Ako koncertný majster prvej májovej „dvojičky“ koncertov Slovenskej filharmónie sa predstavil Juraj Čižmarovič.

Prvá dvojica májových koncertov Slovenskej filharmónie (štvrtok a piatok 1. a 2. mája 2025, recenzujeme prvý z koncertov) priniesla tak trochu riskantnú dramaturgiu. Večer otvoril u nás pomerne neznámy francúzsky autor Florent Schmitt – znel jeho Žalm 47 pre soprán, miešaný zbor, organ a orchester z roku 1904.

Prvá dvojica májových koncertov Slovenskej filharmónie (štvrtok a piatok 1. a 2. mája 2025, recenzujeme prvý z koncertov) priniesla tak trochu riskantnú dramaturgiu. Večer otvoril u nás pomerne neznámy francúzsky autor Florent Schmitt – znel jeho Žalm 47 pre soprán, miešaný zbor, organ a orchester z roku 1904.

Hudobný skladateľ, klavirista a kritik, súčasník Clauda Debussyho a Mauricea Ravela, rodák z francúzsko-nemeckého pomedzia študoval na Parížskom  konzervatóriu u Julesa Masseneta a Gabriela Faurého. Jeho Žalm 47, op. 39 vznikol počas jeho niekoľkoročného študijného pobytu v Ríme a považujú za jedno z autorových najvýznamnejších diel. Aj keď vzniklo zhudobnením starozákonného Žalmu 47, nejde o tradičné cirkevné dielo a dokonca aj v dnešnej dobe má potenciál vytvárať dojem, že je moderné. Zaujímalo ma, ako si s ním poradí Slovenská filharmónia a Slovenský filharmonický zbor (pripravil Jan Rozehnal, zbormajster) pod taktovkou Juraja Valčuhu, ktorý aktuálne zastáva post hudobného riaditeľa v americkom Houston Symphony. Aj tie orchestre, ktoré majú s francúzskou hudbou dostatočnú skúsenosť, majú čo robiť, aby udržali pregnantnú rytmiku najmä v zvukovo monumentálnej, inštrumentálne pestrej prvej časti diela. Nielen náročné party pre zbor, ale i sólové husle, organ, sopránové sólo a veľký orchester – je to veľký kolos, ktorý je potrebné mať plne pod kontrolou, zrejme aj preto sa toto dielo tak často neuvádza.

Má však obrovský potenciál zasiahnuť človeka a podľa toho, čo sa udialo v Slovenskej filharmónii, dovolím si tvrdiť, že nahrávky oproti živému predvedeniu ťahajú za kratší koniec. Nie je to tradične písaná hudba s nemeckou prísnosťou a logikou, je podstatne farebnejšia, variabilnejšia a v štruktúre menej predvídateľná. Zároveň však v Schmittovom diele veľmi intenzívne funguje jeho duchovný rozmer. Žalm 47 patrí medzi chválospevy a jeho text vyzýva k radostnej oslave Boha a aj keď autor v koncepcii nesledovala tradičné postupy, naopak, v mnohom je novátorský, aj bez tohto poznania či sledovania textu v programovom bulletine vycítite religiózny obsah skladby.

Slovenská filharmónia sa na možné interpretačné úskalia dôsledne pripravila: ako koncertného majstra sme videli svetobežníka, huslistu kvalitou prekračujúceho naše hranice Juraja Čižmaroviča a na sopránové sólo bola prizvaná francúzska speváčka Maria Perbost, ktorá pravidelne spolupracuje s Národnou operou v Paríži. Tak, ako bol zárukou skúsený francúzsky dirigent Sylvain Cambreling na záverečnom koncerte 59. ročníka BHS, ktorý pamätne dirigoval Berliozovu dramatickú symfóniu Romeo a Júlia, dalo sa očakávať, že sopranistka prinesie na pódium dojímavý prejav, plný lyriky, no zároveň vnútornej expresivity.

Dielo sa začína triumfálnym, veselým zvolaním zboru – Sláva Pánovi! Tlieskajte rukami, všetky národy... Už v úvode Valčuha dobre diferencoval dynamiku a z orchestra nevznikol nezrozumiteľný celok, ktorý by nedával zmysel ani potrebnú poetiku. Trojica trúbok vo fortissime echovito odohrala ten istý krátky motív, aby sa k nej postupne pripojil celý orchester. Na tutti sme počuli presný nástup zboru, pričom hosťujúci dirigent dobre odhadol hladinu orchestra a spevákov. Ani jedno z telies nezanikalo, v sále sa pekne zvukovo vynímali. Rytmická pulzácia bola exaktná, takmer až pochodového charakteru, fanfáry sa neustále dôrazne pripomínali a farbami orchester v mnohom pripomínal diela Rimského-Korsakova. Bolo však nesporné, že tematicko-motivickou prácou Schmitt postupoval úplne odlišne. Vo vnútri štruktúry bola citeľná práca s jediným motívom, rytmicky výrazným, určujúcim a v nej sa skrývali jemné nuansy v podobe neustálych zmien. Či už inštrumentácii alebo dynamike, rytmický vzorec ostal stabilný a držal formu pokope ako jednotiaci prvok.

Naštudovanie Valčuhu bolo precízne, dokázal vyniesť frekventované zmeny v inštrumentácii, farebne vyzdvihnúť jednotlivé skupiny nástrojov tak, aby tento úvod vyznel ako úplný ohňostroj farieb, temperamentu, energie a radosti. Po exponovanom forte sa motív preniesol do kontrabasov a violončiel, ktoré v dynamike stíšili. Zvukovo boli vyvážené, dynamikou kontrastné, disciplinované – krásny kontrast, ktorý dokázal postupne vykresliť v gradáciu, niekde vo vnútri sme však cítili, že tá skutočná ešte len príde.

Valčuha má všetky diela, ktoré interpretuje, premyslené do detailu. Jeho výstavba je logická, vrchol skladby stvárni emocionálne presvedčivo, výrazovo prepracovane a nezanedbáva ani tie najmenšie nuansy. Človek si aj pri tomto zhudobnenom žalme uvedomil, aká je dôležitá pri takýchto dielach prísnosť a pregnantnosť, zároveň som sa však osobne nemohla zbaviť pocitu, že hráči Slovenskej filharmónie sú síce dôsledne pripravení a maximálne koncentrovaní, no hrajú pod tlakom a v sále panuje isté napätie. Je zrejmé, že to bolo spôsobené aj novým dielom, technicky a rytmicky náročným a snažia sa splniť požiadavky dirigenta. No ak sa má skĺbiť radosť s farebnosťou, žiadala sa ďalšia nadstavba interpretácie. Skrátka a dobre, menej akademická, alebo ešte inak povedané, viac uležaná a muzikantská. Jedným dychom však treba dodať, že práve repertoár 20. storočia Valčuhovi náramne pristane, pretože sa pri ňom vyžaduje racionálny prístup, jasné gestá bez pátosu a nekompromisnosť.

Žalm 47 bol strhujúci od úvodu až po samotný záver. Napätie a exponovanú časť zvoľňuje skladateľ pomalším dielom, inštrumentačne úspornejším, neustále však v gradácii fragmentárne pripomína plechovými dychmi to, že dielo smeruje ku gradácii. Fugátové úseky, organové pasáže v podaní Mareka Štrbu (najmä meditatívna poloha v lyrickej časti skladby) či sopránové sólo – je to skladba nabitá emóciami, neustálym pohybom a variabilitou. Osobité upozornenie si zasluhujú harmonické postupy. Schmitt v harmónii preukázal neuveriteľnú odvahu – aj preto jeho dielo dokáže aj v súčasnosti znieť moderne. Je to obrovská výzva aj pre zbor. Jednak to boli extrémne výškové skoky, chromatické prvky, ktoré musel SFZ zvládnuť (a veľká pochvala za prípravu Janovi Rozehnalovi) a potom, netradičné súzvuky jednotlivých hlasových skupín. Zbor bol disciplinovaný, v dynamike presvedčivý – kontrastné úseky vo fortissime z úvodu nahradili introvertné, intímne pianissimá, interpretované s citom a vyváženosťou.

K francúzskej hudbe skladateľa ho radí aj aj to, že dôraz kladie na textúru a spomínanú harmóniu. Nie je to žiadne ľúbezné melodické dielo, v ktorom by ste sa mohli nechať unášať kantilénou, práve naopak. Je postavené na kontraste zvukov, minimálne spevných témach a exotickom kolorite, pričom je to skladba plná zvratov. Vydýchnuť v nej nám dalo husľové sólo interpretované koncertným majstrom Jurajom Čižmarovičom – s delikátnym tónom, nádherne sa vynímajúce, no tiež, moderne, progresívne napísané. Huslista sa ho chopil so sebaistotou, expresivitou a nechýbal v ňom vrúcny cit.

Stredná časť bola podaná dojímavo, lyricky – veľká váha spočívala na sopranistke Marie Perbost, ktorá sólo interpretovala dôsledne sledujúc partitúru. V nej skladateľ frekventovane predpisuje kontrastnú dynamiku v rámci motívov, časté decrescendá na miestach, kde vy ste skôr čakali rozvíjanie melódie a naopak, keď sa pridal zbor v pianissime, veľké crescendá. V stredných polohách čistá, s krásnym tónom, vo výškach presná a stabilná. Najsugestívnejšia bola jej časť, v ktorej sa vo výškach v piane doslova „vznášala“ nad orchestrom, aby sa následne dostala do mohutnej gradácie. V jej parte bolo cítiť silnú religiozitu, no zároveň nie vzdialenú od reálneho sveta, univerzálnu, platnú v každej dobe.

Nadväznosť na ďalší program večera mal výber ďalšieho autora – Igor Stravinskij, ktorý Schmittov Žalm 47 obdivoval. Znela jeho baletná partitúra Bozk víly, ktorú napísal pre svoju krajanku, legendárnu tanečnicu Idu Rubinstein. Dielo koncipoval aj ako poctu Čajkovskému pri príležitosti 35. výročia jeho úmrtia, po viacerých úpravách vznikla v roku 1934 štvorčasťová orchestrálna suita. Už v úvode predstavuje Stravinskij pestrú inštrumentáciu – od drevených dychov, kedy sa melódia tiahla od flauty, s klarinetom a líniu dopovedal bas klarinet, s pokračovaním hoboja, sa tento motív objavil v trombóne. Je to dielo, ktoré každopádne preverí schopnosti prvých hráčov. Medzi najkrajšie momenty interpretácie určite patrila sólová flauta -lesné rohy držal Valčuha v piane a flautu nechal spievať. Prechod do nového tempa a dynamiky bol zvládnutý v súhre, aj keď pre klarinetové sólo nebolo dostatok priestoru, skôr sme registrovali spoľahlivý basový klarinet. V orchestri pod taktovkou Valčuhu veľmi dobre fungovali kontrasty medzi dramatickými úsekmi a nežnými, lyrickými, s vkusnými rubatami. Aj keď valčík by som si predstavovala intonačne čistejší a rytmicky zohratejší, ale celkovo v orchestri panovala disciplína. V nástupoch boli presní, dynamicky a výrazovo presvedčivý.

Záverečná skladba koncertu taktiež patrila baletnej hudbe. Suita č. 1 z rozprávkového baletu Popoluška Sergeja Prokofieva vznikla v roku 1944. V nasledujúcom roku skladateľ skomponoval tri orchestrálne suity z baletu – prepracoval baletnú hudbu do symfonickej formy. Problém pri Prokofievovi nastáva, keď sa hrá ťažkopádne a bez dýchania fráz. Prestáva mať príbeh, tanečnosť, rozprávkový, farebný svet. V introdukcii (Andante) sme sa stretli so snívajúcou Popoluškou, ktorá nás preniesla do energickej, ale s ľahkosťou hranej druhej časti (Allegretto). Je to groteskný tanec dvoch nevlastných sestier – kultivovaný zvuk orchestra však nehral exponovane, ale s delikátnou ľahkosťou a pritom s espritom a humorom. Ak by sa v tejto časti Valčuha viac pohral s tempami, určite by vyznela ešte autentickejšie. Suita č. 1 však výborne fungovala príbehovo. Každá časť mala svoju atmosféru, bola v nej scéna z baletu a hudba ho vizualizovala. V Hádke dvoch nevlastných sestier skladateľ skvele využil farby orchestra (fagot, bas klarinet, klarinet, anglický roh...) a výraznú rytmiku, ktorú dirigent ešte viac zvýraznil ostrou akcentáciou. Medzi najromantickejšie patrila Krstná víla a Zimná víla – scéna, v ktorej rozprávková mágia vytvára šaty, kočiar a objavujú sa kone. Bola to snivá, nežná interpretácia. Skladateľ v baletoch využil aj veľa tancov – či už to bola mazurka, valčík alebo ďalšie, publikum ožilo najmä pri časti Popoluškin valčík. Priznám sa, také tempo som nečakala. Chápem, že Juraj Valčuha je moderným dirigentom s novátorským prístupom, no keď som si na koncerte spomenula na ústrednú melódiu v oboch skupinách huslí a vo violách v iných interpretáciách, ani som netušila, ako okolo mňa preletela v tento večer. Nie, že by nebola melódia spevná, no príliš rýchle tempo jej rozhodne ubralo na kráse.

Boli to tri náročné diela – nielen na interpretáciu, ale i na vnímanie. Slovenská filharmónia patrí medzi orchestre, ktoré zvládnu počas celej sezóny množstvo výziev. Nové diela, moderné, svieže, novátorské dramaturgie ju posúvajú (a najmä s hosťujúcimi, dobrými dirigentmi) ju posúvajú interpretačne, kvalitatívne, zvukovo i esteticky. Orchester zvláda ťažké aj nepoznané opusy profesionálne, hoc možno na ňom je občas cítiť aj únava, respektíve nepotrebné chyby, ktoré by zrejme nemuseli nastať, ak by sa dodržal aspoň občas princíp sínusoidy.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak