvý violista pôsobí, alebo z iných orchestrov, aj z Maďarska. 1.husle: Alan Vizváry, Radomír Cikatricis, Július Szászi, Marek Juráň, Andrea Benická, Meagan Slattery, 2.husle: Viliam Trgo, Eduard Pingitzer, Ján Lešický, Adriana Duliaková, Anežka Kara, violy: Natalia Delazari, Ladislav Maršovský, Vladimír Paulen, Eduard Vanek, violončelá: Pavol Mucha, Vladimir Gavriushov, Peter Kiral, kontrabasy: Róbert Vizvári, Alexander Cseh. V dyhovej sekcii sme počuli: flauty: Martina Kamencay, Cyril Šikula, hoboje: Igor Fábera, Róbert Krchniak, klarinety: Ronald Šebesta, Jozef Kamencay, fagoty: Radoslav Prager, Lucia Balálová, trúbky: Petr La Garde, Zoltán Wilmek, lesný rohy: Gergely Kovács, Balázs Perneczky, Stanislav Ryban a napokon Beethoven bez tympanov by nemysliteľný: Eduard Mikuláško.

Orchester pod vedením Tamása Cseha hral s odhodlaním, energiou, pružne reagoval na dynamické zmeny a priniesol publiku Beethovenovu hudbu v jej plnej dramatickej sile. Festival tak opäť ukázal, že jeho cieľom nie je pompézna reprezentácia, ale čistá hodnota hudby. A práve to robí z Podunajského komorného festivalu udalosť, ktorá má perspektívu. Aj preto sa už drží s úspechom – aktuálne sa koná už šiesty ročník. A asi najkrajšie na ňom je, že má presah do rôznych regiónov.

Zuzana Vachová

Foto: Mária Virágh