Rodinné koncerty či filmová hudba – to sú podujatia, ktoré dokážu osloviť detské publikum a mládež, ale i strednú a staršiu generáciu poslucháčov. A mimochodom, ak by ste náhodou nevedeli, „tuba je divná vec“.

Podchytiť si nové publikum môže byť dnes pre žáner klasickej hudby obtiažne. Vidíme to v koncertných sieňach na Slovensku starnúcom obecenstve, nad ktorým sa vznáša akési vákuum. Mladá generácia v ňom buď nie je alebo len zriedka je zastúpená. Povinné výchovné koncerty z minulosti mali nepochybne aspoň nejakú mieru edukatívnosti, aj keď mnohí ich dnes s obľubou zaznávajú. Dnes sú síce obnovené, aj keď len v malej miere a inou formou, no výpadok silného zastúpenia strednej generácie zaiste cítime.

Slovenská filharmónia aj v aktuálnej sezóne pokračovala treťou Hudobnou akadémiou a Rodinným koncertom (28. a 29. 2 2025). Vďaka organizovaným dvom frekvenciám koncertov bratislavskú Redutu navštívilo 1400 žiakov a ďalšie detské a mladé publikum si rovnaký program vypočulo na sobotnom Rodinnom koncerte, ktorý niesol názov Ako počúvať hudbu.

Pre najmenších poslucháčov to bol obrovský sviatok, ktorý brali s plnou vážnosťou. Patrične slávnostne oblečené, disciplinovane kráčajúce deti, z ktorých mnohé zjavne po prvý raz vstúpili do priestorov Slovenskej filharmónie, sa už nevedeli dočkať prvých tónov. „A oci? Nemôžeme si zobrať so sebou domov ten veľký luster?,“ pýtalo sa malé modroočko v sále a prezieravá hlava rodiny reagovala rovno aj na ďalšiu zákernú otázku, ktorá by zákonite prišla: „Nemôžeme, lebo by sa nám ani do celého paneláku nezmestil, LEBO to je taký veľký luster!“. Skrátka, deti sú vždy plné nápadov a niekedy by sa ich oplatilo počúvať. A hneď by bola Koncertná sieň Slovenskej filharmónie bez lustra a celá Petržalka riadne osvetlená, ako sa na najväčšie sídlisko v Strednej Európe sluší a patrí.

Priznám sa, takú pozornosť a empatiu od najmenších poslucháčov som ani neočakávala. Na koncerte zneli ukážky z diel troch skladateľov – Edvarda Hagerupa Griega, Jeana Sibelia a Felixa Mendelssohna Bartholdyho, slovom ich uvádzal moderátor Martin Vanek. Deti zatlieskali orchestru, moderátorovi, vždy šarmantnému a charizmatickému dirigentovi Petrovi Altrichterovi a otázky o lustri razom stíchli. Hoci prvým bodom programového bulletinu bolo, ako sa usadiť, akú atmosféru vytvoriť, práve tí najmenší to intuitívne pochopili. Rovnako tak bod číslo dva: „otvor svoje srdce a uši“. Želala by som si také vnímavé publikum aj na abonentných a ďalších koncertoch Slovenskej filharmónie. Vanek bol pri uvádzaní koncertu interaktívny, uviedol deťom počúvanie novej, nepoznanej hudby osobným, ľudským prístupom, porovnávaním s inými situáciami v živote a s humorom. Ten deti „vyprovokoval“ k okamžitým reakciám. Bola to konverzácia príjemného, hravého druhu, vďaka ktorej sa deti neváhali hlásiť a prísť na pódium. Žasla som, aká sebavedomá generácia nám rastie. Keď nás v minulosti vyzvali, aby sme prišli na pódium niečo povedať (prípadne aj vedieť), nikto sa nehlásil. Maximálne vybehol na pódium najväčší provokatér, keď ho učiteľka neustrážila a šaškoval tam. Dnes? Dobehne päť detí a má obdivuhodné vedomosti. Jeden z nich okamžite vymenoval a ukázal na skupinu huslí, violončiel, kontrabasov (violy, žiaľ, ostali nepomenované, čo mi bolo úprimne ľúto). Keď mu moderátor položil otázku, či vie pomenovať tubu, ktorú hráč orchestra viditeľne pre všetkých zdvihol, rozhostilo sa v sále napäté ticho: „To je divná vec,“ bez váhania a úprimne reagoval.

Slovenská filharmónia využila aj moderné technológie. Pred uvedením skladieb nám pred očami na plátne vďaka umelej inteligencii ožili skladatelia a prehovárali k publiku formou uvádzania svojich skladieb. Griegov Koncert pre klavír a orchester a mol, op. 16 zaznel energicky, so sebavedomým interpretačným výkonom Slovenskej filharmónie. Ocenila som, že hoci to bol „len“ Rodinný koncert, pod taktovkou Altrichtera hrali s disciplínou a nasadením. Sólistom popoludnia bol český klavirista Marek Kozák. Dirigent nastavil skvelé tempá, Kozák témy vyhral s precítenou romantickou dušou, no nie s prehnanou sladkosťou, ktorá sa tomuto dielu nehodí. Čisto zneli aj dialogické party, s povestným romantickým oblúkom violončelá. Tento klavírny koncert je jedinečný tým, že všetky tri časti sú rovnako tematicky silné a výrazné hudobnými materiálmi – témami, ktoré sa vás ihneď dotknú. Skladateľ dielo písal ako 25-ročný, v istom smere teda má aj prvky jednoduchosti, z hľadiska formy je však mimoriadne vyspelé. Osobité melodické motívy si dokázali získať detské publikum.

Výrazné, dojemné Adagio, pred ktorým vysvetlil moderátor trojčasťovú formu koncertu, zhodnotil dirigent Altrichter ako nádhernú, zasnenú hudbu. Orchester v úvode vystihol intimitu tejto vety, tlmené sláčiky a dychové sólo zneli s vyváženou zvukovosťou, klavirista sa k nim s tematickým materiálom citlivo pridal. Jeho vkusná agogika neprekračovala mieru. Technické dispozície Kozáka sú vynikajúce a aj tentoraz ich dokázal, či v plných akordoch alebo pri rozvíjaní témy. Zneli len úryvky jednotlivých častí, napokon, takú záťaž by detské vnímanie nevydržalo, pokiaľ má z diel aj zachytiť podstatu. Pomalú časť koncertu deti odmenili búrlivým potleskom – lyrika a precítená interpretácia sa ich dotkli. Altrichter podčiarkol dramatický záver diela finálnej časti, ktorý ako ukážku vybral.

Aj Finlandiu Jeana Sibelia uviedol moderátor Vanek poetickým vstupom, vďaka ktorému deti získali predstavu o príbehoch, ktoré sa za dielami skrývajú. Krásy fínskej krajiny zhrnul aj Altrichter – pokoj, pohoda, mier, slnko... Český dirigent predviedol úchvatnú prácu so zvukovosťou a vnútorným pohybom skladby. Napätie budoval postupne, z temnej sonoriky prešiel k svetlým, jasným tónom v kontrastnej dynamike a nálade. Symfonická súdržnosť bola bravúrna, podčiarkol aj hymnickosť niektorých tém, oproti ktorým boli citeľné vznešené a lyrické. Sibelius však nie je sentimentálne dielo – je čisté a krásne, dramatické, sýte, v istých miestach aj jemné a zdržanlivé. Práve tieto výrazy Altrichter, s ktorým si Slovenská filharmónia tak rozumie, v diele dosiahol.

Na záver to bola Symfónia č. 3 Škótska Felixa Mendelssohna Bartholdyho, v ktorej autor vyjadril svoje zážitky z ciest po Veľkej Británii. Rozdielny charakter častí tohto diela pred jeho interpretáciou Vanek so štyrmi dobrovoľníkmi znázornil. Jej dôstojnosť a vážnosť, tanečnosť, smútok pomalej časti či energickú záverečnú vetu. Moderátor bol oblečený počas koncertu v kostýme pripomínajúcom škótsky kilt – okrem atraktívneho slova zaujal aj vizuálom, ktorý po celý čas budil pozornosť detského publika (najviac zaujal brmbolec na baretke, ani tie tak sukňa).

Slovenská filharmónia uviedla symfóniu delikátnym zvukom sláčikových nástrojov. Dobrý balans dosiahla Altrichterova taktovka aj sláčikov s dychovými nástrojmi – vyváženosť je v prípade tohto skladateľa priam bytostne dôležitá. V druhej, tanečnej časti dosiahol tanečnú vzletnosť a ľahkosť. Bolo to prekrásne, čisté čítanie partitúry a kultivovaný zvuk. Aj keď mnohí súčasní interpreti „ženú“ toto dielo do prehnanej divokosti, vďaka Petrovi Altrichterovi sa nevytratilo jeho pôvodné čaro. Bolo hrané zrozumiteľne a s dôrazom na jeho farebnosť.

Aj séria koncertov filmovej hudby, ktorú už roky pre slovenské (a dokonca aj české) publikum prináša dirigent Rastislav Štúr, zaručene priláka do Reduty množstvo nadšencov. Štvorica aprílových koncertov bola aj tohto roku vypredaná – je to už celých 15 rokov, čo sa objavuje aj tento žáner v ponuke koncertov SF. Hoci podaktorí ortodoxní fanúšikovia klasickej hudby ju odmietajú, tí, čo si dokážu vychutnať všetky štýly a žánre, ktoré hudba prináša, si vždy naplno tieto koncerty užijú. Filmová hudba dokáže pritiahnuť nové tváre do Slovenskej filharmónie – a tiež mladé publikum, ktoré v dnešnej dobe tak chýba.

Každým rokom som zvedavá, čo nové prinesie dramaturgia. Veľké svetové zahraničné produkcie ponúkajú nesmierne množstvo filmov s kvalitnými soundtrackmi. Sú to témy, ktoré spoznáme vďaka silným, výrazným melódiám, emóciám a atmosfére. Keď si spomeniete na E.T. mimozemšťana, akú zásadnú rolu v ňom hudba hrala alebo Pirátov z Karibiku – či už sú to minulé alebo súčasnosti bližšie filmy, vždy mali a majú kvalitne zaranžovanú hudbu. Mnohé sú písané tak náročne, že vyžadujú tých najlepších hudobníkov a precíznu prípravu.

V minulosti siahla Slovenská filharmónia aj po programe zostavenom výlučne z tvorby Johna Williamsa. Pamätné boli aj koncerty, na ktorých poslucháči počuli hudbu zo slovenských a českých filmov. Dodnes mi znie v hlave dielo Ilju Zeljenku, ktorú napísal hudbu k filmu Drak sa vracia. Českí a slovenskí autori majú úplne odlišný rukopis i poetiku diel, ako filmári, tak i skladatelia. A možno sme si dovtedy ani neuvedomili, koľko kvalitnej hudby bolo práve k filmom napísanej.

Tohtoročná filmová hudba bola opäť iná. Priniesla pohľad na niekoľkogeneračný repertoár – od 40-tych rokov 20. storočia po rok 2022. Nechýbala prezentácia hollywoodskych diel, tak i legendárnych európskych tvorcov. Zároveň boli filmové tituly naviazané aj na česko-slovenských (respektíve narodených ešte Rakúsko-uhorskej monarchii) skladateľov. Večer otvoril Oscarom ocenený western z roku 1958 Williama Wylera hlavnou témou z filmu The Big Country, ku ktorému písal hudbu Jerome Moross. Za kamerou stál Franz Planer, pôvodným menom František Plánička, ktorý sa narodil v Karlových Varoch ešte za Rakúsko-Uhorska. S Wylerom nakrútil aj film Prázdniny v Ríme s Audrey Hepburn v hlavnej úlohe a nebola to jediná snímka, v ktorej túto herečku na plátne predviedol v celej jej kráse. Remeselne dobre spracovaná kompozícia s veľkolepými plechovými dychmi predstavuje na jednej strane ešte starú zvukovosť, na druhej však jasný, počuteľnú bombastickosť americkej tvorby. Dômyselná výstavba, čisté plechové dychy, jasne artikulované sláčiky v rýchlom tempe – pod taktovou Rastislava Štúra je náš prvý orchester vždy koncentrovaný a podáva kvalitné interpretačné výkony.

Aj ďalší titul Zlodej z Bagdadu bol naviazaný na autora hudby, ktorý sa narodil neďaleko našich končín. Miklós Rózsa, pochádzajúci z Budapešti, patril medzi zakladateľov tzv. hollywoodskeho zvuku. Mal vplyv na mnohé generácie, ktoré prišli po ňom. Časť Princeznina láska, ktorú sme v tento večer počuli, oplýva nádhernou, spevnou melódiou – bola dojemná, s citom interpretovaná. Bol to typický romantický výraz, ktorý poslucháča priam objíme. Aj takéto nostalgické hity občas dobre padnú, netreba sa tak fanaticky sústrediť napríklad na Wagnera, však áno.

Taliansky autor Nino Rota, dvorný skladateľ Federica Felliniho, bol ďalšou predstavenou legendou. Medzi jeho kultové filmy patrí Osem a pol z roku 1963, ktorý je považovaný za jeden z Felliniho najradikálnejších filmov. Rota bol považovaný za zázračné dieťa, komponoval už vo veľmi mladom veku a po skončení rímskeho konzervatória ho sám Toscanini odporučil na ďalšie štúdiá. Jeho vycibrený kompozičný štýl sme v suite k Felliniho filmu okamžite rozpoznali. Surrealistická filmová dráma s komediálnymi prvkami si ani nemohla priať lepšiu hudbu. V snímke sú náhodilo radené scény zobrazujúce tvorivú krízu režiséra, ktoré spoločne s pulzujúcim tempom, skvele zakomponovanou hudbou a geniálne pracujúcou kamerou v priestore, vytvárajú ohromujúcu ukážku filmového umenia. Ak máme ukázať prstom, ktorý z európskych filmov minulého storočia dáva taký zásadný priestor hudbe, bol by Osem a pol rozhodne jedným z nich.

V prvej polovici koncertu ešte zazneli témy z československých filmov i televíznych seriálov: Cirkus Humberto skladateľa Karla Svobodu či Císařův slavík, celovečerný animovaný film (na motívy knihy Hansa Christiana Andersena) prepojený s bábkovým svetom s hudbou českého autora Václava Trojana. Moderátorka večera Iveta Malachovská, ktorá každý bod programu uviedla v súvislostiach, predstavila sólistu večera: Felixa Slováčka mladšieho na soprán saxofóne. Valčíková nostalgia, čistý, jasný, tón sopránového saxofónu s charakteristickou poetikou hudby 80-tych rokov minulého storočia potvrdili obrovský dar tohto hráča. Kompozične voľnejšia a zároveň technicky náročnejšia bola ďalšia skladba, v ktorej vynikli dlhé, vysoké tóny a dychberúci záver v pianissime. Orchester pod taktovkou Štúra sólistovi vytvoril citlivého partnera.

Pred druhou časťou koncertu sme pokračovali rozprávkovou cestou: k Popoluške režiséra Kennetha Branagha napísal hudbu Patrick Doyle a záver patril slovenskej autorke – Ľubici Čekovskej. Orchestrálna suita z filmov Zakliata jaskyňa a Tri zlaté dukáty režisérky Mariany Čengel Solčanskej bola nápaditá inštrumentálne i hudobnými motívmi. Čekovská vie prispôsobiť materiál tak, aby vyvolával rozprávkovú a mysterióznu náladu, no nikdy pri tom nie je spiatočnícka. Jej reč je moderná, mnohovrstevná a nesmierne farebná. Či už sú to prekrásne, pokojnejšie úseky alebo dramatické prvky, ktoré využíva v hudbe k filmom, dokáže poslucháča vždy prekvapiť. Napríklad čistotou inštrumentácie, jej oprostenosťou, jemnou lyrikou, ale aj hutnosťou zvuku a gradáciami.

Druhá časť bola podstatne „akčnejšia“ a odľahčenejšia. Piráti z Karibiku: Prekliatie čiernej perly režiséra Gore Verbinskeho, ktorému sa v roku 2003 podarilo oživiť pirátsky žáner, nesú známy hudobný motív. Autorom hudby je nemecký skladateľ Klaus Badelt. Ostrá rytmika, úderne vyhraté staccata, presnosť jednotlivých nástrojových skupín, dôsledne vystavaná dynamika, spravila z tohto diela mimoriadny posluchový zážitok. Bez suity z filmu Titanic skladateľa Jamesa Hornera by som asi aj prežila tento koncert v zdraví, no rozhodne treba pochváliť nádherné flautové sólo a disciplínu Slovenskej filharmónie. A hlavne, nebola to len klasická téma, ktorú pozná každý – do suity boli zaradené aj skladby, ktoré medzi hity nepatria. Takže až taký gýč to zase nebol. V gradačných úsekoch znel orchester v plnej sile a peknom, homogénnom zvuku. Felixa Slováčka mladšieho sme počuli aj v druhej časti koncertu: znel ďalší hit Nina Rotu – téma lásky z filmu Krstný otec v réžii Francisa Forda Coppolu, ktorú interpretoval v štýle svojho otca. Frázovanie, vibratový tón a improvizácia v závere – odľahčená časť druhej časti koncertu to umožňovala. Sólista exceloval aj v sóle ďalšej skladby: hudbu k filmu Amorada napísal brazílsky autor Waldir de Azevado a žáner choro preveril aj náš orchester, obzvlášť rytmiku. Slováček však rýchle tempo stíhal a jeho virtuozita poriadne pobudila aj publikum.

Koncerty filmovej hudby sú v Slovenskej filharmónii vždy zážitkom – na záver nechýbali ukážky z tvorby jedného z najzásadnejších autorov súčasnosti, Johna Williamsa: Let do krajiny-nekrajiny z filmu Hook, Schindlerov zoznam režiséra Stevena Spielberga (sólo hral bravúrne prvý koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička) a dve ďalšie klasiky: téma z druhého pokračovania Harryho Pottera a Indiana Jones. Ak takéto projekty prispejú k tomu, aby bolo naše publikum tak trošku aj omladené, som rozhodne všetkými desiatimi za, aby sa naďalej ľuďom ponúkali.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak