Májová symfonická dvojica koncertov Daniela Raiskina bola predposlednou, ktorú uviedol z postu šéfdirigenta Slovenskej filharmónie.

V júni sa pred orchester postaví ako jej šéf posledný raz, no naďalej ostane hosťujúcim dirigentom. Vo štvrtok a piatok 22. a 23. mája 2025 si publikum vypočulo dvoch silných autorom - Felixa Mendelssohna Bartholdyho a Gustava Mahlera a so Slovenskou filharmóniou sa predstavili dve mladé interpretky – huslistka Alexandra Conunova a sopranistka Lada Bočková.

Priznám sa, tento typ dramaturgie mi sedí podstatne viac ako „prskavkové“ otvorenie, prestavba pódia, premostenie a po pauze nejaký veľký opus. Prípadne nejaké včlenenie súčasného diela, pri ktorom je publikum vcelku rozpačité – aj keď rozhodne ho treba v tejto oblasti edukovať, takpovediac, od základov. Eventuálne koncert zameraný na hudbu 20. storočia končiaci Mozartom, človek si potom akosi nevie logicky usporiadať foldre na mozgovom Winchestri.

V Mendelssohnovom Koncerte pre husle a orchester e mol, op. 64 poznáte každý takt, tešíte sa na stvárnenie a podanie sólistu, zároveň ste v napätí, ako si poradí s virtuozitou, no najmä s eleganciou diela a jeho spevnosťou. V prípade moldavskej husľovej virtuózky Alexandry Conunovej, víťazky Medzinárodnej husľovej súťaže Josepha Joachima v Hannoveri, od prvého uvedenia témy to bola spontánna muzikalita, ktorá zobrala všetku pozornosť divákov.

Skladateľ, na rozdiel od vtedajších konvencií, necháva sólistu vstúpiť hneď v prvom takte. Ak sa interpretovi podarí strhnúť vrúcnym tónom a romanticky vyspievanou kantilénou, má vyhraté. Alexandra Conunova od začiatku držala potrebné napätie. Jej legáta boli tvárne, do melódie dala hlboký cit a najmä – nehrala s akademickou precíznosťou, v zmysle sústredenia sa na techniku. Na prvé miesto dala výraz a širokú paletu farieb. Jej artikulácia bola zrozumiteľná, technicky je to hráčka na vysokej úrovni, takže aj náročné party hrala s ľahkosťou. Piano v téme v prvej časti Allegro molto appassionato bolo vyvážené, tempo správne nastavené, podarilo sa jej dosiahnuť romantický výraz, bez toho, aby prešla do afektu.

Najviac vynikla v pianových partoch a nádherne tvarovaných rubatach. Jej emóciám ste verili – mala plnú kontrolu nad frázami a dlhými, kantilénovými úsekmi (mnohé z nich prekvapivo, až nečakane tvarované). Ukázala aj ďalšiu svoju stránku – virtuozitu, v kadencii, ktorú Mendelssohn umiestnil netradične, pred návrat ústrednej témy, bola huslistka technicky čistá, zároveň však mala dostatočnú voľnosť. Orchester pod taktovkou Raiskina dosahoval peknú zvukovú a hráčsku symbiózu so sólistkou a nechal ju plne vyniknúť.

Z hľadiska formy bol koncert pochopený – tvoril logický, emocionálne dobre vystavaný oblúk od dramatickej prvej časti, cez introspektívnu pomalú časť Andante až po živé finále Allegretto. Tempá dirigent prispôsoboval v mnohom sólistke – z koncertu sa tak stalo pomerne živelné dielo, plné nečakaných emócií, o to krásnejších, lyrických, precítených momentov (v prvej časti dialógy huslí a dychových nástrojov), v druhej vrúcnosť a krása témy samotnej, ktorá je označovaná za jednu z najkrajších pomalých častí aké kedy Mendelssohn napísal a v závere brilantný, technicky náročný úsek v Allegro molto vivace. Spojenie spevnosti a virtuozity, poézie a virtuozity – to bola interpretácia Mendelssohnovho populárneho husľového koncertu.

V druhej časti koncertu znela v naštudovaní Daniela Raiskina Symfónia č. 4  G dur Gustava Mahlera, ktorá patrí medzi často uvádzané diela tohto autora. Medzi symfonickou tvorbou sa síce táto symfónia vyznačuje „ľahším“ charakterom, no tak, ako ďalšie diela, aj Štvrtá symfónia je nositeľom hlbokého filozofického odkazu. Mahlerova vízia smrti, z ktorej mal hrôzu po celý svoj život, je rozvíjaná ako návrat do detskej nevinnosti - v poslednej časti symfónie opisuje raj očami dieťaťa, zároveň však v texte vyjadruje kritické odkazy. Sopránového partu sa zhostila speváčka Lada Bočková, ktorá patrí medzi výrazné talenty mladej českej generácie operných spevákov (v Národnom divadle v Prahe debutovala v roku 2023).

V prvej časti Allegro – Bedächtig, nicht eilen zvolil Raiskin umiernené tempo, k zvukovej dokonalosti úvodu ešte chýbalo vypracovanejšie piano. Šéfdirigent sa však plne koncentroval na zvuk – bolo to zrejmé okamžite. Mahlerova nebeská symfónia je totiž medzi všetkými najintímnejšia a najkomornejšia. Aj preto vyžaduje obrovskú koncentráciu na zvuk a detailné vyniknutie všetkých farieb. Téma v prvých husliach bola lahodná, delikátna, štandardne nesklamali kontrabasy a violončelá.

Škoda hneď prvého sóla na lesnom rohu, ktoré nevyšlo a v prepracovanom, komornom zvuku, priam „zasvietilo“ nečistými tónmi (recenzujeme koncert zo dňa 23.5.). Raiskin však dosiahol v orchestri disciplínu: navodil na začiatku pastorálnu atmosféru zvukokohrou, témy stvárnil s ľahkosťou a hravosťou. Majú takmer až mozartovský charakter – je to v podaní Mahlera detské vnímanie sveta, idealizované, bez poškvrnenia atmosféry desivou smrťou. Tradičnú sonátovú formu šéfdirigent výborne vystaval. Zrozumiteľne témy delil, nechal ich vypovedať obsahovo, drevené dychy, zohrávajúce podstatnú úlohu, boli čisté, hravé, lyrické party sláčikov jemné a zvukovo homogénne. Výrazná práca s tempami ešte viac umocnila ideálny svet – citlivé boli spomalenia v romantických, ľúbezných témach. A predsa, nebol by to Mahler, ak by vo forme nespravil pre poslucháčov prekvapivý moment. Okrem toho, že už v prvej vete (aj ďalších) anticipuje hlavnú tému záveru, je prvá časť čistá, logická, no rozvedenie prináša charakteristickú zložitú mahlerovskú „zvukovú“ pavučinu, prácu s materiálom, v ktorom sa dá poľahky stratiť – myšlienkovo. Raiskin však dosiahol detailnú, prehľadnú štruktúru (aj keď miestami na úkor výrazu, sústrediac sa skôr na rytmus, aby sa zložité vrstvenia jednotlivých nástrojových skupín udržali v súhre). Orchester rozhodne treba pochváliť aj za dynamiku – bola prepracovaná, vrcholy zneli presvedčivo s plným zvukom, piana kontrastovali v pekne tvarovaných lyrických partoch, a čo je azda najpodstatnejšie v tejto vete, nechýbal ani groteskný, jemne ironizujúci moment niektorých motívov.

Druhá časť In gemächlicher Bewegung, ohne Hast pozostáva zo scherz, ktoré zobrazujú Smrť za husľami (sám Mahler husľový part tak nazval). Tým, že husle sú ladené o tón vyššie, dosahujú ostrosť, neustále sa pripomínajúcu, aj keď sa orchester dostal do pokojnejšieho módu, zrazu sa opäť objavili – so svojou drzosťou a ironickým „úškľabom“ (interpretoval skvelý prvý koncertný majster SF Jarolím Emanuel Ružička). Raiskin sa snažil o rozprávanie príbehov prostredníctvom hudobných nástrojov. Prvý lesný roh si sólami napravil reputáciu z predchádzajúceho „nešťastného“ výstupu, jeho tón bol v piane dychberúci a čistý. Sólový part huslí nezanikol ani raz, melodický motív kontrafagotu, na ktorý odpovedali trilky fláut a hobojov poňal šéfdirigent obsahovo a dynamicky výraznejšie – spravidla sa stretávame s kultivovanejšou interpretáciou v o čosi pomalšom tempe, no Raiskin práve tieto detaily zdôraznil. Ešte viac tak vynikol filozofický podtext diela – grotesknosť diela, zobrazujúca trpký život, oproti lyrickým úsekom, ktoré v ňom predstavujú transcendentálnosť.

Azda najdojemnejšou časťou Štvrtej symfónie Mahlera je tretia časť Ruhevoll (Poco adagio). Má silný duchovný rozmer, ktorý šéfdirigent podčiarkol. Možno som sa pár krát vyjadrila, že jeho pomalé vety sú spravidla tempovo rýchlejšie, na úkor čoho strácajú potrebný pokoj a smútok. V tomto prípade Adagio ostalo Adagiom a podarilo sa zároveň dosiahnuť celistvosť a pekné tvarovanie fráz. Hneď v téme violončiel bolo cítiť potrebnú expresivitu, no predsa v úvode bolo cítiť to, čo skladateľ v diele napísal – úvod vety sa začína pokojnou modlitbou. Bola v nej potrebná introspektívnosť a clivota. Šéfdirigent sa mohol spoľahnúť na zvukovo vycibrené sláčiky a precítené morendá, ktorými sa frázy končili. Tretia časť stojí a padá na správnej tektonike. Jej postupná kulminácia bola v tento večer premyslená, mala potrebné napätie, Raiskin dosiahol exaltovaný charakter diela (nie však ohlušujúci, bola to presne tá dráma, ktorú u Mahlera očakávame). Očarujúcim spôsobom sa mu podarilo dostať orchester z gradujúceho úseku postupne a pritom mimoriadne prirodzene do tichého charakteru. Dve témy tejto vety – uchopenie ich interpretácie a pochopenie konfliktu osudu a večnosti, boli najväčšou devízou stvárnenia tohto diela. Tak, ako Mahler vo svojich dielach neustále meditoval a zobrazoval kontrasty medzi nádherou nebeského života a ostrým, bodavým životom, ktorý je plný strachu, sa v tejto interpretácii tie konflikty z čista jasna zjavili. Bol to rozhodne jeden z najlepších, najkoncentrovanejších výkonov, aké kedy Raiskin predviedol. Asi ťažko bolo nájsť v sále Reduty poslucháča, ktorý by netajil dych pri tretej vete. Závažnosť duchovnej roviny mala nesmiernu hĺbku, absolútne strhla.

Ak podčiarkujeme duchovnosť diela, tak potom je potrebné vyzdvihnúť aj groteskné pasáže, ktoré ste ako poslucháč presne vedeli z jeho interpretácie odčítať. No a napokon, duchovnosť a detský rozmer, no zároveň temný odkaz skladateľa, sa zračili v záverečnej časti. Finálna piesňová časť Sehr behaglich predstavuje verše z „Das himmlische Leben“ spievané v strofách, ktoré sú oddelené refrénmi úvodu prvej vety. Soprán Bočkovej bol čistý, jasný, intonačne stabilný, hoci pri spodných polohách miestami zanikal a občas sa vo frázovaní v rýchlejších tempách nedokázala celkom zladiť rytmicky s orchestrom. Jej lyrické party však boli prednesené s pochopením – s nevinnosťou dieťaťa a predstáv o nebi. Práve v pomalých úsekoch bola citeľná transcendentálnosť – taká typická pre Mahlerovo dielo.

Udržať rovnováhu medzi iróniou, duchovnosťou a detskosťou, je výzvou pre dirigentov. Raiskinovi sa to nepochybne podarilo – každá fráza v jeho podaní niesla čitateľný odkaz. Šéfdirigent dokázal poslucháčom odovzdať rôznorodosť tejto symfónie: radosť, no zároveň úzkosť, detské, naivné predstavy, ale zároveň duchovné i filozofické otázky.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak